Verný svojmu presvedčeniu
(Gustáv Husák 1913-1991)
(Gustáv Husák 1913-1991)
Situácia sa však našťastie mení. Už koncom tohto roku by mala vyjsť monografia o Husákovom detstve a mladosti a je potešujúce, že aj iní historici sa začali zaujímať o život tohto štátnika, tak dúfajme, že sa čoskoro dočkáme uceleného diela. Vo svojom článku sa zameriam iba na určité obdobie, nakoľko téma je veľmi rozsiahla.
O Husákovi možno v úvode povedať, že sa zaslúžil o federáciu, ale aj o tzv. normalizáciu spoločenských pomerov s jej rozsiahlymi politickými čistkami a prenasledovaním odporcov režimu. Nielen z tohto dôvodu vyvoláva jeho osoba veľa kontroverzných otázok. Mnohí ho vnímali ako stelesnenie bývalého režimu. Vyčítali mu túžbu po moci a dvadsaťročné kolaborovanie so sovietskymi okupantmi. Osoba Gustáva Husáka vyvoláva toľko rôznorodých vášní, názorov a polemík, že nie je jednoduché sa v nich vyznať. V jednom som si ale istá: ako červená niť vinúca sa celým jeho životom je jeho skalopevné presvedčenie o správnosti socialistického a komunistického systému. Zároveň bol však aj realista a pragmatik. Možno práve kvôli tomuto zdanlivému paradoxu sa javia niektoré jeho postoje a prejavy ako diskutabilné. Nesporne bol aj veľmi inteligentný, bystrý a ctižiadostivý. V mladosti horlivý a zapálený pre svoje ideály, až natoľko, že neváhal veľa obetovať, ale ani si neváhal veľa nárokovať. Pravdepodobne ho neskôr ovládla moc, ale ako vysokopostavený štátnik v súkromí žil vcelku skromne. Čo sa týka jeho detstva je potrebné uviesť niekoľko všeobecne známych údajov.
Gustáv Husák sa narodil 10. januára 1913 v obci Dúbravka (dnes časť Bratislavy) v rodine robotníka. Husák mal dve staršie sestry. Rok po jeho narodení jeho matka zomrela. Otec musel narukovať do vojny a o deti sa starala babička. Otec sa vrátil z vojny ako invalid. Oženil sa po druhý krát s vdovou s dvomi deťmi a spolu ešte mali ďalšieho potomka. Vstúpil do agrárnej strany a angažoval sa za ňu v obecnom zastupiteľstve. Do roku 1927 bol dokonca dúbravským starostom. Husákova rodina teda nebola bohatá, ale ani vyslovene netrela biedu. To bolo šťastie pre malého Gustáva, ktorý bol šikovný, bystrý, dobre sa učil, takže mu napokon otec umožnil po skončení základnej školy v r. 1925 ísť na Masarykovo reálne gymnázium v Bratislave. Gustáv Husák, hoci sa politické angažovanie stredoškolákom zakazovalo, vstúpil do mládežníckej organizácie Komsomol, ktorá bola po vplyvom KSČ. Bolo teda veľmi skoro jasné, ktorým politickým smerom sa mladý Gustáv orientuje.
Po skončení SŠ dosiahol aj vysokoškolské vzdelanie – právnické. Počas štúdií si zarábal doučovaním a rôznymi brigádami a vďaka výbornému prospechu získaval i štipendiá. Angažoval sa v rôznych smeroch a bol veľmi činorodý. Organizoval divadelné predstavenia, prednášky a intenzívne sa začal venovať politike. Postupne sa stáva známym predstaviteľom študentského hnutia. Počas štúdia na právnickej fakulte Univerzity Komenského vstúpil do Komunistickej strany Československa. Prispieval do ľavičiarskej kultúrno-politickej revue DAV, (ktorého najväčšími prispievateľmi boli Vlado Clementis a Laco Novomeský) a tu sa aj zapojil do ľavicového Zväzu slovenského študentstva a stal sa vedúcou osoba Socialistického spolku akademikov. Netreba tiež zabúdať na Husákovu účasť v akcii za dobudovanie slovenskej techniky, teda prvej Vysokej školy technickej. V jej akčnom výbore bol jediný zástupca študentov a vykonal v ňom kus pozitívnej práce. Vladimír Clementis a Laco Novomeský ho veľmi ovplyvnili. Na rozdiel od starej gardy zboľševizovaných internacionalistov, spájali komunistické myšlienky s národnými túžbami a s emancipačnými snahami Slovenska.
Niektorí označujú Husáka za slovenského nacionalistu, ale ja sa prikláňam k názoru, že mal skôr silné národné cítenie a išlo mu o dosiahnutie rovnocenného postavenia Slovákov, a to nepokladám za nacionalizmus.
Gustáv Husák bol predstaviteľom novej generácie mladých komunistov – intelektuálov. Z hľadiska dobového kontextu je jeho nadšenie pre komunizmus pochopiteľné. V roku 1933 vrcholila na Slovensku veľká hospodárska kríza. Nad Európou sa zbiehali mračná nacizmu a fašizmu. V reakcii na nástup krajnej pravice sa politická ľavica pohla ešte viac doľava. Komunisti začali označovať sociálnu demokraciu za ,,sociálfašistickú“ stranu, KSČ sa tesne primkla k Moskve a boľševizovala sa.
Začiatkom roka 1938 Husák promoval a nastúpil ako koncipient do Clementisovej advokátskej kancelárie, ktorý medzitým pôsobil v československom parlamente ako poslanec za KSČ. Potom však prišiel Mníchov a onedlho i rozpad spoločného štátu. V septembri r. 1938 sa JUDr. Gustáv Husák oženil. Zobral si inteligentnú, študentku práva Magdu Lokvencovú. V októbri 1938 pražská vláda zastavila činnosť komunistickej strany a Clementisa zbavili poslaneckého mandátu. Po vytvorení Slovenského štátu a Protektorátu Čechy a Morava, sa v máji 1939 vytvorila ilegálna KSS a Husák sa stal členom vedenia jej mestskej organizácie v Bratislave. Clementis z rozhodnutia strany emigroval do Francúzska, aby v zahraničí rozvíjal činnosť pre stranu medzi krajanmi..Avšak v Paríži vyjadril nesúhlas proti paktu Molotov-Ribbentrop v úzkom kruhu súdruhov. Na základe tohto bol vylúčený zo strany a úplne izolovaný od ostatných komunistických emigrantov. Husák nemohol veriť, že by Clementis zradil. Aspoň tak sa vyjadroval. On sám akceptoval každú situáciu a s tým spojený politický obrat. K protichodnému dianiu v politike sa vyjadroval kultúrne a diplomaticky. Nikdy nezapochyboval o správnosti komunistického hnutia, nech sa dialo čokoľvek, (či už išlo o čistky v ZSSR pred vojnou, alebo o spojenectve ZSSR-Nemecko). Vnútorne bol presvedčený, že komunistická idea je jedine tá správna a v tomto nikdy nezakolísal, a to ho neskôr urobilo vnútorne takým silným.
V období vojnového slovenského štátu bol členom ilegálneho vedenia KSS, ba čo viac, v auguste 1944 sa stal jedným z politických vodcov Slovenského národného povstania a výrazne sa podieľal na jeho prípravu a realizáciu. Práve v tomto čase sa ukázala povaha a schopnosti Gustáva Husáka v plnej miere. Bol húževnatý, vynaliezavý, ako politický vyjednávač tvrdý, ale aj flexibilný, ako organizátor systematický a pohotový rečník. Jeho práca bola uňho na prvom mieste. (Rodina až na druhom - prvý syn sa mu narodil r. 1944 a druhý syn v r. 1946). Po povstaní bol Husák politickou komunistickou garnitúrou odsunutý na bok, nie však nadlho. Stalo sa čosi neočakávané. Na Slovensku r. 1946 vo voľbách komunisti prehrali a vyhrala Demokratická strana. Komunisti v tomto momente zareagovali správne: siahli po kádrovej rezerve. Gustáv Husák bol so súhlasom Klementa Gottwalda postavený na čelo Zboru povereníkov (výkonný orgán Slovenskej národnej rady) a mal si poradiť s danou situáciou.
Slovenská politická scéna sa na jeseň 1947 dostala do hlbokej krízy. Gustáv Husák nesporne bol spolutvorcom a významným realizátorom politickej línie, ktorá mala za hlavný cieľ paralyzovať a potom likvidovať prevahu Demokratickej strany. Robilo sa to obmedzovaním jej priameho vplyvu, ale aj obmedzením pôsobnosti slovenských národných orgánov, v ktorých mala Demokratická strana silné pozície. Komunistom sa podarilo obmedziť to, za čo sa v Slovenskom národnom povstaní bojovalo. A vytiahli ešte ťažšie zbrane: obvinili demokratov, že opúšťajú ba zrádzajú povstalecký program. Že sú neschopní, podozriví zo sabotáže a prelezení živlami z Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Udialo sa veľa špinavostí na slovenskej ceste k Februáru 1948 a podriadeniu sa Prahe.
Konštruovanie tzv. protištátneho sprisahania na jeseň 1947 a vôbec systematický boj proti DS za pomoci ŠtB ide hlavne na vrub Gustáva Husáka. V tomto období išiel nemilosrdne za dosiahnutím mocenského monopolu komunistickej strany a neváhal preň obetovať okrem stoviek nevinne zaistených, vyšetrovaných a mučených občanov i právomoci slovenských národných orgánov. Husák asi naivne kalkuloval, že ide o dočasné riešenie a začne sa plniť odkaz SNP – uplatnenie slovenskej svojbytnosti v republike. To však nebolo možné z viacerých príčin.
Po prvé: Pre Sovietov nepripadala do úvahy nijaká samostatná československá cesta, tobôž nie slovenská. Po druhé: bolo to proti srsti starým boľševikom, ktorých tridsiate roky už neformovali v postoji k štátoprávnej otázke postavenia Slovenska v rámci ČSR, tak ako Husáka. Husák, i keď odchovaný českými stredoškolskými profesormi, ktorí mladých gymnazistov vychovávali v duchu československej národnej jednoty, od študentských čias bol presvedčený odporca čechoslovakizmu. A bol zástancom rovnoprávneho postavenia Slovenska v republike. Nakoniec išlo asi o jedinú vec, na ktorej sa dokázali zhodnúť nová generácia komunistov – intelektuálov, ľudákov, agrárnikov či národniarov. Možno všetci nevyslovovali nahlas slovo autonómia, ale každému z nich bolo jasné, že doterajšie postavenie Slovenska je neudržateľné a pre jeho ďalší rozvoj deštruktívne. Husák samozrejme odmietal politiku HSĽS, viackrát proti nej ostro vystúpil a budúcnosť Slovenska videl v rámci ČSR, avšak dôsledne trval na rovnoprávnosti slovenského národa. Tento jeho postoj sa naplno prejavil o niekoľko rokov neskôr.
Husák s Gottwaldom.
Husáka, Novomeského a ďalších súdruhovia kritizovali už v máji 1950 na 9. zjazde KSS. Zo snahy „izolovať a separovať Slovensko od pokrokových síl českého národa“, a „otráviť Slovensko jedom nedôvery k českému ľudu“.
Február umožnil strane (a vláde) vystúpiť razantne proti „vnútorným nepriateľom“ a nastoliť stalinizmus. Paradoxne do súkolesia teroru padol aj Gustáv Husák. Národu bolo treba nejako vysvetliť, že sa majú všetkého vzdať a začať od znova za iných podmienok. A tak sa hľadal nepriateľ, spoločnosť sa musela „očistiť“, nové poriadky sa museli zdôvodniť. KSČ popri prenasledovaní a popráv svojich otvorených odporcov začala hľadať triedneho nepriateľa po vzoru ZSSR tiež vo vnútri KSČ. Clementis, Husák, Novomeský a ďalší boli vylúčení z KSČ a zbavení straníckych funkcií. Boli obvinení z intelektuálskeho salónneho komunizmu a zo zločineckej skupiny buržoáznych nacionalistov. Husáka zaistili 6.februára 1951 v ústredí strany v Bratislave ako člena ÚV KSČ, vedúceho roľníckeho oddelenia ÚV KSS a poslanca Národného zhromaždenia. Zatýkalo ho špeciálne komando vyslané z Prahy a aj ho vypočúvali v Prahe – najprv na zámku v Kolodějoch, potom v Ruzyni.
Ostatní zatknutí vynútené priznania podpísali. Pristali na hru, že záujem strany si to žiada a dúfali v miernejší trest. Aj Husák podpísal, ale koncom novembra 1951 všetko odvolal. Odvtedy sa striktne držal svojej neviny. Utvrdil sa vtom, v čo veril – že sa strane a jej ideológii nespreneveril. Čo bola aj pravda. Nepodarilo sa proti nemu nájsť nič, žiadne zaváhanie, žiaden prehrešok.
Husák strávil vo väzbe tri roky, kým sa konal proces v dňoch 21.-24.apríla 1954. Celé hodiny musel stáť v mraze, nesmel si sadnúť. Bol bitý a rôzne mučený. V noci každých desať minút budíček a hlásenie bachárovi, že všetko je v poriadku. Potom vyšetrovatelia zvolili inú taktiku. S výsluchmi prestali a dali ho „k ledu“. Až do leta 1953, čiže rok a pol, ho nevolali k výsluchu, zariadili najostrejší väzenský režim. Vážil iba 55 kg pri výške 175 cm. Za celú tú dobu bol len raz na vychádzke na čerstvom vzduchu – na 10 minút.
„Nohy som mal opuchnuté, premrznuté, srdce mi vynechávalo, aj zmysly mi vynechávali, zrak i sluch, a mal som záchvaty mdloby,“ opisoval neskôr svoj stav Husák. „Po prvýkrát v živote som videl, ako vzorce na koberci ožili a fantasticky sa pohybovali. Červené myšky liezli po stenách.“
Pred procesom ho žiadali, aby si zachránil krk, aby podpísal aspoň niečo, aby neprovokoval. Gustáv Husák sa nepoddal. S istotou, že dostane trest smrti, išiel na hlavné pojednávanie a obhajoval sa sám.
Budúci československý prezident dostal doživotie. Keby sa proces konal o dva roky skôr, trest smrti ho neminie. Ale už nežil Stalin ani Gottwald.
Do 12. júla 1954 bol v samoväzbe na Pankráci, potom na samotke v Leopoldove až do mája nasledujúceho roku. Potom ho opäť premiestnili na Pankrác. V rokoch 1955-58 bol v Leopoldove, kde mohol aj pracovať. V januári 1959 bol opäť na samotke na Pankráci a v Ruzini. Zvyšok väzenia do mája 1960 strávil v Mírove.
Clementis dopadol najhoršie. Bol preradený od buržoáznych nacionalistov do procesu s protištátnym spikleneckým centrom okolo Rudolfa Slánského. Odsúdený bol k trestu smrti a v decembri 1952 popravený.
Vlado Clementis
Husák bol na základe amnestie spolu s ďalšími z väzenia prepustený. Manželstvo sa mu rozpadlo a rozviedol sa. S deťmi neprežil skoro 10 rokov. V r. 1963 sa mu podarilo získať občiansku a stranícku rehabilitáciu. Začal pracovať v Ústave štátu a práva Slovenskej akadémie vied. Napísal Svedectvo o SNP. Ostával radovým členom KSČ. V polovici roku 1967 však už bolo zrejmé, že v Československu rastie vážna kríza a ako osvedčený bojovník budovania socialistickej spoločnosti sa Gustáv Husák opäť dostal do popredia.
Už tri roky po prepustení z väzenia ho komunisti rehabilitovali a prijali späť do strany. Husák išiel hore, pridal sa k Dubčekovmu reformnému krídlu a v apríli 1968 sa stal podpredsedom vlády. Jeho úlohou bolo pripraviť zákon o československej federácii, a dať tak v republike Slovensku rovnocenné postavenie. Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 do Československa nastal ďalší obrat v jeho živote.
Bolo jasné, že Dubček skončil a Husák sa nemienil, po toľkých obetiach, znova odpratať. Rýchlo sa reformistom otočil chrbtom a v roku 1969 vystriedal Dubčeka na čele Komunistickej strany Československa. V roku 1975 sa stal navyše prezidentom. Od augusta 1968 väčšina Slovákov a Čechov vníma Husáka ako zradcu a tvorcu normalizácie, ktorá viedla k morálnemu marazmu v spoločnosti. Historik Plevza to videl pragmaticky: „Aká zrada, prosím vás. On to bral ako politický zápas. Husák nemohol Dubčeka zradiť v situácii, keď sme boli obsadení okupačnými vojskami. Skrátka, iba vedel, kde je sever.”
Moc Husáka zmenila. Diplomat Ladislav Šimovič, ktorý sa s Husákom stýkal od mladosti, vo svojich spomienkach napísal, že poznal dvoch Husákov. „Tým prvým bol mladý Gusto, inteligentný, bystrý, vo svojej generácii uznávaný a vážený, a v podstate slušný človek. Druhým bol starý, samoľúby nadutec, ktorý túžil iba po osobnej moci a sláve a bol bezcitný, bezohľadný, krutý a odcudzený všetkému a všetkým.“
Svoju politickú rolu dohral 10. decembra 1989. Po novembrových udalostiach Husák vymenoval novú vládu „národného porozumenia“, v ktorej boli aj bývalí disidenti a podal demisiu. Pád totalitného režimu, ktorému slúžil, prežil iba o dva roky.
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/1 ... ovi-vlkom/
http://www.druhasvetova.sk/2013/01/31/h ... -storocim/
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/2 ... va-husaka/
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/2 ... negativnu/
Vzostupy a pády, Viliam Plevza, TATRAPRESS 1991
http://www.osobnosti.sk/index.php?os=zivotopis&ID=1710
http://www.hrad.cz/en/president-of-the- ... usak.shtml
http://www.czsk.net/svet/clawnky/osobnosti/husak.html
http://www.webnoviny.sk/slovensko/majst ... lanok.html
http://www.fdb.cz/lidi-zivotopis-biogra ... husak.html
). Chtěla jsem jenom říct, že necítím potřebu mluvit ze široka o 68 roku, i když ho samozřejmě nezlehčuju. Osobně si myslím, že se dá charakterizovat jednou větou: přišly k nám tanky a ukázaly pravou tvář toho, jak to vypadá ve skutečnosti s naší tzv. do té doby prezentovanou suverenitou.
