Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 2. Kimmerida

Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav, Thór, Hektor

Odpovědět
Jormunrekr
vojín
vojín
Příspěvky: 11
Registrován: 29/3/2022, 10:05

Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 2. Kimmerida

Příspěvek od Jormunrekr »

Potom sme, po obstaraní všetkého náradia lodného sedeli :
loď hnal vietor a kormidla správca ju riadil
plávala tak celý deň, svoje plachtovia napnuté majúc
Zapadlo slnko a tieň pokríval už všetky mora cesty
K okraju Oekána, loď priplávala hlbinným prúdom

V krajine tej má Kimmerijský ľud svoju zem a mesto
Hmlou a hustým mrakom zahalený
Z nebeských výšav nikdy žiarivé slnko naň nevzhliadne lúčmi svojími
Ani keď od zeme stúpa a kráča na hviezdné nebo
Ani keď z oblohy späť zas dole sa navráti k zemi
Nad biednymi smrteľnikmi je noc tam rozprestretá zhúbna
Homéros - Odyssei


Oblasť severného Čiernomoria po dlhé veky zaberali rozsiahle kultúrne komplexy. Pred Skýtskou kultúrou sa tu vyskytovala kultúra Jamová, Katakombová a nakoniec Zrubová. Kultúry boli pomenované podľa spôsobu pochovávania. Napospol išlo o pochovávanie v mohylách, každá kultúra však mala iné usporiadanie hrobovej komory a iné pohrebné obrady. Kultúry zaberali rozsiahle územie, je však otázne nakoľko boli národnostne spriaznené – skôr sa jednalo o konglomerát rôznych etnických skupín, ktoré sa z materiálneho a ideového hľadiska môžu javiť ako jednotné. Dôvodom boli geografické podmienky a úroveň hospodárskeho rozvoja.

Katakombová kultúra vystriedala jamovú v III. tisícročí pred n.l. Hospodárstvo sa zakladalo najmä na pastierstve – chovali sa ovce, dobytok, kone aj ošípané. V údoliach veľkých riek, ako bol Dneper, Don, Volga populácia postupne prechádzala na usadlejšie poľnohospodárstvo – používali sa kostenné motyky, kamenné obilné mlynčeky, kosáky. Kultúra žila prevažne v dobe kamennej, zriedkavo sa však vyskytovali aj bronzové výrobky – najmä nože. Zloženie bronzov napovedá o ich pôvode z Kaukazskej oblasti. Dôležitou zbraňou bola kamenná brúsená sekera, populácia poznala aj lukostreľbu. V kultúre malo významné miesto skalpovanie nepriateľov. Postup realizácie mohýl katakombovej kultúry bol nasledovný - vykopala sa jama, pravouhlá alebo oválna (šachta), následne sa do jednej zo stien šachty prerazila krátka chodbička (dromos) a na jej konci sa vykopala väčšia oválna komora kde sa uložilo telo spolu s predmetmi potrebnými pre záhrobný život. Dromos bol zakrytý doskami z dreva alebo kameňa, šachta bola zasypaná a nad ňou sa navŕšila zem – mohylový násyp.

Od druhej štvrtiny II. tisícročia pred n.l. preniká na územie Katakombovej kultúry nová populácia z východu od priestoru Volgy. Populácia tejto novej kultúry, s veľkou pravdepodobnosťou Indoiránci od Andronova, bola značne agresívna a v priebehu druhej polovice II. tisícročia pred n.l. úplne zabrala územia katakombového ľudu, ktorý čiastočne asimilovala, čiastočne vyhnala. Populácia Katakombovej kultúry, sa sťahovala do výšinných oblastí a neprístupných lesov, ktoré poskytovali bezpečie a možnosť obrany. Stopy kultúry po zabratí jej teritória sa nachádzajú v Karpatskej oblasti kde sú postupne pohltené Tráckou kultúrou. Ďalšie sa nachádzajú Kubáni a severných svahoch Kaukazu a strácajú sa až s nástupom Kobáskej kultúry. Ďalšie stopy sú v horských oblastiach Krymu. Do staroveku táto populácia pretrvala v podobe strašlivých Taurov. Obávaných pirátov Helénskych kolonizátorov pestujúcich kult lebiek, ktorými zdobili priedomia svojich príbytkov.
Ničivý nástup Zrubovej kultúre umožňovalo pravidelnejšie využitie bronzu u zbraní a bojové vozy. Pohyby na území severného Čiernomoria mohli v konečnom dôsledku spôsobiť veľké sťahovanie doby bronzovej a útoky tzv. morských národov na vyspelé štáty Blízskeho Východu. Príslušníci Zrubovej kultúry prekračujú Dneper do polovice 13. stor. pred n.l. a prenikajú ďalej na západ až k Dnestru kde obsadzujú obidva jeho brehy. V tejto oblasti sa populácie zrubovej kultúry postupne stýkajú s kultúrou Nouha, ktorá už patrila do Tráckeho okruhu. Ďalšia skupina smeruje na severozápad pozdĺž horného toku Severného Donca, Vorskli a Suli, až narazí na kultúru smerujúcu od západu na východ – Belogrudovskú, z ktorej sa neskôr vyvíja kultúra Černoleská. Ako už napovedá názov Zrubovej kultúry, mohyly mali hrobovú komoru obloženú drevenými trámami, ktoré tvorili zrubovú konštrukciu. V podstate jednoduchší ekvivalent zrubov v akých žili živí ľudia, ale toto bol príbytok pre mŕtveho. Samotní mŕtvi bol pokladaní v skrčenej polohe na ľavom boku s hlavou smerujúcou na sever. Pod mohylovým násypom sa často nachádzajú stopy ohnísk a pohrebnej hostiny – tryzny, ktorá prebiehala pri zrube v zemi. Zrubová kultúra sa vyznačovala mohylami s absenciou väčšieho hrobového inventára. Osady sa nachádzali prioritne pri tokoch veľkých riek, existovali aj značne veľké osady, rozlohou okolo 100 m2. Tvorili ich jednopriestorové polozemnice, v neskorších fázach kultúry mohlo byť izieb viac a dokonca sa vyskytli aj príbytky s megarónom a nadzemné obydlia s kamennou podmurovkou – najmä v Belozerskej fáze ovplyvnenej Karpatsko-Egejskou oblasťou. Ľudia sa venovali poľnohospodárstvu, chovali dobytok, kone, ovce, ošípané. Keramika bola vyrábaná ručne, hrnčiarsky kruh nebol známy. Veci dennej potreby a ozdoby sa vyrábali predovšetkým z dreva, kameňa, kostí.
Keďže zrubová kultúra trvala značnú dobu, delí sa na viacero fáz. V priebehu 13. storočia pred n.l. začína Sabatinovska fáza, nasledovaná od konca 12. stor pred n.l. Belozerskou fázou. Oba súvisia so zmenou kultúrnej orientácie z východu na západ, po tom čo populácie Zrubovej kultúry prekročili Dneper a dospeli do Karpatskej oblasti. Sprostredkovanie stykov prebrali pravdepodobne asimilované populácie Katakombovej kultúry. Počas Belozerskej fázy sa tvorí na Kaukaze Kobánska kultúra, ktorá zohrá dôležitú úlohu v ďalšom civilizačnom pokroku zrubovej populácie. Vzniká kultúrno-obchodná tepna medzi Karpatmi a Kaukazom cez územie severného Čiernomoria. Bronzy sa stávajú pokročilejšími a užívanejšími, objavujú sa aj prvé železné predmety Kaukazskej proveniencie. Z Kaukazu sa až do Karpatskej oblasti šíri tzv. geometrický zverný štýl. Sú ním zdobené zbrane, ozdoby, šperky, aj veci dennej potreby. Najčastejšou zbraňou z bronzu ostávala až do 10. stor pred n.l. dýka, prípadne strelky šípov. Pôvod bronzu reflektuje obchodnú a kultúrnu orientáciu zrubovej populácie v čase. V počiatočnej fáze prevažovali bronzy Uralskej proveniencie, v sabatinovskej z Karpatskej oblasti a v belozerskej z oblasti Kaukazu. Bronzové výrobky produkovali putovní remeselníci, na väčšie vzdialenosti ich distribuovali obchodníci.

Od konca 10 stor pred n.l. sa spôsob života populácie Zrubovej kultúry náhle mení. Zo stepnej zóny osady miznú. S veľkou pravdepodobnosťou jednotlivé komunity prechádzajú na nomádstvo a strhávajú k tomuto životnému štýlu čoraz viac populácie. Kedy došlo k zmene poľnohospodársko - pastierskych skupín na nomádske môžu objasniť zmeny na konskom postroji. Ten musel byť zdokonalený, aby zodpovedal potrebám nového spôsobu života. Archeológovia zaznamenávajú pokrok v prevedení konského postroja, v oblasti severného Čiernomoria, už v priebehu 9. stor pred n.l. Tradičné formy realizované prostredníctvom kostí a kože sú nahrádzané pevnejšími a dokonalejšími, na ktorých zhotovenie sa využíva kov. Spočiatku išlo najmä o bronz, neskôr sa v plnej miere uplatňuje železo. To odpovedá aj archeologickým nálezom osád zrubovej populácie, ktoré sa ešte v 9. stor pred n.l. vyskytujú v údoliach veľkých riek ako Dneper či Volga. Aj tieto však zanikajú do konca 8. Storočia pred n.l.
Nové pomery priniesli väčšiu agresiu, rozvoj jazdy na koni a vznik vojenskej demokracie. Dobytok bol povýšení na základnú a hlavnú hodnotu. Ako stádo významného jedinca rástlo bolo potrebné dať sa s ním do pohybu kvôli paseniu. Cez zimu v južnejších oblastiach kde bola snehová pokrývka menšia, cez leto v severnejších kde nedochádzalo k spáleniu trávy. Objavujú sa jurty, povozy ťahané volmi, stáda koní, oviec a dobytka. Nomádi pritom nikdy neprestali byť úplne závislí od usadlého obyvateľstva, ktoré produkovalo plodiny a výrobky potrebné aj pre život kočovníka – ten veci vedel meniť ale čoraz častejšie brať.
Nie je archeologicky vysledovateľné, do akej miery táto zmena súvisela s príchodom východných populácií z oblastí za Volgou. Niekedy sa hovorí o takzvanej prvej migračnej vlne nomádov z oblastí Strednej Ázie. Pravdepodobnejšie však je, že v tejto počiatočnej fáze hrali východné skupiny len minimálnu rolu svojou prítomnosťou, skôr išlo o ich kultúrno-spoločenský vplyv. Ten sa šíril predovšetkým prostredníctvom obchodu. Práve v tejto dobe dochádza k intenzívnejším obchodným spojeniam medzi Strednou Áziou a severným Čiernomorím. Zrubová kultúra sa tak dostáva do ďalšej záverečnej fázy svojej existencie. Fáza Černogorovka – Kamyševcha je datovaná približne do rokov 900 – 750 pred n.l. Vo výbave mohýl sa objavujú hroty šípov, meče, dýky, súčasti konských postrojov, ktorých analógie je možné vysledovať na východe za Kaspikom. V priebehu fázy Černogorovka – Kamyševcha nedochádzalo len k interakcií medzi populáciami Zrubovej kultúry a východom. Dôležité bolo taktiež zintenzívňovanie kontaktov a obchodnej výmeny medzi stepou a Kaukazskou oblasťou. Kaukazský kultúrny okruh sa stal už od dôb chalkolitu pre stepné populácie sprostredkovateľom inovácií v oblasti metalurgie. Neinak tomu bolo v dobe Zrubovej kultúry kedy sa na severných svahoch Kaukazu utvára samostatná Kobánska kultúra. Tá v priebehu doby ovplyvňuje výzdobu predmetov dennej potreby u populácie stepi. Zároveň Kobánska kultúra bola jedným z prvých centier kde došlo k intenzívnejšej výrobe železných predmetov. Výrobky zo železa boli známe v Egyte už v priebehu IV. tisícročia pred n.l. V neskoršej dobe sa železné predmety vyskytujú tiež v Mezopotámii, v Egeide aj Itálií. Kým v starších dobách sa jednalo o meteorické železo, ktoré pravekým remeselníkom spadlo takpovediac z neba, jeho výskyt od polovice II. tisícročia pred n.l. môže indikovať objav železnej rudy a technológie jej spracovania. To, že sa do konca II. tisícročia pred n.l. táto technológia nepresadila, bol dôsledok vtedajšej geopolitickej situácie v priestore Blízkeho východu. Bronz bol tradicionalisticky uprednostňovaný z dôvodov obchodných, sakrálnych aj spoločenských. Až po zrútení blízkovýchodnej civilizácie doby bronzovej dochádza k presadeniu sa výrobkov zo železa. Na južnom Kaukaze sa železné predmety objavujú vo väčšej miere od 12. storočia pred n.l. Takmer súčasne sa začínajú vyskytovať aj na severnom Kaukaze a ďalej v stepi. Tu je možná jeho výroba populáciou zrubovej kultúry alebo putovnými remeselníkmi z oblasti Kobánskej kultúry. K rozšíreniu železa dochádza v prostredí nových nomádskych elít zrubovej kultúry v priebehu 9. stor pred n.l. Presadilo sa tu zavedením bimetalických (kombinácia oceľovej čepele a bronzovej rukoväte) ,aj celooceľových mečov.
Koniec fázy Černogorovka – Kamyševcha súvisí so zmenou klimatických podmienok v priebehu 8. a 7. stor pred n.l. Táto zmena viedla k preskupovaniu stepného obyvateľstva. Do tohto obdobia spadá jeden z výrazných klimatických cyklov Kaspického mora. Došlo pri ňom k výraznému vyzdvihnutiu hladiny Kaspiku vplyvom rozvodnenia Volgy. Intenzita jej toku závisí od smerovania Atlantických cyklónov vo východnej Európe. Ak cyklóny smerujú severne alebo stredom východnej Európy, zdvíha sa hladina Volgy aj samotného Kaspiku. Avšak step sa stáva vyprahnutou a pri dlhodobom nezmenenom prúdení cyklónu, sa mení na polopúšť. Naopak, ak cyklóny smerujú južne, Kaspické more stráca vodu avšak stepi majú dostatok zrážok a zeleň na nich bujnie. O tom, že populáciám severného Čiernomoria step prestávala vyhovovať svedčia aj archeologické pamiatky. Nielenže miznú stopy po osídlení ale rapídne klesá aj početnosť mohýl. Ako step vysychala, zrubová populácia sa postupne presúvala zo stepí do lesostepných oblastí od Dnepra po Don. Menšie nomádske skupiny pretrvávali len v oblastiach veľkých riek ako bol Dneper, Don a taktiež v priestore Krymu a Kubáne. Ďalšia podstatná časť sa sťahovala smerom na západ do Karpatského priestoru a na juh do Kaukazského priestoru. Išlo pravdepodobne o vedúce nomádske zložky ľudu Zrubovej kultúry. Oba tieto zložky sú písomne zachytené pod všeobecným pojmom Kimmeri - Gimmirai.

Helénskym pojmom Kimmerijci sa dajú označiť prvý nomádi na území Európy. Išlo s veľkou pravdepodobnosťou o kmene neskorej zrubovej kultúry vo fáze Černogorovka – Kamyševcha. V ich pomenovaní sa neodráža konkrétny názov kmeňa. V preklade znamenal jednoducho jazdci. Jedná sa o prvý národ, z priestoru Európskeho barbarika, ktorý výraznejšie rezonuje v dielach antiky. Keďže išlo o prvé kmene, ktoré vo veľkom využívali jazdnú armádu, toto pomenovanie stačilo pre ich vymedzenie. Nie je úplne vylúčené, že sa tak sami nazývali, veď v končinách, z ktorých prišli neboli iné podobné etniká. A to až do príchodu Skýtov, na ktorých etnogenéze sa Kimmerijske kmene nesporne podieľali. V tomto smere je ako zaujímavosť možné podotknúť, že aj samotné pomenovania Skýti či Sarmati, môžu znamenať v preklade to isté slovo – jazdci.

Ako bolo uvedené vyššie, základnou príčinou pohybu Kimmerijcov bolo vysychanie stepi. Nie je vylúčený ani tlak východných proto - Skýtskych populácií na západné Kimmerijske. Časť Kimmerijskej populácie sa vydala na západ. Dôkazom sú početné archeologické pamiatky východnej proveniencie v celej Karpatskej oblasti. Ich výskyt sa zintenzívňuje v priebehu 8. stor. pred n.l. Vzniká tu takzvaný Trácko - Kimmerijsky horizont. Ten je reprezentovaný okrem predmetov domácej tradície tiež predmetmi v Kimmerijsko - Kobanskom štýle vyznačujúcom sa geometrickými vzormi. Ide najmä o dýky, súčasti konských postrojov, hroty šípov a pod. Vyskytujú sa od Čiech, Moravy, Malopoľska cez Panónsku nížinu po Rumunsko. V dobe 8. stor pred n.l. v týchto oblastiach zároveň začína zovšeobecňovať železo. Táto okolnosť je pripisovaná taktiež Kimmerijskym vplyvom. V dnešnej dobe sa upúšťa od predstavy, ktorá stotožňuje kultúrne prejavy minulosti s jasne vymedzením etnikom. Najmä v prípade oblastí, z ktorých prostredia sa nezachovali písomné pamiatky. Tu vládne vždy neistota nakoľko sa dajú nové kultúrne prejavy stotožniť s príchodom nových populácií. Faktom však je, že stopy po Kimmerijoch, sa vcelku kryjú so stopami ďalších nomádskych etník, ktoré sa v budúcnosti vydajú do oblastí Karpát. S veľkou pravdepodobnosťou sa dá preto konštatovať, že tradícia pravidelných vpádov nomádov do týchto končín započala práve v tejto dobe. Príchodzie etniká sa vo všeobecnosti pravidelne rozplynuli v dominantnej usadlej populácií. Výnimkou bola spravidla oblasť Panónie kde sa vďaka podobným prírodným podmienkam, aké panovali v ich domovine udržiavala etnicita nomádskych národov najdlhšie.

Druhá vlna Kimmerijcov smerujúca za Kaukaz, sa do dejín zapísala výraznejšie. A to vďaka správam antických a Mezopotámskych písomných zdrojov. Táto druhá skupina vtrhla do oblastí na severozápad od vtedajšej mocnosti Urartu. Tu boli označovaný všeobecne ako Gimmirai – rabujúce národy. Kimmerijska invázia zasiahla zničujúco región. O rešpekte, ktorý tieto národy vzbudzovali svojím bojovým umením svedčí gruzínske pomenovanie pre hrdinu – gmiri. Jazyková pamäť Gruzíncov, naznačuje kde mohlo ležať mocenské centrum týchto kmeňov. Výzbroj Gimmirai sa skladala do veľkej miery z pokročilých kovových zbraní. Ich šípy a kopije mali oceľové resp. bronzové hroty. Vo veľkom využívali bimetálové alebo čisto oceľové dýky a meče. Meče dosahovali dĺžku nezriedka 1m. Predmety boli zdobené v geometrickom štýle prebratom od Kobanskej kultúry. O vojenstve Kimmerijov nie je veľa známe. Išlo pravdepodbne o ľahkú jazdu. Primárnou zbraňou v boji bol luk a kovový meč, používali taktiež kopije, dýky, sekery.
Kimmerijci prichádzali do sveta, ktorý už celé veky písal svoje dejiny a budoval skutočnú civilizáciu. Mezopotámia prežívala na prelome II. a I. tisícročia pred n.l. úpadok a stagnáciu. Bol to dôsledok pádu mocností doby bronzovej v regióne. Západom regiónu sa prehnali morské národy, sýrske a libanonské vnútrozemské mestské štáty ovládli Aramejci. Aramejci expandovali taktiež na východ. V priestore Mezopotámie sa spojili s ďalším pastierskym národom Chaldejcami a spoločne ovládli pláne pozdĺž Tigridu (Aramejci) a Eufratu (Chaldejci). Za pohorím Zargos dospeli do svojich nových sídiel Indoiránske rody nomádov na chrbtoch koní. Stretajú sa tu s Churitmi, Kassitmi a Árijcami. Spolu s nimi vytvárajú v priebehu 9. stor pred n.l. dve kultúrne centrá severozápadného Iránu – jedno na juhu v oblasti Hamadanu (budúci Médi), druhé na severe v priestore Hasanlu resp. južných a východných oblastí jazera Urmia (Manejci). Z rozvratu a všeobecného preskupovania národností sa ako prvé pozdvihlo starobylé kráľovstvo Asýrske. Vládcovia Tukulti - Ninurta II a Aššurnasirpal II v prvej polovici 9. stor pred n.l. zasadzujú tvrdé údery Aramejcom na svojom domovskom území okolo Aššuru, aj na západe a opäť tvoria z Asýrie rešpektovanú mocnosť. Symbolom moci sa stáva nové hlavné mesto v Kalachu, ktoré stavajú otroci zo Sýrskych aramejských miest, neo Chetitských štátov a taktiež otroci z Musasiru. Musasir bol kraj na juh od jazera Urmia v pohorí Zargos. Zmienka o otrokoch z tejto oblasti svedčí, že Asýrske výboje nesmerovali len proti Aramejcom a pozostatkom Chetitov na západe, ale mierili taktiež do hornatých oblastí na severe a východe. Ťaženia Asýrčanov podnietili v týchto oblastiach vznik štátnych útvarov, ktoré zjednocovali rôznorodé etnické celky oblasti do pevnejšieho obranného zväzku. Tak sa v druhej polovici 9. stor pred n.l. tvorí na sever od Asýrie kráľovstvo Uratejske a na východe kráľovstvo Manske. Prvý vrchol moci Asýrie nastáva za vlády Salmanassara III. Ten sa na začiatku svojej vlády sústredí práve na severné a východné oblasti. Roku 859 pred n.l. poriada ťaženie k moru Nairi (tj. jazeru Urmia), ničí tu pevnosť Uratejskeho kráľa Arameho. Roku 856 pred n.l. organizuje ďalšie veľké ťaženie z východnej Anatólie preniká k jazeru Van, pokračuje severnou trasou k jazeru Urmia a popri ňom sa vracia cez Zargos v priestore Musasiru do Asýrie. Toto rozsiahle ťaženie ukazuje Salamanssarovu snahu rozbiť počiatky tvorby nových štátnych útvarov. Skôr než si však tieto kraje mohol podrobiť, na západe sa proti Asýrskej moci zdvihla silná koalícia Aramejských a Chetitských štátov na čele s Damaškom. Roky 854 pred n.l. až 830 pred n.l. boli tak pre Asýrčanov vyplnené bojom na západe. Práve do týchto rokov spadá stabilizácia a rast štátu Urartu pod vedením Sarduriho a jeho syna Ishpauiniho a štátu Mann pod vedením kráľa Udakiho. Keď roku 830 pred n.l. Salamanssar situáciu na západe stabilizoval a protivníkov rozdrvil, zistil že proti nemu stojí na severe oveľa hrozivejší nepriateľ. Starnúci kráľ predal velenie nad vojnou s Urartu svojmu generálovi Dajjan Aššurovi, ten však nedokázal preniknúť hlbšie na Uratejske územie, kráľ Sarduri I. ho opakovane odrazil. Po neúspechoch na severe, urobil generál osudovú chybu a roku 827 pred n.l. napadol Mannske kráľovstvo. Dajjan bol úspešný, dobil Mannske hlavné mesto Izirtu a zabil Udakiho. Priviedol však len do chaosu štát, ktorý v tom čase už stál proti Uratejskej rozpínavosti v priestore Urmijskeho jazera. Kým západ a sever od Urmije bol domovskou oblasťou Urartu od počiatku a sídlili tu rody, ktoré sa podieľali spolu s rodmi od jazera Van na vzniku Uratejskeho štátu, juh ovládalo kráľovstvo Mann a východ s ním spriaznené Párske Indoiránske kmene. To zákonite vyvolávalo medzi oboma štátnymi útvarmi napätie v priestore Urmie, po Asýrskom ťažení bol Mann oslabený a Urartu to využilo na prienik hlboko do jeho severných území. Uratejci sa dostali až k Musasiru, ovládli priesmyky v pohorí Zargos smerujúce do Asýrie a taktiež porazili Parske kmene na východ od jazera Urmia. Asýrske ťaženie tak prinieslo iba Uratejský triumf a ich hegemóniu v priestore Urmie. Asýrčania na túto okolnosť už nezareagovali, Salamnssar musel čeliť vzburám správcov a generálov vo vlastnej Asýrií, vrátane Dajjan Aššura, ktorému išlo pravdepodobne o hlavu. Salamanssar nedokázal katastrofu už zvrátiť, zomrel okolo roku 823 pred n.l. a zanechal svojím sváriacim sa synom rozvrátenú krajinu, rozdrobenú na údely jednotlivých asýrskych správcov a generálov. Pre Urartu nastal zlatý vek v prvej polovici 8. stor pred n.l., kým Asýria sa zmietala v chaose, králi Urartu Argišti I. a Sarduri II. prenikajú do priestoru Sevanského jazera. Ďalej na sever sídlili divoké kmene, ktoré si Uratejci už len zaviazali platením tributu. Nie je jasné ako ďaleko na sever od Sevanu Uratejska moc siahala. Zdá sa však, že v tejto dobe obsiahla aj priestor dnešného Gruzínska kde postupne prenikali zvláštni a divokí nomádi zo severu. Urartu expandovalo ďalej na západ a utvorilo v severnej Sýrií koalíciu štátov na čele s Melidom, ktoré formálne uznali Uratejskú nadvládu. Urartu postupne sťahovalo slučku okolo Asýrie. Medzitým sa však na Uratejských severných hraniciach región s voľne viazanými kmeňovými regiónmi dostával do varu. Prvá zmienka o Kimerijcoch je možno zaznamenaná na hlinenej tabuľke z Karchemiša. Jej datácia je okolo polovice 8. stor. pred n.l. Píše sa na nej, že v priestore rieky Chorokh došlo k porážke akéhosi kráľovstva. Podľa indícií by víťaznou stranou mohli byť Kimmerijci a mohlo by ísť o jednu z ich prvých koristníckych výprav smerom ku starovekej Kapadokkii.
Urartu Asýriu nakoniec nikdy priamo nenapadlo. Roku 744 pred n.l. nastupuje na Asýrsky trón Tiglatpilesar III, ktorý navracia štátu opäť moc. Tiglatpilesar sa sústredí na stabilizáciu vlastnej Asýrie a zároveň sa snaží destabilizovať Uratejskú moc na západe aj východe. Sýrskych Aramejcov a neoChetitov si zoberie na starosť osobne, Melid je vyvrátený a región sa dostáva pod kontrolu Asýrie. Na východe nadviaže spojenectvo s pokorenými Manejcami, za podpory Asýrčanov sa na Manejsky trón dostáva Iranzu a zahajuje expanziu na sever k Urmií. Zamestnáva tak Uratejcov na východe, kým Asýrčania ničia Uratejských spojencov na západe. Tiglatpilesarove snahy zlomiť Uratejskú moc vrcholia roku 735 pred n.l. kedy zorganizuje vojnovú výpravu na samotné hlavné mesto Uratejcov Tušpu. Nie je zrejmé či v tom čase ešte žil Sarduri II a on viedol obranu mesta, každopádne mesto sa ubránilo. Moc Urartu bola však podlomená, stratilo kontrolu nad Sýriou aj oblasťami na juh od Urmie. O kríze kráľovstva a dynastie vypovedá aj Sarduriho nástupca, ktorý nebol jeho synom, bol to Rusa syn Erimena.
Boj nateraz ustal, obe strany boli zdá sa vyrovnané a navzájom sa nevedeli zničiť. Rusa sa pravdepodobne sústredil na upevnenie moci a stabilizáciu, je otázne čo sa dialo na severných hraniciach Urartu. Tiglathpilesar sa zaplietol do ďalších vleklých bojov na západe kde dosiahol kráľovstvo Izraelské. Roku 727 pred n.l. veľký obnoviteľ Asýrskej moci zomiera a na jeho miesto nastupuje najprv Salmanassar V., ktorý je už roku 722 pred n.l. zvrhnutý svojím bratom Sargonom II. Rusa v týchto zmenách videl príležitosť. Okolo roku 721 pred n.l. vyvolá vzburu miestodržiteľov Daiukka a Bagdattiho – oba mená vykazujú indo-iransky pôvod, proti Manejskemu kráľovi Iranzuovi. Starý kráľ dokáže potlačiť vzburu za pomoci Sargona, ktorý mu príde na pomoc. Iranzu však čoskoro nato roku 719 pred n.l. zomiera a na jeho miesto nastupuje jeho syn Aza, ktorý musí opäť čeliť silnej opozícií sympatizujúcej s Urartu. Aza je rýchlo zosadený a Manejci sa pridajú na stranu Urartu. Nato Sargon roku 716 pred n.l. dobije Manejske hlavné mesto Izirtu a ustanoví Asýrsku správu nad kráľovstvom. Stret dvoch mocností sa v tejto chvíli zdal byť nevyhnutný. V tomto momente nastupujú na scénu Kimmerijci - Gimmirai.

Prvá overená zmienka o Gimmirai je správa z tabuľky od Asýrskeho špióna jeho kráľovi Sargonovi. Správa hovorí o porážke Uratejskej armády Rusu I. V špionážnej správe od Aššurrisua stojí – zem Guriania a zem Nagiu leží medzi zemou Uraratu a zemou Gamirra. Posledne menovaná platí daň národu Uraratu. Keď Urartu vytiahol proti zemi Gamirra a keď bol národ Urartu porazený ..... Ďalšia časť chýba ale aj z tejto zlomkovitej správy sa dá vydedukovať, že armáda Urartu tiahnuca proti svojmu vazalovi utrpela porážku. Zároveň z nej vyplýva ešte jeden podstatný detail. Zdá sa, že v správe sa počíta s tým, že umiestnenie zeme Gamirra a zeme Urartu je dobré známe. Na rozdiel od Guriani a Nagiu, ktorých oblasti sú vymedzené dvoma skôr uvedenými. To by mohlo naznačovať že zem Gamirra bola dobre známa v Asýrií na konci 8. stor pred n.l. Príchod Kimmerijcov do oblasti treba teda datovať do podstatne vzdialenejšej minulosti. Ojedinelé skupiny sem mohli prenikať postupne už v priebehu konca 2. tisícročia pred n.l. Nasvedčovali by tomu maloázijské predmety (meče, pečate, bronzové sošky) a predmety Mykénskeho typu v hroboch z konca II tisícročia na území severnej Ukrajiny. Aj podľa Eusebia došlo k prvému nájazdu Kimmerijov 300 rokov pred prvou olympiádou tj. okolo roku 1076 pred n.l. Z tejto prvotnej migrácie mohli pochádzať kmene ako Trerovia v Tráckom prostredí. Čo sa týka Kaukazských skupín, ich moc nebola veľká a museli platiť Uratejskému hegemónovi tribút. Všetko sa zmenilo v priebehu 8. stor pred n.l., s príchodom oveľa väčšej masy Kimmerijskej populácie.
Uratejci utrpeli porážku pravdepodobne v rozmedzí rokov 716 – 715 pred n.l. a Sargon situáciu náležite využil. Čoskoro po obdržaní správy roku 714 pred n.l., sám zaútočil na odvekého nepriateľa v priestore Urmie. Počas veľkolepej kampane ostentatívne prešiel so svojou armádou okolo celého Urmijskeho jazera. Namiesto Uratejskej armády sa však stretol v tomto priestore so samotnými Kimmerijcami. Aj napriek údivu, ktorý muselo toto stretnutie v hlbokom zázemí Urartu vyvolať, dokázali Asýrčania Kimmerijcov poraziť. Tieto okolnosti naznačujú, že porážka Urartu bola naozaj veľká. Karta sa pravdepodobne obrátila a Uratejsky vládcovia museli platiť tribut Kimmerijcom. Sargonove ťaženie dokonalo obraz všeobecného rozvratu. Rusa syn Erimena mizne zo scény, pravdepodobne zabitý v stretoch s nomádmi. Ani Sargon sa dlho netešil z triumfu, Kimmerijci v ďalších rokoch zaplavili kráľovstvo Mann a Asýriu nenapadli len vďaka opakovaným porážkam v tomto priestore. Za ten čas sa k moci v Urartu dostal predstaviteľ pôvodnej dynastie, Rusa syn Sarduriho II. Ten zjavne dokázal zo vzniknutej situácie vymanévrovať. Určite mu napomohli aj porážky, ktoré táto prvá Kimmerijska vlna zaznamenala od Asýrčanov. Časť Kimmerijcov získal do svojich služieb, usadil ich v oblasti Shubrie, nárazníkovom pásme medzi Asýriou a Urartu. Iné skupiny pravdepodobne v ťažkých bojoch porazil alebo im platil tribut. V neposlednom rade získal za spojencov novú významnú mocnosť, ktorá zamestnala Asýrčanov na západe – Frýgov (v Asýrskych prameňoch Muškovia). V tejto politike pokračoval aj jeho syn Argišti II, ten dokonca zahájil opätovnú expanziu Urartu smerom na východ od Urmie a jeho moc dosiahla až k pohoriu Sabalan. To sa však už Frýgovia odvrátili od Urartu a uzavreli s Asýriou mier.

S rozvratom Manejskeho kráľovstva súvisí tiež vynorenie Médskeho zoskupenia na svetlo dejín. Keďže obchodné trasy cez Manejsko boli prakticky stratené, Asýrčania sa sústredili na južnejšie oblasti pohoria Zargos. Sargonovi nástupcovia tu zorganizovali rad ťažení, ktoré viedli k podmaneniu časti Médskych kmeňov. Už za Sargona tu boli násilne presťahované odbojné Izraelské kmene, ktoré sa odvážili na západe vzdorovať. Asýrska násilná imperiálna politika sa ríši mala stať neskôr osudnou a ich skaza mala prísť práve od Médskych kmeňov. Na prelom 8. a 7. stor pred n.l. spadá výstavba nových výstavných palácov a rozvoj miest v oblasti Hamadanu. To ukazuje na civilizačný skok, ktorý u pastierov oviec, koní a dobytka podnietila Asýrska prítomnosť a nesporne aj skupiny obyvateľstva, ktoré sem na perifériu ríše boli násilne privedené z vyspelejších Levantských centier.

Uratejci sa na začiatku 7. stor pred n.l. ocitli v novej tiesni. Obávajúc sa o prípadný prepad od Frýgov zo západu a Asýrie z juhu, podnietili Kimmerijske hordy na nové západné ťaženie. Okolo roku 680 pred n.l. Gimmirai rozdrvia Frýžske kráľovstvo. Malo sa tak stať za vlády bájneho Midasa, známeho svojím nesmiernym bohatstvom. Keď Kimmerijci vpadli do Gordionu, hlavného mesta jeho ríše, otrávil sa aby nepadol do ich rúk. Výbojní nomádi sa odrazu stali pánmi Malej Ázie. Územie Frýgie, východne od Abydosu, bolo odvtedy známe aj ako Kimmerida.
Kým na západe zaznamenala jazdná armáda presvedčivé úspechy, na východe sa už Kimmerijcom a Uratejcom tak nedarilo. Okolo roku 678 pred n.l. sa pokúsili opäť preniknúť do Asýrie. Vládcom Asýrie bol v tom čase Asharradon, ktorý sa chváli na zachovanej hlinenej tabuľke – Tušpu, Kimmerijcov, ktorých zem leží ďaleko, som porazil a ich vojsko zničil. Bola to pravdepodobne zásadná porážka, ktorá znamenala počiatok konca moci Kimmerijcov na východe. Časť z nich, uznávajúc moc Asýrčanov prešla do ich služieb. Od tejto doby sa začínajú spomínať Kimmerijski žoldnieri v Asyrskej armáde. Iní za pohorím Zargos splynuli postupne s Médmi, prípadne sa mohli pridať k novej horde, ktorá práve dorazila na južný Kaukaz - Skýtom. Asharradon odvrátenie hrozby a destabilizáciu v radoch Gimmirai nemohol náležite využiť. Čoskoro, ako je zaznamenané na inej tabuľke, sa boha Šamaša pýta na nové nebezpečenstvo. Týmto novým nebezpečenstvom boli s veľkou pravdepodobnosťou Skýti, ktorým sa otvoril priestor na uchopenie moci v oblasti.
Iná situácia prebiehala na západe v Malej Ázií. Tu mocou Kimmerijcov nedokázalo nič otriasť. Po rozvrátení kráľovstvá Frýgov, ťažké boje s nimi zvádzalo Lýdske kráľovstvo. V boji proti nim padol roku 654 pred n.l. Lýdsky kráľ Gygés, márne žiadajúc pomoc od Asýrie. Následne Kimmerijske hordy vpadli do Lýdskeho hlavného mesta Sárd. Ubrániť sa tu dokázala len posádka na akropole, pod vedením Gigovho syna Ardisa. V záznamoch o tejto udalosti sa spomína vodca Kimmerijcov - Ligdamis (Tugdamme). Po porážke kráľa Gyga a vyplienení Sard už Kimmerijom nestálo nič v ceste. Krátko nato dobili a vyplienili Ionske mestá na západnom pobreží Malej Ázie – Efezos, Magnésiu, Smyrnu, Milétos. Ardisos, ktorý ubránil Sardskú akropolu, dokázal zachovať Lydske kráľovstvo, podobne ako Uratejci za cenu platenia tributu. Podľa helénskej tradície bola moc Kimerrijcov nad oblasťou zlomená až za vlády jeho syna Alyatthesa (605 – 562 pred n.l.).

Ďalšie útoky hordy pod vedením Tugdameho smerovali na Kilíkiu a najmä na Asýrske pomedzie. Asýria sa medzitým rozhodla Kimmerijsky problém raz a navždy vyriešiť. Boh Šamaš Asharradonovi ukázal cestu k novému nomádskemu spojencovi.

Zdroje
Клочко В.І. - ОЗБРОЄННЯ ТА ВІЙСЬКОВА СПРАВА ДАВНЬОГО НАСЕЛЕННЯ УКРАЇНИ (5000–900 рр. до Р.Х.)
М.И. Ростовцев - ЭЛЛИНСТВО И ИРАНСТВО НА ЮГЕ РОССИИ
Milan Škoda - Velké říše kočovníků
Alexej Petrovič Smirnov – Skytové
Tayshan Yu – A Study of Saka History
Zbigniew bukowski a kol. - Prahistoria ziem polskich tom iv
С. Д. Крыжицкий - ЖИЛЫЕ ДОМА АНТИЧНЫХ ГОРОДОВ СЕВЕРНОГО ПРИЧЕРНОМОРЬЯ (VI в. до н. э.— IV в. н. э.)
Артамонов Михаил Илларионович - Киммерийцы и скифы : (От появления на исторической арене до IV в. до н. э.)
Novotna-Novotny – Pravek Europy III Skyti
Askold I. Ivantchik - THE FUNERAL OF SCYTHIAN KINGS: THE HISTORICAL REALITY AND THE DESCRIPTION OF HERODOTUS (4.71–72)
Kathryn Hinds – Scythians and Sarmatians
Eric H. Cline - 1177 př. Kr. Zhroucení civilizace a invaze mořských národů
Alfred Jepsen - Královská tažení ve strarém orientu
Otakar Klíma - Sláva a pád starého Íránu
Jiří Prosecký - Když království sestoupilo z nebes
Riza Argun – The Fall of the Urartu Kingdom
Uživatelský avatar
jarl
3. Generálmajor
3. Generálmajor
Příspěvky: 4079
Registrován: 19/2/2009, 15:45
Bydliště: Jakubov u Moravských Budějovic

Re: Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 2. Kimmerida

Příspěvek od jarl »

Opět zajímavé čtení. Věnovat tolik úsilí napsaní článku publikovaného volně na internetu je třeba ocenit alespoň pochvalou.
ObrázekObrázek

Strýček Vova slíbil národu Ukrajinu a dal mu Afghánistán!
Uživatelský avatar
Zemakt
6. Podplukovník
6. Podplukovník
Příspěvky: 11468
Registrován: 28/8/2008, 11:14
Bydliště: Cheb

Re: Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 2. Kimmerida

Příspěvek od Zemakt »

:up: Ano, příjemná změna.
ObrázekObrázek

"Voni fotr, řekněte jim tam, že se jim na jejich párky vyserem!"
sillyherald
Příspěvky: 1
Registrován: 6/2/2024, 03:03

Re: Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 2. Kimmerida

Příspěvek od sillyherald »

Ďakujeme za váš výskum na túto tému. Znamená to pre mňa veľa.
Odpovědět

Zpět na „Ostatní národy“