Výzbroj
Prioritné poslanie plavidiel Projektu 1155 ako lovcov ponoriek pochopiteľne určilo aj ich výzbroj. Jej hlavným komponentom je protiponorkový a protilodný systém
URK-5 Rastrub-B (v kóde NATO SS-N-14 Silex). Jeho rozmerné, štvornásobné odpaľovacie zariadenia KT-100M-1155 sa nachádza na bokoch prednej nadstavby pod kapitánskym mostíkom a dávajú plavidlám Projektu 1155 typický „výraz tváre“.
Vypúšťaju sa z nich riadené strely 85RU s doletom až 90 km. Rýchlosť ich letu je M 0,95, hmotnosť 4000 kg, dĺžka 7,2 m a priemer 0,58 m. Ako hlavicu nesú torpédo UMGT-1. Pre útoky na hladinové ciele nesie riadená strela v podvese okrem torpéda ešte extra 185 kg kumulatívnu bojovú časť., a je vybavená infračerveným navádzacím systémom pre terminálnu časť letu.
Útok na podhladinový cieľ prebieha nasledovne: po jeho detekcii, či už palubným sonarom, vrtuľníkom, prípadne prostriedkami iného, spolupracujúceho plavidla alebo lietadla, a po prijatí rozhodnutia o jeho napadnutí systémom Rastrub-B, je vystrelená jedna, prípadne viacero striel 85RU. Po dosiahnutí zadaných koordinát cieľa je uvoľnené podvesené torpédo, samotná riadená strela môže ešte napadnúť hladinový cieľ, ak je nejaký v jej dosahu.
Torpédo
UMGT-1 Orlan (Универсальная малогабаритная противолодочная торпеда) je univerzálne ľahké protiponorkové torpédo kalibru 400 milimetrov s elektrickým pohonom a aktívnou navádzacou sústavou s dosahom 1500 metrov. V prípade že nezasiahne cieľ pri prvom útoku ho opakuje až kým neminie kapacitu batérie. Má dosah 8 kilometrov pri rýchlosti 41 uzlov, maximálna hĺbka podhladinového cieľa je 550 metrov. Hmotnosť výbušnej hlavice je 60 kilogramov. Minimálna hĺbka mora musí byť aspoň 100 metrov.
Útok na hladinový cieľ prebieha v podstate rovnako, torpédo môže byť vypustené tesne pred zásahom s cieľom zaútočiť na podhladinovú časť plavidla, alebo poslúži na zvýraznenie účinku samotnej protilodnej bojovej hlavice.
Existuje aj variant 85RUS, líšiaci sa tým, že torpédo UMGT-1 nesie špeciálnu (rozumej jadrovú) nálož.
Lode Projektu 1155 nesú 8 riadených striel v odpaľovacích zariadeniach pripravených k použitiu, náhradné kusy vzhľadom na značné rozmery nie. Na riadenie paľby striel 85RU slúži systém
Musson-U-1155, jeho dve anténne jednotky (v kóde NATO Eye Bowl) možno vidieť na streche kapitánskeho mostíka.
Odpaľovacie zariadenie KT-100M-1155 a strely 85RU:
Torpédo UMGT-1:
Ďalším protiponorkovým systémom je samotný palubný vrtuľník Ka-27, presnejšie jeho protiponorková verzia
Ka-27PL (v kóde NATO Helix-A). Ide dvojmotorový typ s protibežnými rotormi, ako je u Kamova zvykom. Môže pôsobiť za všetkých poveternostných podmienok aj v noci až do vzdialenosti 200 km od nosiča. Je vybavený prehľadovým radarom Iniciativa 2KM a systémom A-100 Pachra, ktorý prijíma údaje od hydroakustických bójí RGB-N a RGB-NM-1, tých môže niesť až 36. Nimi môže pokryť plochu až 2000 km2. Súčasťou vybavenia je aj ponorný sonar VGS-3. Získané údaje môže preniesť na materské plavidlo alebo na ďalší vrtuľník. Obvykle operuje v dvojiciach, keď jeden nesie bóje a druhý výzbroj. Pri operáciách väčšieho počtu vrtuľníkov jeden obvykle slúži ako veliteľský a zaisťuje koordináciu skupiny.
Jeho výzbroj (až do 2 000 kg) tvoria hlbinné bomby PLAB-250-120 (do 8 ks), značkovacie bomby OMAB či protiponorkové torpéda UMGT-1 (popísané pri riadenej strele 85RU) alebo
APR-2 Jastreb.
Má kaliber 350 mm, dĺžku 3,7 m, hmotnosť 575 kg, z toho 80 kg váži hlavica s tritolovým ekvivalentom 100 kg TNT. Jeho diaľkový dosah je 2000 m, cestovná rýchlosť 43 uzlov, pri terminálnej fáze útoku až 62 uzlov. Môže pôsobiť proti cieľom do hĺbky 600 metrov. Zhadzované môže byť z nosiča z výšok 300 až 2000 m pri rýchlostiach do 800 km/h. Do vody dopadá pod uhlom cca 17°, následne klesá do hĺbky cca 150 m, pričom jeho sonarová hlavica s dosahom 500 m pátra po cieli. Po jeho zachytení je naštartovaný raketový motor. Keďže tento je veľmi hlučný, pri útoku je torpédo riadené inerciálnym navigačným systémom. Samotný útok od dopadu do vody obvykle trvá do 2 minút, v prípade že nenájde cieľ nasleduje po 20 minútach autodeštrukcia.
Torpédo APR-2 Jastreb:
Okrem protiponorkových Ka-27PL z lodí projektu 1155 operujú ešte záchranné
Ka-27PS (Helix-D). Od základného typu sa odlišuje absenciu priestoru pre výzbroj, ktorý je nahradený ďalšou palivovou nádržou, čo zabezpečilo väčšiu výdrž až štyri a pol hodiny. Nesie pátrací radar s kruhovým prehľadom Osminog, a systém A-811 na lokalizáciu hladinových objektov s rádiolokačnými odpovedačmi/majákmi. Pod chvostovou časťou je inštalované puzdro na signalizačné bóje. Odlíšiť od protiponorkového variantu ho možno tiež vďaka hydraulickému žeriavu LG-300 určenému na vyzdvihovanie osôb z palúb plavidiel alebo z hladiny mora nachádzajúcemu sa na ľavej strane, a podľa výrazného kontrastného červeného pásu na spodnej a hornej časti trupu.
Kamov Ka-27PL a PS:
Oba vrtuľníky vzlietajú z pristávacej plošiny na korme plavidla. Naraz na nej môže byť umiestnený len jeden. Druhý musí byť vtedy v hangári alebo vo vzduchu. Na premiestnenie vrtuľníka do hangáru musí mať tento zložené rotorové listy, okrem otvorenia hangárových dverí sa stiahne aj strecha a po naklonenej plošine je vrtuľník vtiahnutý dnu. Na prvých dvoch jednotkách letová plošina nepresahovala obrys trupu, od Maršala Vasiljevského došlo k jej rozšíreniu z dôvodu zlepšenia manipulácie s vrtuľníkmi. Riadenie letovej prevádzky vrtuľníkov prebieha z malej „veže“ medzi oboma hangármi. Na presné sledovanie polohy vrtuľníka slúži hlavne v noci a v zlom počasí mikrovlnný radar
Prizma-B (v kóde NATO Fly Screen) na pravej strane hangára. Zásoba nesenej munície pre vrtuľníky je 4 ks torpéd a 92 hĺbkových náloží.
Oba hangáre, medzi nimi "veža" pre riadenie leteckej prevádzky, rozšírená pristávacia plocha a na pravej strane "kocka" systému Prizma-B. Dobre sú viditeľné aj drážky na vedenie vrtuľníkov do hangárov.
Otvorená strecha hangáru pre zatiahnutie vrtuľníka dovnútra. Dobre je vidno aj pôvodnú, úzku pristávaciu plochu.
Na boj proti ponorkám slúžia aj dva 533-milimetrové štvornásobné torpédomety
ČTA-533-1155. Nachádzajú sa medzi prostrednou a zadnou nadstavbou po bokoch plavidla. Palebný priemer je 8 torpéd, štandardne typu
SET-65K. Ide o akusticky navádzaný typ poháňaný zinkovo-striebornou batériou. Ich dosah je 16 000 m pri rýchlosti 40 uzlov, dĺžka 7,7 metra, hmotnosť 1342 kg, hmotnosť trhavej hlavice je 205 kg. Zapaľovače sú dva kontaktný a bezkontaktný. Dosah navádzacej hlavice je 800 metrov. Maximálna hĺbka cieľa je 400 metrov. Systém riadenia paľby torpédometmi je typu Purga-1155.
Torpédomery na palube Viceadmirala Kulakova a torpédo typu SET-65K.
Posledným typom protiponorkovej výzbroje je
RBU-6000 Smerč-2. Je to 12 hlavňový raketomet, vystreľuje neriadené hĺbkové nálože RGB-60 buď jednotlivo, alebo v dávkach po 2, 4,8 alebo najviac 12. Nabíjanie z podpalubného zásobníka nachádzajúceho sa pod samotným odpaľovacím zariadením realizuje systém 60UP, jeho kapacita je 96 ks na každý raketomet. Na riadenie paľby slúži systém Burja, využíva informácie z hydroakustického komplexu Polinom. Diaľkový dosah systému je od 350 do 5800 metrov, hĺbkový od 10 do 550 metrov, rýchlosť klesania projektilu vo vode je 11,5 m/s. Samotná nálož RGB-60 má hmotnosť 110 kg, z toho 25 kg pripadá na výbušnú hlavicu, dĺžka je 1,83 m a kaliber 213 mm. Cieľom okrem ponoriek môžu byť aj torpéda alebo potápači protivníka.
RBU-6000 na Viceadmiralovi Kulakovovi.
Protivzdušnú obranu plavidiel zabezpečuje komplet
3K95 Kindžal (v kóde NATO SA-N-9 Gauntlet), čo je vlastne námorná verzia systému Tor (SA-15 Gauntlet). Na palube sa nachádza celkom 64 ks protilietadlových riadených striel 3M95 (námorný variant striel 9M330/331), v celkom 8 osemnásobných otočných vertikálnych odpaľovacích zariadeniach 3S95. Rozložené sú do dvoch skupín – na prove sú štyri zapustené do paluby, druhá štvorica je na začiatku poslednej nadstavby. Súčasťou systému sú aj dve stanice navedenia 3R95 Mars Passat (v kóde NATO Cross Sword), jedna na streche mostíka a druhá na streche hangáru. Jedna stanica dokáže sledovať naraz 8 cieľov a navádzať riadené strely môže na 4 z nich súčasne v sektore 60°x 60°. Diaľkový dosah systému Kindžal je 1 500 až 12 000 m, výškový od 1 m do 6000 m. Systém môže prijímať základnú informáciu o cieľoch vo vzdušnom priestore od prehľadového radaru plavidla, alebo môže pracovať úplne samostatne.
Vývoj systému, presnejšie navádzacej stanice 3R95, bol veľmi problematický a oneskorený. Z tohto dôvodu boli prvé tri plavidlá (Udaloj, Viceadmiral Kulakov, Maršal Vasiljevskij) dokončené bez nej, a teda bez funkčného systému PVO. Hrou osudu ho nakoniec Udaloj a Vasiljevskij ani nikdy nedostali a celú službu vo VMF strávili bez neho. Ďalšie štyri (Admiral Spiridonov, Admiral Zacharov, Maršal Šapošnikov a Admiral Tribuc) dostali aspoň zadnú navádzaciu stanicu a príslušnú zadnú štvoricu VLS. Systém bol na nich skompletizovaný neskôr počas opráv. Prvý s plne funkčnou PVO bol od začiatku dokončený až Severomorsk (vtedy ešte Simferopoľ), celkovo ôsma postavená jednotka.
Systém Kindžal na Admiralovi Pantelejevovi. Dobre vidno prednú skupinu VLS, oba navádzacie radary na streche mostíka a hangára, ako aj zadnú skupinu VLS za zadným párom komínov a medzi raketometmi RBU. Detail samotného navádzacieho radaru 3R95. Detail VLS typu 3S95 na Admiralovi Čabanenkovi.
Ako posledná obranná línia sú nesené štyri systémy
AK-630M, ktorých základom je šesťhlavňový rotačný kanón AO-18M ráže 30 mm. Zásoba munície je 6 000 ks na každý komplet. Dosah proti vzdušným cieľom je 4 000 m, proti hladinovým 5 000 m. Na riadenie ich paľby slúžia dva radary MR-123 Vympel-A (v kóde NATO Bass Till). Nachádzajú sa na strednej nadstavbe medzi samotnými kanónmi.
Komplety AK-630M a ich navádzací radar.
Delostreleckú výzbroj plavidiel Projekt 1155 tvoria dva delostrelecké komplety
AK-100-MR-145, kalibru 100 mm. Môžu byť použite proti pobrežným, hladinovým i vzdušným cieľom. Rýchlosť paľby jedného systému je 60 rán za minútu, hlaveň je dlhá 59 kalibrov a je chladená kvapalinou. Maximálny dostrel je 21,5 km. Úsťová rýchlosť projektilov je 880 m/s. Veža je opancierovaná. Systém môže pracovať v automatickom, poloautomatickom i manuálnom režime paľby. Celková zásoba munície je 1 200 ks troch typov: trieštivo-trhavá UOF-58 (jej samotný granát OF-58 váži 15,6 kg), a dva protilietadlové UZS-58 a UZS-58R. Prvý má granát ZS-58 s dištančným zapaľovačom, druhý zase granát ZS-58R s radarovým zapaľovačom. Ten je nastavený na výbuch 5 m od cieľa v prípade paľby proti typu riadenej strele, a 10 m ak je cieľom lietadlo.
Na riadenie paľby 100 mm diel slúži systém T-91-Z, jeho hlavným komponentom okrem TV kanála a laserového diaľkomera je radar MR-145 Lev-218-100, umiestnený na vysokej pyramídovej konzole sú na streche kapitánskeho mostíka, medzi navádzacou stanicou systému Kindžal a predným stožiarom. Základná informácia o cieľoch je generovaná z prehľadových systémov plavidla, MR-145 zisťuje polohe a azimut cieľov, takisto sleduje vlastné vystrelené projektily pre korekciu paľby. Jeho prístrojový dosah je 75 km.
Na čestné salvy slúžia dva salutačné kanóny
21KM ráže 45 mm, ich stanovište je pred kapitánskym mostíkom, za zadnou delovou vežou.
Delové veže AK-100 na Viceadmiralovi Kulakovovi, za nimi kanóny 21KM
Lode Projektu 1155 môžu slúžiť aj na vytváranie mínových polí, nesú celkom 26 mín, spúšťaných do vody z sklzov po stranách kormy, k nim sú privážané po krátkych koľajových dráhach.
Mínový sklz na Admiralovi Vinogradovovi (natretý na zeleno, medzi dvoma lanami).
Mína typu
PMK-2 je v podstate protiponorkové torpédo. VMF ju používa od roku 1990. Má pasívny sonarový navádzací systém. Po vypustení z nosiča (v prípade hladinových lodí pri rýchlostiach od 4 do 18 uzlov) klesá ku dnu. Hĺbka v mieste nasadenia môže byť od 100 do 1500 metrov, mína samotná je ukotvená 100 až 250 m nad dnom pomocou oceľového lana hrubého 5,6 mm. Mínové pole vytvára sa v líniách, vzdialenosti medzi mínami v línii sú cca 1 000 metrov, medzi samotnými líniami 2 500 metrov. Navádzacia sústava sleduje priestor sudovitého či guľovitého tvaru, s polomerom 500 m, útočná zóna míny môže mať polomer od 100 do 500 metrov. Ciele – ponorky – sa môžu pohybovať rýchlosťami od 4 do 35 uzlov v hĺbkach od 30 do 500 metrov. Dĺžka míny je 7,9 m, kaliber 533 mm a hmotnosť 1 800 kg, z čoho na výbušnú hlavicu pripadá 130 kg.
Mína typu PMK-2.
Protiponorkový mínový komplex PMK-1 používa mínu/raketu
PMR-2.Do výzbroje VMF prišla v roku 1972. Po vypustení z nosiča (v prípade hladinových lodí pri rýchlostiach od 4 do 15 uzlov) klesá ku dnu. Hĺbka v mieste nasadenia môže byť od 200 do 1 000 metrov, mína samotná je ukotvená 200 až 400 m nad dnom pomocou oceľového lana hrubého 5,6 mm. Mínové pole vytvára sa v líniách, vzdialenosti medzi mínami v línii sú cca 1 000 metrov, medzi samotnými líniami 2 000 metrov. Navádzacia sústava sleduje priestor sférického tvaru (160°), s polomerom 200 m, útočná zóna míny môže mať polomer od 150 do 400 metrov. Navádzací systém ma aktívny i pasívny sonar, plus takisto kontaktný zapaľovač. Ciele – ponorky – sa môžu pohybovať rýchlosťami od 6 do 30 uzlov v hĺbkach od 50 do 200 metrov. Dĺžka míny je 7,8 m, kaliber 533 mm a hmotnosť 1 850 kg, z čoho na výbušnú hlavicu pripadá 175 kg. Rýchlosť pri útoku je do 100 m/s. Mínové pole s mínami PMR-2 má životnosť 12 mesiacov.
Mína typu PMR-2.
Typ
RM-2G je univerzálny typ, používaný proti hladinovým i podhladinovým cieľom, VMF ho používa od roku 1965. Hĺbka v mieste nasadenia môže byť do 900 metrov, mína samotná je ukotvená 300 metrovým lanom hrubým 6,2 mm. Navádzacia sústava sleduje priestor kužeľovitého tvaru, útočná zóna míny má polomer 20 a výšku 150 metrov. Navádzací systém ma aktívny sonar, plus takisto kontaktný zapaľovač. Dĺžka míny je 3,9 m, kaliber 533 mm a hmotnosť 900 kg, z čoho na výbušnú hlavicu pripadá 200 kg.
Mína typu RMG-2.
Mína typu
PMR-1 je vlastne neriadená (po vypustení) protiponorková raketa. VMF ju používa od roku 1970. Po vypustení z nosiča (v prípade hladinových lodí pri rýchlostiach od 4 do 18 uzlov) klesá ku dnu. Hĺbka v mieste nasadenia môže byť od 200 do 1 500 metrov, mína samotná je ukotvená 195 až 300 m nad dnom pomocou oceľového lana hrubého 5,6 mm. Mínové pole vytvára sa v líniách, vzdialenosti medzi mínami v línii sú cca 450 metrov, medzi samotnými líniami 700 metrov. Navádzacia sústava sleduje priestor sférického tvaru (140°), s polomerom 170 m, útočná zóna míny môže mať polomer do 340 metrov. Navádzací systém ma je pasívny, má aj časovú poistku. Ciele – ponorky – sa môžu pohybovať rýchlosťami od 4 do 30 uzlov v hĺbkach od 30 do 210 metrov. Dĺžka míny je 7,8 m, kaliber 533 mm a hmotnosť 1 700 kg.
Mína typu PMR-1.
Protiponorková mína
PMT-1 je vo výzbroji VMF od roku 1972. Po vypustení z nosiča (v prípade hladinových lodí pri rýchlostiach od 4 do 18 uzlov) klesá ku dnu. Hĺbka v mieste nasadenia môže byť od 250 do 1500 metrov, mína samotná je ukotvená 150 m nad dnom pomocou oceľového lana hrubého 5,6 mm. Mínové pole vytvára sa v líniách, vzdialenosti medzi mínami v línii sú cca 1 700 metrov, medzi samotnými líniami 3 500 metrov. Navádzacia sústava sleduje priestor valcovitého tvaru, s výškou 180 a priemerom 1 000 m, útočná zóna míny je identická. Navádzacia sústava je elektromagnetická. Ciele – ponorky – sa môžu pohybovať rýchlosťami od 4 do 30 uzlov v hĺbkach od 30 do 210 metrov. Dĺžka míny je 7,9 m, kaliber 533 mm a hmotnosť 1 800 kg. Bojovou časťou je torpédo typu SET-40UL, s hlavicou o hmotnosti 80 kg.
Mína typu PMT-1.
Na ochranu pred radarom alebo infračervene navádzanými protilodnými strelami slúži systém
PK-2M. Jeho dva dvojhlavňové 140 mm vypúšťacie zariadenia ZIF-121 sú umiestnené na prove pri navijakoch kotevných reťazí. Existujú tri druhy munície – klasický granát s hliníkovými pásikmi rôznych šírok, padákom brzdený projektil s aktívnym radarovým rušičom a IR rušiaci granát/fléra. Riadiaci systém nesie označenie Tercija. Nabíjanie je automatické z podpalubného zásobníka.
Odpaľovacie zariadenie ZIF-121 systému PK-2M.
Od Severomorska všetky ďalšie jednotky nesú aj 8 ks (Admiral Čabanenko/Projekt 1155.1 10 ks) odpaľovacích zariadení KT-216 systému
PK-10 Smelyj, ktorý používa optické(A3-SOM-50) a radarové (A3-SR-50) rušiace granáty ráže 120 mm. Do odpaľovacieho zariadenia sú granáty nabíjané manuálne. Tri sú na každej strane prvej nadstavby, posledné dva sú po bokoch žeriavu. Admiral Čabanenko (Projekt 1155.1) ich má štyri za delovou vežou, dve a dve na každom boku medzi strednou a zadnou nadstavbou a dva na bokoch mostíka.
Odpaľovacie zariadenie KT-216 na Admiralovi Čabanenkovi. Na prvom zábere vidno aj kanóny 21KM. Niektoré typy projektilov sú výrazne dlhšie.
Posledná dokončená jednotka Admiral Čabanenko bola postavená podľa modifikovaného Projektu 1155.1, ktorý mal za cieľ vytvoriť univerzálnejšie plavidlo.
Systém Rastrub-B bol nahradený protilodným komplexom
P-270 Moskit (v kóde NATO SS-N-22 Sunburn). Po oboch stranách prvej nadstavby sa nachádzajú dve mohutné štvornásobné odpaľovacie zariadenia KT-190. Samotné riadené strely sú dlhé 9,7 m s priemerom 0,8m, rozpätím krídel 2,1 m a hmotnosťou 4500 kg. Nesú 320 kg vážiacu vysokoexplozívnu hlavicu alebo špeciálnu (jadrovú) s ekvivalentom 120 kiloton TNT. Letová rýchlosť je 2800 km/h, výška letu sa pohybuje 20 m nad hladinou, v terminálne fáze útoku 7 m. Maximálny dosah podľa verzie a letového profilu je od 90 do 250 km. Pohon zabezpečujú 4 náporové motory. Navádzací systém je inerciálny, v konečnej fáze strela zapína vlastný radar. Interval medzi odpáleniami jednotlivých RS je 5 sekúnd. Na ich navádzanie slúži systém Mineral-M (v kóde NATO Band Stand) s radarom vo veľkom radóme nad mostíkom.
Odpaľovacie zariadenie KT-190 a samotná riadená strela pripravená na nabíjanie.
Dve delové veže AK-100 boli nahradené jedinou dvojitou
AK-130, s delami kalibru 130 mm. Hlavne sú dlhé 70 kalibrov, kvapalinou chladené. Maximálna rýchlosť paľby je 45 výstrelov za minútu na hlaveň, dostrel 23 000 metrov. Celková zásoba munície je 1 000 ks troch typov: trhavá F-44 a dva protilietadlové ZS-44 a ZS-44R. Hmotnosť všetkých je 33,4 kg. Granát s radarovým zapaľovačom ZS-44R Ten je nastavený na výbuch 8 m od cieľa v prípade paľby proti typu riadenej strele, a 15 m ak je cieľom lietadlo.
Delová veža kompletu AK-130.
Systém riadenia paľby je
MR-184 Lev-218. Jeho hlavným komponentom je radar MR-184 (v kóde NATO Kite Screech) na vysokej pyramídovej konzole sú na streche kapitánskeho mostíka, medzi navádzacou stanicou systému Kindžal a predným stožiarom. Samozrejme má aj záložný optický kanál a laserový diaľkomer. Základná informácia o cieľoch je generovaná z prehľadových systémov plavidla, MR-184 zisťuje polohe a azimut cieľov, takisto sleduje vlastné vystrelené projektily pre korekciu paľby. Jeho prístrojový dosah je 75 km.
Kanóny AK-630 boli nahradené dvoma bojovými modulmi 3S87 hybridného raketovo-kanónového kompletu
3K87 Kortik (v kóde NATO CIWS-N-1). Nachádzajú sa jeden na každom boku strednej nadstavby. Každý môže fungovať ako samostatná jednotka s vlastným systémom riadenia paľby kombinujúcim radarový a TV kanál. Výzbroj bojového moduly tvoria dva kanóny AO-18M kalibru 30 mm a 8 protilietadlových riadených striel 9M311. Kadencia streľby kanónov je 5000 výstrelov za minútu na jeden kanón, ich dostrel je 5000 metrov na hladinové a 4000 na vzdušné ciele. Dostrel riadených striel 9M311 je 10 000 m.
Bojový modul 3S87 kompletu Kortik. Na druhom zábere pod ním vidno vrchnú časť výklopného krytu torpédometov.
Systém
RBU-12 000 Udav-1 predstavuje novšiu generáciu protiponorkových raketometov. Odpaľovacie zariadenie KT-153 má desať hlavní kalibru 300 mm, vystreľuje hĺbkové nálože 111SG s kombinovaným kontaktným/časovým zapaľovačom, protitorpédové nálože 111SZ s približovacím hydroakustickým zapaľovačom a návnady 111SO na odlákanie útočiacich akusticky navádzaných torpéd. Dostrel systému je od 100 do 3 000 metrov. Účinná hĺbka pôsobenia je do 600 metrov. Kapacita podpalubného zásobníka munície je 60 ks pre každé odpaľovacie zariadenie.
RBU-12 000
Torpédovú výzbroj zastupujú dve päťnásobné odpaľovacie zariadenia systému
RPK-6 Vodopad, schované za veľkým výklopným krytom zhruba na úrovni bojového modulu systému Kortik. Na palube je nesených celkom 18 torpéd SET-65K a protiponorkových riadených striel typov 83RN a 84RN. Variant 83RN nesie ako hlavicu torpédo UMGT-1, dosah má 37 km (podľa niektorých zdrojov 50 km). Riadená strela 84RN má ako hlavicu jadrovú hlbinnú nálož s ekvivalentom 200 kiloton TNT.
Vypustenie riadenej strely 83RN z Admirala Čabanenka.
Ostatné systémy ostali rovnaké so staršími sestrami.
Jednotlivé lode
Celkovo bolo v rámci Projektu 1155/1155.1 rozostavaných 15 jednotiek, z nich 13 bolo aj stavebne dokončených a zaradených do služby u VMF ZSSR (v prípade posledného dokončeného Admirala Čabanenka už do VMF RF). Celkom 4 už boli vyradené, všetky už aj boli zošrotované.
V zátvorke uvedené taktické čísla sú tie akuálne nesené, resp. u vyradených jednotiek posledné ktoré niesli pred svojim koncom. V dobách ZSSR ich menili ako špinavé ponožky, ale jeho rozpade zrejme došlo k zmene politiky a väčšina z nich má rovnaké číslo od roku 1993. Lode s číslom začínajúcim na 6 patria Severnému flotu (celkom 5 – Kulakov, Severomorsk, Levčenko, Charlamov a Čabanenko) s domovským prístavom v Severomorsku, lode s číslom začínajúcim na 5 sú súčasťou Tichooceánskeho flotu (Tribuc, Šapošnikov, Vinogradov, Panatelejev) a domovský prístav majú vo Vladivostoku. Všetky ale začali svoju kariéru s číslom začínajúcim na 4, tj. keď dobe skúšok a výcviku posádky patrili k Baltskému flotu.
Udaloj (658), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 23.7. 1977, spustenie na vodu 5.2.1980, odovzdaný námorníctvu 31.12.1980). Výrobné číslo 111. Prototypová jednotka. V radoch Severnej floty slúžil od roku 1981. Jednou z prvých úloh tam boli palubné testy vtedy nového typu palubného vrtuľníka Ka-27PL. V roku 1984 navštívil Kubu. Medzi októbrom 1988 a januárom 1990 prešiel opravou v Kronštadte. V roku 1996 bol z dôvodu nedostatku prostriedkov na údržbu prevedený do rezervy, z ktorej sa už nikdy nevrátil, v roku 2001 ho vyradili zo stavu VMF a začali rozoberať. Rok na to sa pri búrke už čiastočne rozobratý potopil. V roku 2006 ho vyzdvihli a rozobrali definitívne. Iróniou je, že nikdy vlastne nemal funkčný systém PVO – pri jeho dokončení ešte prebiehal vývoj navádzacieho radaru systému Kindžal, a potom už neboli prostriedky na jeho nákup.
Krátko po dokončení. Testy Ka-27. Čakanie na zázrak. Definitívny koniec.
Viceadmiral Kulakov (626), postavený v Ždanovovej lodenici v Leningrade. Položenie kýlu 5.11. 1977, spustenie na vodu 8.3.1980, odovzdaný námorníctvu 10.1.1982). Výrobné číslo 731. Prvá jednotka postavená v Leningrade. K Severnej flote sa pripojil vo februári 1982. V novembri 1988 navštívil Havanu. V marci 1991 sa začala jeho oprava, najprv v Severomorsku, potom bol odtiahnutý do Kronštadtu. Z dôvodu nedostatku financií boli práce v roku 1996 zastavené, oprava bola hotová na 67%. Až v roku 2000 bola znovu dotiahnutý do lodenice Severnaja Verf, kde práce začali v podstate odznova a trvali až do apríla 2010. Treba povedať, že boli naozaj rozsiahle – dostal nové prehľadové radary, systém varovania pri ožiarení laserovým lúčom Spektr-F, odpaľovacie zariadenia systému PK-10 či rozšírenú letovú palubu tak ako majú novšie jednotky. Dostal aj aspoň zadnú navádzaciu stanicu systému Kindžal a zadnú štvoricu VLS typu 3S95 – keďže systém ako taký sa už dávno nevyrábal, museli byť tieto komponenty prevzaté z iného už vyradeného plavidla. Na mieste prednej stanice Mars-Passat je nainštalované odpaľovacie zariadenie 3M47 Gibka slúžiace na vypúšťanie riadených striel 3M342 Igla-S.
Na návšteve Kuby. Čakanie na zázrak. Zázrak sa deje. Zázrak je hotový. Testy Ka-52. Gibka.
V decembri 2010 sa vrátil do zostavy plavidiel Severného flotu. V septembri 2011 sa na ňom uskutočňovali pristávacie testy vrtuľníka Ka-52, vtedy zamýšľaného ako hlavná výzbroj ruských „mistralov“. V roku 2011 sa zúčastnil spoločného nórsko-ruského cvičenia. V roku 2012 operoval proti pirátom pri pobreží Somálska, navštívil tiež Španielsko, Grécko, Saudskú Arábiu, Portugalsko, Anglicko a Írsko. Rok nato zavítal aj do Nórska, Cypru, Portugalska, na Kubu a do Venezuely. Táto cesta mu trvala 141 dní. V Auguste 2014 navštívil Sevastopoľ, kde sa podrobil menšej údržbe. V decembri 2015 sa zúčastnil spoločného cvičenia s pakistanským námorníctvom.
Maršal Vasiljevskij (687), postavený v Ždanovovej lodenici v Leningrade. Položenie kýlu 29.4. 1979, spustenie na vodu 30.12.1981, odovzdaný námorníctvu 8.12.1983). Výrobné číslo 732. V januári 1984 zaradený do Severného flotu. Od roku 2003 neaktívny, rok nato z neho demontovali výzbroj. V roku 2008 začalo jeho rozoberanie na šrot. Podobne ako Udaloj nikdy nemal funkčný systém PVO.
Druhá polovica 90-tych rokov - posledné dobré časy. Čakanie na rozhodnutie. Koniec.
Admiral Tribuc (564), postavený v Ždanovovej lodenici v Leningrade. Položenie kýlu 19.4. 1980, spustenie na vodu 26.3.1983, odovzdaný námorníctvu 30.12.1983). Výrobné číslo 733. Prvá jednotka, ktorá sa dostala k Tichooceánskemu flotu. Operoval hlavne v Indickom oceáne a v Perzskom zálive. Ako vôbec prvá loď projektu 1155 niesla od začiatku aspoň časť systému Kindžal (zadnú sekciu), skompletizovaný bol v roku 1991. Počas roku 1994 mal požiar v strojovni, ale bol opravený a v roku 1999 sa vrátil do služby. Často navštevuje krajiny ležiace pri pobreží Tichého a Indického oceána, zúčastnil sa aj rady medzinárodných cvičení. V druhej polovici roku 2009 sa zúčastňoval protipirátskej misie pri pobreží Somálska. Rok NATO sa podieľal na manévroch Vostok-2010. V roku 2012 sa vrátil k somálskemu pobrežiu. Momentálne by sa mal nachádzať v údržbe a modernizácii v Daľzavode vo Vladivostoku, mal by dostať nové elektronické vybavenie (prehľadové a navigačné radary, nový BIUS Sigma prevzatý z Projektu 2038/22350 etc...)
V pôvodnej podobe na Balte, 1987. V decembri 92 už s kompletným Kindžalom.
Admiral Zacharov (513), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 16.10. 1981, spustenie na vodu 4.11.1982, odovzdaný námorníctvu 30.12.1983). Výrobné číslo 112. V roku 1987 uskutočnil prechod k Tichooceánskemu flotu, navštívil pritom oi. Angolu, Mozambik, Seychely či Indiu. V máji 1988 v sprievode lietadlové krížnika Novorosijsk navštívil KĽDR. Na prelome rokov 1988/89 operoval v Perzskom zálive, neskôr demonštroval právo sovietskych lodí využívať medzinárodné vody v Mexickom zálive. OD augusta 1990 do februára 1991 pôsobil v Juhočínskom mori, pričom mal základňu v zálive Cam Ranh vo Vietname. Vo februári 1992 pri plavbe v Ussurijskom zálive vypukol v zadnej strojovni rozsiahly požiar v dôsledku explózie vyvolanej prekročením otáčok rotora turbíny. Jeden člen posádky zahynul, 5 muselo byť hospitalizovaných. Hasenie požiaru trvalo 30 hodín, a jeho následkom bolo vyradenie plavidla zo služby. V roku 1994 začalo jeho rozoberanie v lodenici vo Vladivostoku.
V januári 89. Osudný deň.
Admiral Spiridonov (555), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 13.4. 1982, spustenie na vodu 28.8.1984, odovzdaný námorníctvu 30.12.1984). Výrobné číslo 113. V marci 1985 bola zaradený do stavu Tichooceánskeho flotu, samotný prechod sa uskutočnil v auguste, pričom tam sprevádzal raketový krížnik Frunze (neskôr Admiral Lazarev). O rok neskôr sprevádzal lietadlový krížnik Minsk pri návšteve KĽDR. Od marca do septembra 1989 pôsobil v Perzskom zálive. V roku 1997 potreboval strednú prevádzkovú opravu, na ktorú ale neboli prostriedky. V dôsledku toho bol vyradený z aktívnej služby a v roku 2002 bol vypísaný konkurz na jeho zošrotovanie.
V rodných vodách Baltu. Už v Pacifiku.
Maršal Šapošnikov (543), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 25.5. 1983, spustenie na vodu 27.12.1984, odovzdaný námorníctvu 30.12.1985). Výrobné číslo 114. Vo februári 1986 bol oficiálne začlenený do Tichooceánskeho flotu. V októbri až decembri nasledujúceho roku uskutočnil prechod do svojej novej dislokácie, pričom navštívil Angolu, Mozambik, Seychely, Indiu a Vietnam. Od júla 1988 do februára 1989 pôsobil v Perzskom zálive. V nasledujúcom roku navštívil KĽDR a podieľal sa na evakuácii občanov ZSSR z Etiópie. Od decembra 1990 do júla 1991 bol opäť v Perzskom zálive, pričom sledoval aktivity plavidiel medzinárodnej koalície proti Iraku. Na prelome rokov 1993/94 bol v oprave vo Vladivostoku, počas nej bol oi. skompletovaný systém Kindžal. V roku 2003 navštívil Havaj, po tri roky neskôr Guam. V septembri 2008 došlo v dôsledku úniku paliva v strojovni k požiaru, pri ktorom zahynuli dvaja námorníci. V marci 2009 sa po oprave vrátil do aktívnej služby. Od februára 2010 pôsobil pri somálskom pobreží pri operáciách proti tamojším pirátom, v máji toho roku pri zásahu proti únoscom tankera „Moscow University“ ich posádka Šapošnikova 10 zajala. Od novembra 2012 do marca 2013 tam pôsobil znova. V roku 2016 by mal podstúpiť opravy a modernizáciu.
Asi v zálive. Jedno z mnohých cvičení.
Severomorsk (do 21.1.1996 Simferopoľ, ešte počas výstavby niesol aj mená Maršal Buďonnyj a Maršal Žukov)
(619), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 12.6. 1984, spustenie na vodu 29.12.1985, odovzdaný námorníctvu 30.12.1987). Výrobné číslo 115. Prvá jednotka od začiatku s kompletným systémom PVO. V januári 1991 navštívil USA (Mayport). V rokoch 1996-97 najlepšie protiponorkové plavidlo Severného flotu. V rokoch 1998-2000 v oprave v Sankt Peterburgu. V roku 2001 sa podieľal na záchrannej operácii ponorky Kursk. Od mája do októbra 2011 pôsobil v somálskych vodách. Navštívil Portugalsko, Grécko, Džibuti, Sýriu a Španielsko. V nasledujúcom roku sa zúčasnil spoločných cvičení s nórskym námorníctvom. Od decembra 2012 strávil 190 dní opäť pri somálskom pobreží. Vrátil sa tam ešte raz, na prelome rokov 2014/15.
Ako Simferopoľ v Mayporte, USA, január 91. Už ako Severomorsk, 2010.
Admiral Levčenko (pôvodne Chabarovsk)
(605), postavený v Ždanovovej lodenici v Leningrade. Položenie kýlu 27.1.1982, spustenie na vodu 21.2.1985, odovzdaný námorníctvu 30.9.1988). Výrobné číslo 734. Posledný kus dokončený v Leningrade. Od mája 1989 oficiálne v stave Severného flotu. V druhej polovice roku 1990 pôsobil v Stredomorí, istý čas sledoval bojovú skupinu lietadlovej lode Saratoga. V rokoch 1990-92 najlepšia loď Severného flotu čo sa týka výcviku ochrany pre ZHN. V roku 1993 navšívil Toulon, v lete 1996 sprevádzal Petra Veľkého pri presune z Baltu na sever a navštívil Anglicko. Od októbra do 1999 do júla 2001 v oprave. V rokoch 2007-08 navštívil postupne Nórsko, Anglicko, Francúzsko, Island a Tunis. Na prelome rokov 2009-10 pôsobil proti pirátom v Somálsku. Od januára 2014 operoval v Stredomorí, v máji až júni toho roku bol na oprave v Sevastopole, po nej sa opäť vrátil do Stredozemného mora.
S pirátmi, asi 2009/10. Na návšteve v Sevastopole, leto 2014.
Admiral Vinogradov (572), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 5.2. 1986, spustenie na vodu 4.6.1987, odovzdaný námorníctvu 30.12.1988). Výrobné číslo 116. V lete 1990 navštívil San Diego. Operoval v Indickom a Tichom oceáne, v roku 2000 navštívil Južnú Kóreu. V Apríli 2000 ho zasiahla cvičná salva z AK-630 z lode Burnyj (Projekt 956), obišlo sa to bež väčších škôd alebo zranení. V roku 2001 bol v oprave v Daľzavode. V lete 2006 spoločné cvičenie s japonským námorníctvom, neskôr aj s americkým a rok nato s indickým. V januári 2009 vystriedal pri pobreží Somálska fregatu Neustrašimyj (projekt 11540). Pomohol odvrátiť útok na dopravnú loď Nedmold Barens. Potom navštívil Jakartu, rok na to Aden a Seychelly. V roku 2013 navštívil Mjanmarsko, Južnú Kóreu a Japonsko.
V San Diegu, leto 1990. Ukážka práce systému PK-10.
Admiral Charlamov (678), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 7.8. 1986, spustenie na vodu 29.6.1988, odovzdaný námorníctvu 30.12.1989). Výrobné číslo 117. V lete 1993 navštívil Halifax a Boston, rok nato Rotterdam. V rokoch 1999-2001 v oprave, potom sa podieľal na záchrannej operácii ponorky Kursk. Od roku 2006 neaktivny, v roku 2011 začali opravy a modernizácia.
Na mori a čakanie na opravu.
Admiral Pantelejev (548), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 28.4. 1988, spustenie na vodu 7.2.1990, odovzdaný námorníctvu 19.12.1991). Výrobné číslo 118. Na jar 1992 ostal bez prakticky bez posádky v dôsledku skrátenia dĺžky ZVS o 6 mesiacov (pôvodná skončila a nová ešte nebola vycvičená). Posledná jednotka dokončená v pôvodnom variante a vôbec posledná loď zaradená do VMF ZSSR (stihol to na 8 dní). Samotný prechod uskutočnený v roku 1992 cez Suez spolu s veľkou výsadkovou loďou BDK-11 (neskôr Peresvet) Projektu 775. V roku 1993 navštívil Čínu a Južnú Kóreu, dva roky nato Pearl Harbor. V roku 2005 sa zúčastnil cvičení s námorníctvom Indie a neskôr aj USA. Navštívil Indiu, Indonéziu a Signapore. Na jeseň 2008 navštívil Japonsko a Južnú Kóreu. Na začiatku roku 2009 pôsobil pri somálskom pobreží, v máji zajal 29 pirátov a odvrátil niekoľko útokov na obchodné lode. V roku 2013 pôsobil 9 mesiacov v Stredomorí.
Na mori v auguste 93. Vo Vladivostoku so svojimi sestrami.
Admiral Čabanenko (650), postavený v Kaliningradskej lodenici Jantar. Položenie kýlu 28.2. 1989, spustenie na vodu 14.12.1992, odovzdaný námorníctvu 28.1.1999). Výrobné číslo 121. Prvá a jediná dokončená jednotka modifikovaného projektu 1155.1. Jeho výstavba sa výrazne predĺžila z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov, ktoré prednostne dostával raketový krížnik Peter Veľký. V roku 2001 sa podieľal na záchrannej operácii ponorky Kursk. Rok potom navštívil Anglicko, roku 2006 si to zopakoval. Na jeseň 2008 uskutočnil spolu s Petrom veľkým diaľkovú plavbu, navštívili Lýbiu, Turecko, Francúzsko, Venezuelu, Kubu, prešli ako prvé ruské lode od WWII panamským prieplavom, cvičili s indickým námorníctvom a nakoniec zavítali do Vladivostoku. V januári 2009 v oprave v Baltijsku, potom poslaný k Somálsku, následne spolu s Admiralom Kuznecovom hliadková plavba v Atlantiku. Na prelome rokov 2009-10 opäť v Adenskom zálive.
V Severnom mori. Vo Venezuele. V Panamskom prieplave.
Admiral Basistyj (-), rozostavaný na začiatku roku 1991 v Kaliningrade. Výrobné číslo 122. Nedokončený kvôli finančnej kríze v RF, zošrotovaný behom roku 1994.
Admiral Kučerov (-), vlastné práce možno ani nezačali, kontrakt na výstavbu zrušený v roku 1993. Rovnako aj na ďalšiu jednotku, ktorá nebola ani pomenovaná.
Služba vo VMF, zhodnotenie, perspektíva
Lode Projektu 1155 predstavovali pokus sovietskeho námorníctva a priemyslu vytvoriť základ oceánskej flotily na novej kvalitatívnej úrovni. Koľko ich malo celkom vzniknúť nie je celkom jasné, niekde sa uvádza až 50 kusov, čo je podľa mňa nerealistické, v optimálnom prípade bez rozpadu ZSSR mohol dosiahnuť ich počet cca polovičné číslo do nahradenia novým typom, niekedy po roku 2000.
Ale svet išiel iným smerom, ZSSR sa rozpadol, námorníctvo RF sa behom krátkej doby zmenšilo na štvrtinu či pätinu pôvodnej veľkosti a nemalo peniaze na nič. V tomto čase ho „Fregat“ dovolím si povedať zachránil. Po vyradení prakticky všetkých ostatných oceánskych protiponorkových špeciálov Projektov 1134A/B (celkom 17 lodí) a de facto „uzemnení“ lodí Projektu 956 spôsobenom prudkým poklesom kvantity i kvality výcviku posádok (čo ich komplikovaný pohon nebol schopný uniesť) ostali, s výnimkou pár (štyroch-piatich) raketových krížnikov, jedinými modernými bojovými plavidlami, ktoré Rusko mohlo poslať na more.
Krížniky (Projekty 1164, 1144) boli schopné zabezpečiť PVO a boj proti hladinovým lodiam, Projekt 1155 obranu proti ponorkám. Pre „esmince“ Projektu 956 zrazu nebolo miesto, a následne ani peniaze, čo sa prejavilo na veľkej redukcii ich počtov (dnes ich je myslím už len šesť alebo sedem zo sedemnástich – dva na Balte, dva/tri na severe a dva/tri na ďalekom východe), zatiaľ čo z trinástich dokončených „Fregatov“ slúži deväť. Nepomer bije do očí, kruh sa uzavrel.
Spätne sa dá asi povedať, že je škoda, že modifikácia na Projekt 1155.1 neprišla skôr. Predsa len sa jedná o modernejšie vybavenú a viacúčelovejšiu loď, podľa analýz VMF asi 1,3-1,4 krát efektívnejšiu oproti pôvodnému vzoru.
A čo do budúcnosti? Nejaký čas tu ešte asi budú, i keď najmladší Čabanenko má už pekných 16 rokov, druhý najmladší Pantelejev 24, najstarší Kulakov 33. Prechádzajú pravidelnou údržbou, tak by to nemal byť problém.
Modernizáciu potrebuje hlavne palubný vrtuľník Ka-27, tu sa začalo niečo diať myslím v roku 2013, zatiaľ lieta prototyp Ka-27M. Cieľom je programu dať im palubný prieskumný komplet Novella, jeho verziu používajú modernizované Il-38N a Tu-142.
Prototyp modernizovaného Ka-27M.
Samozrejmosťou by mala byť obnova elektroniky, niečo ako na Kulakovovi tj. nové prehľadové a navigačné radary, chcelo by to tiež nový BIUS (ten z projektov 22350/20380 ak by to šlo), ideálne aj nový sonar, miesta je naň dosť. Spojenie, REB, takisto.
Čo sa týka výzbroje – ideálne by asi bolo vymeniť Rastrub-B/Moskit za Kalibr/Oniks, to by z nich spravilo skutočne viacúčelové lode. PVO už sa asi meniť nebude, Kindžal postačuje, a výmena by bola komplikovaná. Modernejší CIWS ako AK-630 by sa tiež uživil. A aj modernejšie varianty RBU sú už na svete.
Jeden z navrhovaných variantov modernizácie.
Funkčnou náhradou zrejme budú hliadkové lode Projektu 22350, ale kým ich bude dosť prejde ešte veľa času, a tak sa po svetových moriach a prístavoch budú lode môjho obľúbeného Projektu 1155 túlať ešte zrejme veľmi dlho.
Ďakujem za pozornosť.
Zdroje:
Militaryrussia.ru
http://russianships.info/boevye/1155.htm
https://ru.wikipedia.org/wiki/Большие_п ... оекта_1155
http://forums.airbase.ru/2008/09/t63753 ... -1155.html
Armáda 11/2002, str. 22-25, Fregata Neustrašimyj, Miroslav Gyűrösi
Armáda 12/2002, str. 30, Kamov Ka-27PS, Miroslav Gyűrösi
ATM 8/2008, str. 56-61, Lovci ponorek, Ivan Zajac
ATM 9/2008, str. 62-67, Stálice VMF, Ivan Zajac
ATM 4/2015, str. 44-48, Ka-27 – opomíjený dříč, Jakub Fojtík
. Jinak ta ruská klasifikace lodních tříd je pro mne úplná katastrofa. Nemohl by to někdo nějak nahrubo shrnout pls.? Pokaždé když přijde na nějaký ten projekt, musím se juknout jak to vůbec vypadá, to se nedá zapamatovat.
).
