Mikhassel.Dralno píše:Ti kteří by partyzánům pomáhali by vystavovalii nebezpečí svoji rodinu (říšské zákony) a po čase až by zjistili, že to nikam nevede, tak by toho nechali.
Môj dedo spomínal na Rusov, ktorí sa prehnali cez moju rodnú obec. Boli medzi nimi chlapi od 16 do 60 rokov, napospol očividne len pozliepaná rota. Brali všetko čo našli (od hodiniek a zlata, cez potraviny, petrolej, až po dievčatá, ktoré neboli ukryté). Dosť na tom, že s jedným z nich - mal okolo 50 r. - sa dalo pozhovárať a pradedo - veterán z Prvej vojny a z ruského zajatia - vedel po rusky a tak to skúsil. Pýtal sa toho Rusa, čo ich ženie ďalej na západ, prečo nezahodia zbrane a nevrátia sa domov k rodinám.
Ten 50-ročný chlap tam podľa svedectva môjho deda, ktorý bol vetdy 14-ročným chlapcom, so slzami v očiach vysvetľoval, že väčšina z roty pochádza z Charkova (a hádam vieš, čo sa tam dialo!) a že takmer nikto už doma nikoho nemá a ani len tie domy im už nezostali! Okrem toho im báťuška Stalin v prípade víťazstva sľúbil novú pôdu a domy na Ukrajine, takže pre Neho (rozumej spasiteľa Stalina, lebo len ten im ostal) aj zomrú!
Stratou niekoho blízkeho bola postihnutá takmer každá ruská a sovietska rodina, takže argument o strachu o príbuzných neobstojí. A pochybovať o odhodlaní Sovietskych občanov je najmenej zarážajúce. Vlasteneckú vojnu totiž viedli ako jediní. Na čosi podobné sa chystali Japonci a Amíci sa toho báli tak, že radšej na nich odskúšali atómovú bombu!
Dívaš sa na to zo svojho dnešného hľadiska, zo svojho kresla, za svojím PC, možno vo svojom byte, možno v byte svojich rodičov...
Ale tí ľudia skutočne už NIČ NEMALI. A keď nič nemáš, nemáš ani čo stratiť.
Uvedom si aj opačný príklad - fanatickú obranu Ríše do posledného dňa!