Rytieri boli vycvičení jazdci-bojovníci, vybraní zo šľachtického stavu. Zohrali významnú úlohu v križiackych výpravách aj v iných stredovekých vojnách.
Rytiersky spôsob boja sa zrodil v západnej Európe v 11.storočí, avšak plne sa uplatnil v 12.storočí. Rytier a jeho kôň tu hrali hlavnú úlohu. Pechota (ako napr. lukostrelci, halapartníci) bola v boji iba podporou rytierov a tiež slúžila ako pomocná zložka vojska na ničenie poľnohospodárskej pôdy a ťažkú prácu pri obliehaní, či boj v mestskej zástavbe.
Kôň rytierovi poskytoval zjavnú demonštráciu jeho nadradeného postavenia. Pán vysoko v sedle sledoval pešiakov a kôň ho oddeľoval od nižších spoločenských tried – od pešiakov aj poddaných všeobecne. Ťažkoodenec bol síce schopný vykonávať úlohy aj ako pešiak napr. pri dobývaní pevnosti, ale jeho miesto bolo predovšetkým v sedle. Vysoko v sedle ohromného koňa, chránený kvalitným výstrojom a s kvalitnou výzbrojou, od detstva cvičený v jazde na koni, i zaobchádzaním so zbraňami predstavoval rytier v stredoveku najstrašnejšiu zbraň.
Samotný bojový kôň bol drahou záležitosťou a predstavoval značný majetok. Výcvik takého koňa trval dlho a bol náročný, takže ho jeho majiteľ chránil. Používal ho iba do bojov, prípadne i turnajov, ak nemal iného vhodného koňa. Pri presunoch rytier používal iného ľahšieho koňa a zbroj viezol tiež iný kôň alebo mulica, prípadne sa viezla na káre. Chudobný rytier používal často iba jedného koňa na všetko. V samotnom boji sa ľahšie a unavené kone, nasadzovali až v zadných radách.
Stratégia boja spočívala v tom, že jazdci v brnení zomknutí do tesného radu s kopijou v jednej a so štítom v druhej ruke sa tryskom rútili do radov nepriateľov. Cieľom bolo rozdrviť a rozprášiť rady podobne zoskupeného nepriateľa a zvyšok pobiť mečmi. Európska jazda bola obyčajne rozdelená do troch sledov, ktoré boli do boja posielané jeden za druhým. Prvá vlna mala preraziť nepriateľské rady, aby sa druhá či tretia vlna jazdcov uplatnila v boji. Jazdci útočili a bojovali v prvom rade kopijou, pri čom sa kryli štítom.
Účinok útoku jazdcov znásobovala sila a rýchlosť koní. Kôň sa stal, popri kopiji a meči, ďalšou hlavnou zbraňou stredovekého rytiera. Nepriateľ musel teda zlikvidovať predovšetkým koňa. K tomu slúžili rôzne pasce. Koňom sa do cesty dávali ježky – zahrotené kovové hviezdice, do zeme sa zakopávali zahrotené koly, vykopávali sa hlboké zamaskované jamy. Pešiaci mali za úlohu taktiež najprv zlikvidovať koňa nepriateľskej jazdy. Zabitie koňa, a to najmä koňa veliteľa, bol dôležitý psychologický moment, ktorý mohol otriasť bojovou morálkou vojska. Kone na bojisku zomierali dorúbané mečmi, s rozťatými hlavami, chrbtami, dolámanými nohami, zlomenou chrbticou, preseknutou šijou, prebodnuté kopijou, uštvané na smrť. Rytierske boje plné krvi a surovosti zanechávali za sebou zmrzačené mŕtvoly ľudí aj koní.
Čelný náraz musel byť mohutný, z tohto dôvodu sa kopije a meče časom zdokonaľovali. Boli dlhšie, masívnejšie. K tomu úmerne na hmotnosti naberala aj ochranná zbroj a brnenie, či už pre ľudí alebo kone. Jazdec bol ešte v 13.storočí chránený krúžkovou zbrojou, ktorá vážila 10-15 kg. Neskôr plátová zbroj vážila i viac ako dvojnásobok. Rytieri si zakladali kopiju pod pazuchu. Keď klasická kopija začala byť málo účinná, musela sa predĺžiť a zosilniť. Aby sa dala lepšie chytiť, rozšírila sa jej dolná časť a ruku jazdca ochránil široký kruh, ktorý sa pre udržanie stability niekedy pripevňoval hákmi k náprsnému pancieru. Takto upevnená a zaprená kopija umožňovala preniesť energiu nárazu cez vysoké sedlo na hmotu koňa. Pri nájazde mal jazdec dopredu natiahnuté nohy, zapreté v strmeňoch, ale bol v miernom predklone, aby sa pri náraze mohol oprieť o sedlo. Čo sa týka mečov, niektoré meče mali široké a masívne ostrie a boli schopné rozsekať pancier nepriateľa. Iné meče mali ostrý hrot na prebodávanie, pričom sa muselo zasiahnuť nechránené miesto medzi jednotlivými plátmi. Proti brneniu sa niekedy používali sekery a palcáty, s ktorými ale nebolo možné šermovať. Rovnako aj štít sa časom menil a ako sa zdokonaľovalo brnenie, veľký štít nahradil menší – chrániaci iba hornú časť tela.
Pri stretu s lukostreľbou bol jazdec v brnení skoro nezraniteľný. Ovšem horšie bol na tom kôň. V 12.storočí sa teda objavuje aj brnenie pre kone najprv z kože, neskôr vyrábané z krúžkového pletiva. V 14. stor. je kôň na krku, hrudi a bokoch chránený železnými plátmi. Od druhej pol. 15.stor. je chránený súvislou pokrývkou z kovu anatomicky tvarovanou.
Kone museli byť silné a mohutné, aby vydržali náraz troj alebo štvormetrovou kopijou do pevne zomknutého radu nepriateľa. Sila nárazu mohla zlomiť zvieraťu chrbticu alebo ho aspoň zvaliť na zem. Náraz mohol aj odstredivou silou vyhodiť jazdca zo sedla, čo sa stávalo. Na koni bol jazdec ako nedobytná pevnosť, na zemi neohrabaná hračka vydaná na milosť a nemilosť. Brnenie časom vážilo aj 30-40 kilogramov a rytier nemal šancu sa v ňom na zemi pohybovať alebo bojovať. Buď teda pancier odhodil, alebo bol vycvičený aj na takúto situáciu. Rytieri sa učili aj v pancieri si na zemi zachovať hybnosť. K tomu slúžili aj rôzne turnaje, kde zdatní mladí muži predvádzali nezvyčajné kúsky v plnej zbroji. Traduje sa napr., že niektorí dokázali v brnení aj plávať.
Bojové kone sa museli cvičiť dôkladnejšie a dokonalejšie ako iné kone. Z nich sa vyberali kone, ktoré boli odvážne, naučené na krik a hrmot zbraní, na oheň, dym, pach krvi, ale aj bolesť a nebezpečenstvo. Povaha koňa je presne opačná, takže aby ľudia zlomili jeho prirodzené inštinkty potrebné na prežitie, používali násilie. Niekedy aj omamné prostriedky. Pred bojom sa koňom niekedy dával chlieb namočený vo víne, aby boli smelšie. Výcvik koňa bol však rozhodujúcejší.
Kone sa v stredoveku krotili až po treťom roku života, aby zniesli záťaž. Kone a jazdci sa cvičili predovšetkým v turnajoch, kde absolvovali situácie podobné ako na bojisku. Jazdci preukazovali svoje umenie tým, že sa museli udržať v sedle za každej okolnosti. To vôbec nebolo ľahké. Jazdec sedel v sedle, v jednej ruke držal kopiju, v druhej štít a musel sa sústrediť na boj i na riadenie koňa. Kôň musel byť poslušný, obratný a pohyblivý. K jeho riadeniu slúžili jazdcovi nohy. Jazdec sedel v hlbokom člnkovitom sedle vypodloženom vankúšmi ako v kresle, nohy mal dopredu natiahnuté, vystreté, zapreté v strmeňoch a opatrené dlhými ostrými ostrohami. Vtedajšie kone sa v turnajoch naučili prvé ozajstné drezúrne cviky napr. vyhodenie zadnými nohami na zneškodnenie nepriateľa za chrbtom, vzopnutie sa na zadných, skok dopredu, čo mohlo zlikvidovať pešiaka alebo otočku potrebnú na účinné použitie meča. V samotnom boji však išlo predovšetkým o to, aby jazdec rozdával, čo najviac smrtiacich úderov a sám sa uhýbal bez toho, aby spadol zo sedla.
Drezúra koňa sa vykonávala surovo. Do papule sa dávalo pákové zubadlo, ostrohy sa zabodávali do slabín, pod chvost sa dávala otiepka horiacej slamy, pričom kôň mal mať zviazané predné nohy, aby mohol ísť, ale nie utiecť. Ak sa kôň niečoho bál, odporúčalo sa vyvolať v ňom niečím iným takú silnú traumu, aby mu strach nabudúce nedovolil neposlúchnuť. Napriek týmto nešetrným prostriedkom sa kone cvičili i metódami jemnejšími. Používalo sa napr. pastierske zubadlo, ktoré je k papuli koňa šetrné.
V Uhorsku si starí Maďari priniesli zo svojej pôvodnej vlasti taktiku, ktorá potom prinášala uhorským vojskám úspechy a desila nepriateľov. Spočívala v rýchlom presune malých skupín bojovníkov, ktorí krúžili okolo zoradeného nepriateľa a snažili sa veľkým krikom plašiť nepriateľské kone. Sústavne opakovane robili nájazdy na bojovú formáciu protivníka a streľbou z lukov ju rozbíjali. Potom zasa odcválali, aby sa vzápätí v malých skupinkách vrútili do bitky inde a zasahovali šípmi aj pešiakov aj kone. Takúto bojovú taktiku si uhorské vojská udržali až do polovice 14.storočia.
Neskôr, keď si uhorské vojská osvojili západný rytiersky spôsob boja, podobnou taktikou ich decimovali turecké vojská.
V Uhorsku sa voľný odchov koní pod holým nebom čiastočne udržal po celý stredovek. Kone teda boli odolné a otužilé a žiadané v cudzine. Mali nižší vzrast a jazdilo sa aj na koňoch nepodkutých, čo cudzincov udivovalo. Časom sa krížením zmiešala krv uhorských koní s koňmi arabskými, kumánskymi, tatárskymi a inými a kone získali ušľachtilejší výzor. Do boja bol žiadaný mohutný žrebec, ktorý bol schopný niesť záťaž až 220 kilogramov. V boji mal veľký kôň výhodu, ale pri úteku nestíhal.
Kone sa rozlišovali nie podľa plemien, ale podľa toho na akú prácu bol kôň určený, alebo pre akú spoločenskú skupinu bol vhodný. Vo Francúzsku sa v 14.stor. delili kone podľa delenia spoločnosti: tým, čo bojovali, prislúchal veľký rytiersky kôň zv. destrier a rýchly coursier na cestovanie. Duchovenstvu – elegantný palefroi alebo ťažkopádnejší roncin a tým,čo pracovali bol určený ťažký silný kôň buď roncin alebo sommier. Samozrejme v praxi sa takéto striktné delenie nedodržiavalo. Šľachtici a najmä dámy bežne obľubovali palefroia, podobne bol v aristokratických kruhoch obľúbený i mimochodník – haquenéé, s ktorým sa pohodlne cestovalo. Šľachtici a kráľ však určite nejazdili na roncinoch a sommieroch. Uchyľovali sa k nim len v čase núdze, pretože to bolo pre nich ponižujúce. Avšak iný kraj, iný mrav – podľa francúzskych kroník vraj pricestovali český kráľ a cisár Karol IV. a jeho syn Václav do Francúzska na roncinoch.
Rytieri pokladali za ponižujúce jazdiť na kobylách. Malo to aj svoj praktický význam. Jazda bola zložená zo žrebcov a prítomnosť kobyly by spôsobovala rozruch a neukáznenosť. Žrebci sú aj odvážnejšie, bojovnejšie a silnejšie, preto boli do boja vhodnejšie. Francúzi pohŕdavo pozerali aj na osoby, ktoré jazdili na nízkych koňoch. Vysoké kone boli veľmi cenené. V Uhorsku sa bežne jazdilo na nižších koňoch a nepokladalo sa to za nedôstojné. Aj tu sa ale cenil v bojoch a turnajoch destrier (latinsky dextrarius). Rytier sa na bojisko priviezol na inom koni. Bojového žrebca viedol iný jazdec na inom koni neosedlaného po pravej ruke. Tak vznikol jeho názov dextrarius – pravostranný. Druhý najfrekventovanejší kôň v Uhorsku bol palefridus (franc. palefroi) čiže cestovný, jazdecký kôň, ľahší ale rýchlejší a vytrvalejší ako dextrarius. V Uhorsku sa druhej pol.15.stor. a v 16.stor. objavujú aj iné označenia pre kone: kôň rovnakého typu ako palefridus sa nazýval gradarius a kôň – mimochodník sa nazýval ambulator. Trotator bol klusák alebo mimochodník. Tých označení bolo viac, ale dôležitejšie bolo, na aký účel bol kôň používaný a tiež jeho farba. Najvýznamnejšia bola biela farba koňa, ktorá reprezentovala kráľovský majestát. Žlté kone boli veľmi vzácne a medzi šľachticmi veľmi žiadané.
Aby som uviedla príklad, že správna voľba koňa bola niekedy otázkou života a smrti, povieme si niečo o kráľovi Ľudovítovi II.Jagelonskom. Tento český a uhorský kráľ sa narodil roku 1506 a jeho krátky život sprevádzali samé nešťastné udalosti. Po jeho pôrode mu zomrela matka a už ako 10 ročný, po smrti svojho otca, zasadol na trón. Keď ako 20 ročný zomrel, jeho smrť priniesla radikálnu zmenu v ďalšom vývoji v krajinách strednej Európy. Na uhorský trón nastúpila nová dynastia Habsburgovcov a Uhorsko sa stalo súčasťou ich ríše. Počas vládnutia Ľudovíta sa Čechy aj Uhorsko zmietalo v úplnej anarchii. Rozhádanosť sa týkala aj otázky regenta v čase maloletosti kráľa. Zároveň nastal hospodársky úpadok. Vnútropolitická slabosť sa prejavila aj navonok. Turci expandovali a uhorská šľachta toto nebezpečenstvo podcenila. Keď Turci zaútočili na Uhorsko, bolo prakticky neskoro. Ťažko sa zháňala pomoc, peniaze a vojsko. Keď od apríla roku 1526 osmanská armáda postupovala k Uhorsku, Ľudovít dostal iba obmedzené prostriedky a nepodarilo sa mu zostaviť ani dostatočne veľkú armádu. Vybral sa z Budína na čele svojich oddielov k Moháču v sedle čierneho mohutného žrebca, bez alternatívy iného koňa. Samotná bitka pri Moháči sa odohrala 29.augusta a za tragickú smrť kráľa, ktorý sa utopil pri úteku z bojiska, niesol vinu jeho kôň. Ľudovít na rozdiel od svojich predchodcov, uprednostňoval z cudziny dovážané „módne“ kone a pohŕdal uhorskými. Páčili sa mu najmä kone špeciálne vyšľachtené pre rytiersky spôsob boja, hoci v čase bitky pri Moháči už bol rytiersky spôsob boja pomaly odsúdený na zánik. Pôsobivý silný kôň na dlhý beh a skoky nie je vhodný. Kým kone kráľovho sprievodu pri úteku prekonali močaristú krajinu a rozvodnený potok, panovníkov kôň odmietol poslušnosť. Vzopäl sa a prevrátil sa aj s jazdcom na chrbát. Ľudovít, pritlačený koňom, biedne zahynul v potoku utopením.
Zbroj z r. 1520 Nemecko. Časom sa brnenie stávalo umeleckým a drahým dielom slúžiacim na slávnostné príležitosti.
V 15. a 16.storočí sa brnenie stáva proti strelnému prachu neúčinné a na bojiskách začína prevládať pechota. Neprišlo k tomu však náhle. Stredoveký rytier bol z bojiska vytlačovaný v dlhodobom procese, spolu so zánikom atribútu rytierstva ako takého a častokrát už omnoho skôr v boji proti pešiakom neobstál. Ak však rytiersky spôsob boja postupne vymizol, jazdectvo armád nie, len zmenilo formy. Svoje uplatnenie, popri ľahkej jazde, našli stále aj ťažkoodenci, ale ľahká kavaléria sa stala prominentom.
Zdroje:
Daniela Dvořáková, Kôň a človek v stredoveku, 2007, vyd.RAK
http://www.konicci-moji.estranky.cz/cla ... ytire.html
http://www.primaplana.net/txt/varia/voj ... uhlir.html
http://historik.brinda.info/listopad-19 ... rstvi.html
http://www.cojeco.cz/index.php?s_term=& ... esc=100026
http://www.curiavitkov.cz/valka24.html
Alchy, ty jsi nikdy neviděl Sněhurku a věčného prince Trávníčka?
Proto dostavali na kokos...
.