Iwo Jima predstavovala strašlivé varovanie, čo asi čaká americké divízie určené dobyť Okinawu – 1., 2. a 6. divíziu námornej pechoty a 7., 27., 77., a 96. divíziu pozemného vojska. Vzhľadom k stratám , ku ktorým došlo na Iwo Jime prvého dňa, bolo rozhodnuté vystaviť tento tichomorský ostrov najťažšej prípravnej delostreleckej paľbe, aká bola doposiaľ uskutočnená. Trvala od 24. do 31. marca a než skončila, dopadlo na oblasť vylodenia viac než 30 000 veľkotonážnych projektilov.
Dňa 1. Apríla sa k pobreží hnala z ohromného loďstva 1300 lodí (zahrňujúcich 18 bitevných lodí, 40 lietadlových lodí a 200 torpédoborcov) vo svojich plavidlách amphtrac a higgins, 1. a 6. divízia námornej pechoty a 7. a 96. pešiu divíziu, aby obsadila ústredný pás ostrova, kde ležalo letisko, a udusila odpor na oboch poloviciach.
Okinawa je veľký ostrov, dlhý takmer 130 kilometrov. Americký plán na jeho obsadenie zakladal na predpoklade, že až na jeden prípad vo všetkých predošlých vylodeniach kládli Japonci odpor hneď u čiary prílivu a museli byť náporom americkej leteckej a námornej palebnej sily zatlačení do vnútrozemia, do horšie bránitelných pozícii. Japonci, predpokladajúci americké zámery, uplatnili v prípade obrany Okinawy opačnú schému. Chceli nechať divízie námornej pechoty a armády vylodiť bez odporu a potom ich zatiahnuť do bojov proti obranným líniám vo vnútrozemí ostrova, ktoré považovali za nezdolateľné. Zároveň by vrhli všetku váhu útokov kamikadze proti lodiam u pobrežia. Konečným cieľom bolo loďstvo odohnať a vojsko na ostrove kompletne zničiť.
Japonské sily na ostrove čítali 120 000 vojakov, proti ktorým sa prvého dňa vylodilo 50 000 Američanov. Tento počet sa nakoniec zvýšil až na takmer štvrť milióna príslušníkov americkej 10. armády. Japonské jednotky boli organizované do 24. a 62. divízie a spolu s veľkým počtom nedivíznych jednotiek tvorili 32. armádu, ktorej velil generál Mitsuru Ušidžima. Bol ďaleko realistickejší než štábni dôstojníci v cisárskom hlavnom stane a uvedomoval si, že víťazstvo na Okinawe je nedosiahnuteľné. Mal v úmysle spôsobiť inváznym jednotkám čo najväčšia možné straty podľa toho takisto organizoval prípravy. Ostrov bol pretkaný tunelmi a streleckými postaveniami, z ktorých mnohé skrývali veľkoražné zbrane. Bojové postavenia vytvárali sériu línii, ktoré sa tiahli od pláží, kde generál správne predpokladal americké vylodenie, k výšinám na juhu a na severe.
Američania sa vylodili doslova bez jedinej straty 1. apríla. 1. a 6. divízia námornej pechoty sa nato obrátili k severu, aby vyčistili vrchol ostrova, než sa pripoja k 7. a 96. pešej divízii v bitke o hornatejší vrch. 6. apríla, bojovali obe divízie na línii Mačinato, chrániacej mestá Šuri a Naha. V ten istý deň začala japonská letecká a námorná ofenzíva proti loďstvu u pobrežia.
Američania okúsili japonskú obranu po prvýkrát, keď operačný zväz 58 pod velením admirála Mitschera, prepadol 18. – 19. marca vnútrozemné more ako predohru k vylodeniu. Americké lietadlá z materských lodí zničili 200 japonských lietadiel, avšak sami utrpeli ťažké straty. Lietadlová loď Wasp bola vážne poškodená útokom kamikadze a zachránil ju iba odvážny hasičky zásah. V technike boja s ohňom Američania predčili akékoľvek iné vojnové námorníctvo. Ďalšia lietadlová loď, Franklin, bola zasiahnutá dvoma bombami, ktoré ju takmer spálili na popol: 742 príslušníkov jej posádky zahynulo, čo boli najväčší počet strát, aké kedy utrpela nejaká americká loď, preživšia vo vojne v Tichomorí.
6. apríla zaútočili piloti kamikadze v hustých vlnách. Súčasne ďaleko na severe vyplával z Japonska poslední operačný hladinový zväz, gigantická bitevná loď Jamato, doprevádzaná krížnikom a 8 torpédoborcami. Jamato nalodila posledných 2500 tón paliva dostupného vo svojom domovskom japonskom prístave, aby uskutočnila jednosmernú plavbu. Jej úlohou bolo preniknúť clonou okolo okinawských pláží a spôsobiť neúnosné poškodenie obojživelným silám. Bola však objavená ďaleko predtým, než sa dostala na dostrel a počas poludnia 7. apríla sa stala cieľom útoku 280 lietadiel z operačného zväzu 58. Medzi poludním a druhou hodinou odpoludní bola šesťkrát zasiahnutá torpédom, stratila rýchlosť a schopnosť manévrovať a stala sa bezmocným cieľom pokračujúcich náletov amerických lietadiel. O 14:23 sa prevrátila a potopila s takmer 2300 námorníkmi na palube. Doprovodný krížnik a 4 z jej 8 torpédoborcov boli takisto potopené. Tento „špeciálny hladinový úderný zväz“ podnikol poslednú operačnú plavbu, ktoré cisárske japonské vojnové námorníctvo vo vojne uskutočnilo.
Útoky kamikadze sa ukázali byť ďaleko tvrdším orieškom. Obojživelné sily napadlo 6. apríla zhruba 900 lietadiel, z ktorých tretina podnikla samovražedný let, a na konci dňa, napriek tomu, že ich bolo 108 zostrelených, potopila 3 torpédoborce, 2 muničné lode a jednu loď LST. Útoky sa opakovali 7. apríla, keď údery kamikadze zasiahli 1 bitevnú a 1 lietadlovú loď a 2 torpédoborce. Američania odpovedali zosilnením clony hliadkujúcich torpédoborcov vybavených radarom, rozmiestnených okolo Okinawy vo vzdialenosti 150 kilometrov, čo umožňovalo včasné varovanie pred útokom. Celkovo tak bolo rozmiestnených 16 staníc, z ktorých jedenásť ležalo v polkruhu medzi severovýchodným a juhozápadným azimutom, najbližšie Japonsku a Formose. Clona radarových hliadok môže poskytnúť veľkým plavidlám flotily včasné varovanie, ale ako mal zistiť o 40 rokov britský operačný zväz u Falklánd, ich poslanie sa môže zmeniť v obeť, nakoľko prilietavajúce nepriateľské úderné sily si pohotovo zvolia tieto lode za svoje ciele. To mal byť osud amerických torpédoborcov. Pilotmi sebevrahmi bolo potopených 14 amerických torpédoborcov zároveň so 17 loďami LST, muničnými plavidlami a zmesou veľkých vyľoďovacích plavidiel nachádzajúcich sa vo vnútre clony. Cez 5000 amerických námorníkov zomrelo v dôsledku okinawského ťaženia pilotov kamikadze. Bola to najväčšia daň, akú kedy námorníctvo Spojených Štátov zaplatilo v ktorejkoľvek vojnovej akcii, vrátane Pearl Harboru.
Piloti kamikadze uskutočnili i 10 masových útokov s 50 – 300 lietadlami, ktoré poškodili bitevné a lietadlové lode. Za ich obeť padla ctihodná loď Enterprise a novšie lietadlové lode Hancock a Bunker Hill. Spruancová vlajková loď Bunker Hill stratila 396 mužov svojej posádky. Americké lietadlové lode, ktoré mali nad strojovňou vodorovné pancierovanie, ležiace pod letovou palubou, zhoreli pri náraze kamikadze na palubu až veľmi ľahko.
Útoky kamikadze však nemohli pokračovať donekonečna, pretože Japonsku dochádzali ako piloti, tak lietadlá. Ťaženie sa preťahovalo a Nimitz strácal stále viac trpezlivosti s veliteľom 10. armády generálom Simonom Bolivarom Bucknerom. Sťažoval si, že stráca „každý poldeň jednu loď" pri tempe, akým sa front pohybuje. Buckner, syn generála bojujúceho v americkej občianskej vojne v roku 1862 proti Ulyssesovi S. Grantovi, rozhodne bránil svoju metodickú taktiku. Postupné obranné línie na hrebeňoch predstavovali zdržanie každej zahájenej ofenzívy. Línie boli zmývané nepretržitými dažďami, takže tanky snažiace sa útoky podporovať uviazli v bahne. Odpor bol porazený až na konci apríla, v posledných dňoch sa vzdalo nejakých 4000 Japoncov. Všetci vyšší japonskí dôstojníci, vrátane Ušidžimy, spáchali rituálnu samovraždu, presne tak ako mnoho ich podriadených a takisto niektorí japonskí civilisti. Obyvatelia Okinawy, čítajúci zo začiatku 450 000 ľudí, trpeli strašlivo. V priebehu bojov zahynulo 70 000 civilistov. Tisíce sa ich pokúsilo zachrániť v jaskyniach, ktoré posádka nakoniec obsadila ako oporné body, a boli zabití, keď na ne americká pechota zúrivo zaútočila plameňometmi a silnými výbušninami.
Americké divízie pozemného vojska stratili 4000 mužov, zbor námornej pechoty 2938. Bolo zničených 763 lietadiel a potopených 38 lodí. Japonci stratili 16 lodí a takmer neuveriteľný celkový počet 7800 lietadiel, viac ako tisíc počas náletov pilotov kamikadze. Japonskí vojaci na ostrove – uzemnení námorníci, frontoví pešiaci, úradníci, kuchári a robotníci – si našli spôsob ako zomrieť do posledného muža. Celkový počet zajatcov, vrátane mužov zranených príliš ťažko, než aby mohli spáchať samovraždu, bol 7400. Všetci ostatní, celkom 110 000, padli v boji.
Použitá literatúra:
Roy E. Appleman, James M. Burns, Russell A. Gugeler & John Stevens: Okinawa: The Last Battle
Americkí mariňáci na postupe horským hrebeňom
Príslušníci 77. pešej divízie postupujú popri tankoch, ktoré zapadli do bahna
Vojenský korešpondent Ernie Pyle diskutuje s mariňákom
