Stručná história nomádov Indoiránskej jazykovej rodiny - diel 6. Vojenstvo starej Skýtie
Napsal: 30/11/2022, 11:09
Skýti považovali pechotu za podružnú, ak u nich existovala išlo pravdepodobne o príslušníkov podrobených kmeňov. Pechotu do svojho vojska mohli zaradzovať Skýtski vodcovia, ktorí boli spriaznení s Helenskymi mestskými štátmi. Najďalej v tomto smere pokročili asi vodcovia Meotov a Sindov. Pri bratovražednej vojne synov Bosporského kráľa Perisada, sa na strane jedného z nich spomína vojsko Skýtov, tvorené z 22 tisíc pešiakov a 20 tisíc jazdcov. Títo pešiaci mohli mať výstroj podobný gréckej falange. Typickou stratégiou nomádov pri dobíjaní opevnení bol rýchly prepad. Skýtska jazda využívala svoju pohyblivosť pre moment prekvapenia a vrútila sa do opevneného priestoru skôr ako obrancovia dokázali zatvoriť brány. Nie je vylúčené, že Skýti, ktorí prišli do styku s Helenskou kultúrou využili pri obliehaní miest obliehaciu techniku. Išlo však vždy len o improvizáciu a Skýtom neboli tieto techniky boja nikdy blízke.
Bežnou zbraňou a zároveň pracovným nástrojom bol u nomádov bič. Určite používali taktiež praky. Podobne ako luk a šípy, ktoré neodmysliteľne patrili k obrazu tradičného nomádskeho bojovníka. Luk hral primárnu úlohu pri tradičnej nomádskej taktike ostreľovania nepriateľa z bezpečnej vzdialenosti až do vyčerpania protivníka a jeho úteku. Luk bol ukladaný do tulca zvaného gorytos. Tradične bol zavesený na opasku bojovníka, podobne ako dnes strelné zbrane s krátkou hlavňou. Na výrobu bolo použité drevo či kôra a koža či kožušina. Na goryte boli tradične maľované vyobrazenia vo zvernom štýle. U elít išlo o honosne zdobené tulce vykladané plechmi zo zlata a stirebra, drahokamami a s vyobrazeniami scén vo zvernom štýle. Gorytos bol rozdelený na dve časti – v jednej zadnej sa nosil luk, v druhej prednej šípy. Skýtske streli boli obávané, nielen pre svoju prieraznosť a spätné háky trhajúce mäso keď sa vyberali z rany. Skýti strelky navyše potierali hadím jedom v kombinácií s krvou a trusom. Takto potreté hroty šípov predstavovali zvýšené riziko otravy krvi. Ovídius o nomádskych šípoch píše ako o lietajúcom kove, ktorý sľubuje dvojakú smrť. Luk mal u Skýtov nepochybne veľký význam v boji. Nebol veľmi veľký, keďže bolo potrebné aby vyhovoval jazdcovi. Išlo o reflexný luk poskladaný z dreva (niekedy rôznych druhov), lepidla, kosti a šliach, ktoré sa nachádzali v strede tela. Zaoblený s nasadenou tetivou bol dlhý okolo 60 až 80 cm, aj keď existovali aj väčšie exempláre do 100 cm. Priebojnosť strely týchto lukov bola vyššia, než striel iných lukov z rovnakého obdobia, stále sa však nejednalo o veľkú vzdialenosť (dostrel okolo 600 m, ale už nie pri takej účinnosti – ako dokladá napr. nápis na oslavnej kamennej doske v Olbií, ktorá hovorí, že Anaxagoras, syn Dimagora vystrelil strelu zo skýtskeho luku na vzdialenosť 520m). Pri utváraní novej skýtskej kultúry v priestore severne od Kaukazu počas archaickej doby 7. stor pred n.l. sa podobne ako u iných zbraní uplatnilo pri výrobe streliek železo. Ratištie striel bolo z dreva (najčastejšie brezy, jaseňa, topoľa), väčšinou opatrené na konci perami z vtákov. Dĺžka šípov bola niekedy dosť malá – okolo 45 cm, u takýchto šípov bola potrebná efektívna streľba do zraniteľných miest protivníka, existovali aj ratištia dlhé 84 cm. Tulec obsahoval okolo 5 šípov.
Časté boli u skýtov taktiež oštepy dlhé 1,75 až 2 m. Vrhali sa pred priamym stretom s nepriateľom. Dlhšie exampláre mohli byť použité ako kopije. Kopija sa však u Skýtov dlhodobo neuplatnila vzhľadom na uplatňovanú stratégiu prepadov a ústupov. Kopije sa mohli vyskytnúť skôr u kmeňov, ktoré boli spojencami gréckich polis. U oštepov sa vo väčšej miere uplatnilo pre ich hroty použitie železa, hroty boli taktiež z bronzu. V archaickej dobe boli tieto hroty zvlášť dlhé. Dlhšie kopije dlhé okolo 3 m sa objavujú častejšie od konca V. stor pred n.l., (avšak boli známe už v VI. stor pred n.l.). Naznačujú zmeny, ktoré prebiehali u nomádov v eurázijských stepiach, v súvislosti s rozvojom obrannej zbroje a objavením sa ťažkej jazdy. Tieto tendencie prevládli u kmeňov v spojenectve s Helenmi, predovšetkým Bosporským kráľovstvom na východe. Tu sa zároveň Skýti dostávali do stretov so Sarmatmi, ktorí v oveľa väčšej miere rozvíjali taktiku boja s ťažkým jazdectvom. 3m kopiju musel jazdec držať v oboch rukách, je možné, že s príchodom stratégie pre ťažkú jazdu mohli už Skýti v IV. stor pred n.l. poznať aspoň primitívne strmene v podobe kožených slučiek.
Typickou zbraňou Skýtov na blízko bola bronzová bojová sekera. Často mali ceremoniálny účel a vyjadrovali postavenie nositeľa - ako tradičný symbol spoločenského postavenia a moci. Existujú prípady, kedy čepeľ môže byť interpretovaná ako hlava zvieraťa alebo vtáčí zobák. Sekeru začal v priebehu VI. sotr pred n.l. pozvoľna vytláčať oceľový meč - akinak – jeho vzory treba hľadať v mečoch neskorej zrubovej kultúry, ktorých vývoj prebiehal najmä v Kaukazskej oblasti v priebehu VIII a VII stor pred n.l., kedy išlo primárne o bimetalické meče. Kimmerijské, alebo Kauakzske meče sa ďalej vyvíjali podľa všetkého v sarmatskom prostredí - skýtske meče na ich tvar nenadväzujú, sú príbuzné skôr s médskymi typmi. Niektoré hroby obsahovali osobitne krátke meče na boj zblízka a dlhý meč na boj koňmo. Dĺžka ostria skýtkseho meča bola od 50 do 85 cm, dýky resp. krátke meče mali dĺžku ostria od 17 – 50 cm. Čepeľ bola nezriedka vyrobená z kvalitnej ocele, najmä v neskorších dobách. Okrem vzorov z neskorej zrubovej kultúry sa uplatnili médske vzory, každopádne kultúra skýtov nemala tradíciu vo výrobe mečov.
Akinaki boli spočiatku dvojsečné a objavujú sa na stepnom aj lesostepnom území od druhej polovice VI. stor pred n.l.. Vplyvom Grékov postupne Skýti prechádzali na jednosečné akinaki od V. stor. pred n.l. Už v priebehu V. stor pred n.l. sa v súvislosti s utváraním heleno-skýtskej mytológie meč dostáva do popredia ako sakrálny prvok – znak boha vojny. Meč bol využívaný najmä ako sečná nie bodná zbraň, nehodil sa veľmi pri boji na koni a skyti ním bojovali asi až keď zoskočili z koňa. Dlhé meče nad 50 cm boli zriedkavé (vyskytli sa najmä u aristrokacie) a rozšírili sa až po príchode sarmatov resp. Meče dĺžky 1 m, ktoré mohli byť využívané pri boji na koni – od konca V. storočia predstavujú 25 % nálezov a svedčia tiež o vzniku ťažkej jazdy u skýtov. Na konci IV. stor pred n.l. kedy sa skýti museli potykať so sarmatským nebezpečenstvom mohla ťažká jazda získať navrch – spomína sa u Skýtov, ktorí bojovali v Bosporskej občianskej vojne ako aj v strete proti Alexandrovmu vojvodcovi Zopyrionovy. Pošvy mečov boli taktiež bohato zdobené, najmä ich vystupujúca časť na upevnenie k opasku.
Dôležitým prvkom výstroje skýtskeho bojovníka bol opasok, na ktorom Skýti nosili celú sadu vojnového vybavenia. Predovšetkým dýku, sekeru alebo meč, goryt s lukom, brus, bič či misku. Opasok bol často široký aby chránil žalúdok bojovníka. Vplyvom blízkeho východu si skýtske elity osvojili používanie ochrannej zbroje, obyčajný skýtsky jazdec bol však ľahkoodencom až do IV. stor pred n.l.. Základným typom obrannej výzbroje ako bola sformovaná v 6. stor. pred n.l. na severnom kaukaze bol pancier, štít a helma. Od V. stor pred n.l. pribudla antická výstroj – antické helmy, náholenice, štíty antických vzorov. Ochranná výstroj pre koňa nebola doložená. Kým ochranná zbroj tela bola vyrábaná štandardizovaním postupom, prilby vďaka svojej tvarovej rozmanitosti mohli byť typovo rozlíšené. V prostredí severokaukazských nomádov sa vyrábal špecifický typ prilieb štýlu Koban – išlo o masívne celokovové bronzové prilby nachádzajúce sa v najbohatších mohylách Skýtov. Predpokladá sa, že jej vzory treba hľadať v Urartu. Dôležitým centrom výroby týchto prilieb bol v VII – Vi storočí severný Kaukaz. Od konca V. stročia sa u skýtov všeobecne rozširuje kovový plát, ktorý sa našíva na ich typickú špicatú pokrývku hlavy s kapucňou. Zároveň helmy typu Kobaň striedajú helmy gréckej provenencie. Najrozšírenejší bol šupinový pancier – na kožený odev sa našívali bronzové alebo železné šupiny (v archickej dobe aj kostenné). Podľa poštu šupín známych z nálezov boli väčšinou šupiny iba na prednej strane odevu, niekedy na krátkych rukávoch (rukávcoch). Odev bol ďalej podšitý kožušinou alebo bol celý z kožušiny. Kovové šupiny mohli byť tiež na čiapkach či nohaviciach. Vzory boli spočiatku čerpané zo zbroje asýrskej či uratejskej. Šupinová zbroj poskytovala výbornú pohyblivosť a umožňovala Skýtom manévrovať a jazdiť na koni. Neskôr sa objavujú zriedkavo grécke bronzové panciere. Zriedkavo sa v archickej dobe vyskytnú taktiež kovové dosky štítov, ako z bronzu tak aj zo železa. Častejšie išlo o štíty drevené potiahnuté kožou. Išlo o väčšie štíty než tie pechotné, najčastejšie okrúhle s výrezom na vrchu. Pechotné štíty využívané najmä u spojeneckých kmeňov Bosporského kráľovstva boli menšie okrúhle potiahnuté kožou a z dreva. Štity boli často maľované zverným štýlom, zlaté plastiky patriace najvýznamnejším jedincom sa podľa všetkého pripevňovali na štít len pri slávnostných príležitostiach. Od V. storočia si skýtska šľachta pre ochranu nôh mohla nasadzovať grécke náholeníky (Niekedy sa využívali náholenice ale len zriedka – boli vyrábané napospol v gréckych dielniach.) Rovnako v tomto storočí zriedkavo sa využívala ochrana koňa v podobe kovovej dosky na hrudník, oveľa častejšie sa však používala kožená prikrývka.
Nárast obrannej zbroje súvisí s rozvojom ťažkej jazdy, ktorá bola spočiatku výsadou elity stojacej v strede armády, prípadne skýtov a meotov slúžiacich v radoch antických armád. V priebehu IV. stor pred n.l. sa zväčšuje podiel ťažkej jazdy v skýtskej armáde, ktorá teraz začína zahajovať útok, elity naďalej v strede tvoria vrchol útočného klinu.
Skýtski ťažkoodenci učili kone kľačať, keďže len táto poloha koňa umožňovala ťažko vystrojenému jazdcovi na koňa opäť vysadnúť. Jazdilo sa len na valachoch. Vplyvom dlhej jazdy na koňoch sa u mužov prejavovala tzv. skýtska nemoc popísaná Hippokratom. Bežným Skýtskym zvykom po boji bolo skalpovanie. Sklapy sa priväzovali k uzde, čím bolo skalpov na uzde viac tým bol bojovník váženejší. Významným nepriateľom sa odrezala hlava a z lebky sa vyrobil pohár. Špecializované dielne na výrobu pohárov z lebiek sa našli ako na hradisku Belskoje tak aj Kamenskoje. Bolo tiež zvykom vypiť krv prvého zabitého nepriateľa, zamiešanú do mlieka.
Osobitnú kapitolu predstavujú ženy – bojovníčky, ktorých existenciu dosvedčujú nálezy hrobov žien so zbraňami na celom území severného čiernomoria a kaspiku, z obdobia ako skýtskeho tak neskoršieho sarmatskeho. Práve ženy indo-iránskych kmeňov severného čiernomoria podľa všetkého dali podnet k tvorbe legiend o amazonkách v antickom prostredí. Ženské hroby s lukmi, mečmi či sekerami dominujú predovšetkým v sarmatskom prostredí, avšak najnovšie nálezy ukázali, že v menšej miere sa ženské hroby s vojnovou výbavou nachádzajú aj v skýtskom prostredí, s výnimkou skupiny stredného Donu. Ženy bojovníčky boli pri charaktere života kočovníkov potrebné – u skýtov hrali predovšetkým úlohu ochrankýň vozovej kolóny, v čase kedy muži boli na vojnovej výprave proti inému kmeňu či koristníctvu. Pre veľké vzdialenosti ktoré dokázali vďaka koňom takéto výpravy uraziť, vozy so stádami ostávali nechránené mesiac, možno aj viac. Práve v týchto prípadoch ochranu stád a rodín zabezpečovali vo väčšej miere ženy so starými alebo ešte veľmi mladými mužmi. Táto stráž bola neraz značne nebezpečná a ženy neraz podstupovali väčšie riziko než muži na ťažení. Práve v takejto situácií mohlo dôjsť k útoku nepriateľskej hordy. Svedčia o tom tiež pohreby žien bojovníčok, ktoré v skýtskom prostredí predstavujú v 70 % prípadoch ženy vo veku od 16 do 22 rokov – bojovníčky zomierali mladé a často ich muži bojovníci , nevystavujúci sa prepadom, prežili. Ženy v týchto hroboch nemajú len tradičnú ženskú výbavu ako bronzové zrkadlo, vreteno, šperky či keramiku ale tiež oštepy a luky so šípmi a opasky spevnené železnými brušnými pásmi. Niektoré bohaté hroby naznačujú, že ženy mohli byť dedičkami mužovej vodcovskej funkcie, minimálne do chvíle kým sa k dospelým nezaradil ich syn – išlo skôr o výnimočné prípady vo vyšších vrstvách spoločnosti. S tým súvisí pozvoľné presadenie sa dromosu v konštrukcií Skýtskych mohýl od V. stor pred n.l. Dromos (chodba do pohrebnej komory) slúžil pre dodatočné uloženie zosnulej ženy do mohyly. Nemusela byť obetovaná, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, spolu s mužom hneď po jeho smrti.
Zdroje
М.И. Ростовцев - ЭЛЛИНСТВО И ИРАНСТВО НА ЮГЕ РОССИИ
Milan Škoda - Velké říše kočovníků
Alexej Petrovič Smirnov – Skytové
Tayshan Yu – A Study of Saka History
Zbigniew bukowski a kol. - Prahistoria ziem polskich tom iv
С. Д. Крыжицкий - ЖИЛЫЕ ДОМА АНТИЧНЫХ ГОРОДОВ СЕВЕРНОГО ПРИЧЕРНОМОРЬЯ (VI в. до н. э.— IV в. н. э.)
Артамонов Михаил Илларионович - Киммерийцы и скифы : (От появления на исторической арене до IV в. до н. э.)
Novotna-Novotny – Pravek Europy III Skyti
Askold I. Ivantchik - THE FUNERAL OF SCYTHIAN KINGS: THE HISTORICAL REALITY AND THE DESCRIPTION OF HERODOTUS (4.71–72)
Kathryn Hinds – Scythians and Sarmatians
Herodotos
Popmpeius Trogus
a ďalšie