Pátrač píše:Tak si myslím, že ruský způsob je poněkud sofistikovanější. Tato metoda kterou bych označil za HURÁ STYL mi připadá poněkud nedokonalá.
Rusi pôvodne riešili problém, ako dostať na zem vozidlo súčasne aj s obsluhou

, aby sa táto mohla okamžite po dosadnutí zapojiť do bojovej činnosti. Proste vysadzovať vozidlá a obsluhy samostatne sa im zdalo neefektívne, pretože výsadok je najzraniteľnejší práve počas vysadenia a tesne po ňom a kým sa vycvičené obsluhy dostanú k svojim vozidlám, môže ubehnúť hodne (až hodiny) drahocenného času. Zároveň riešili aj druhý problém výsadku - rozptyl vysadených síl. S ľudmi je to pomerne jednoduché - skáče sa na ručnú, časovú alebo barometrickú zádržku, ale s technikou to tak jednoduché nie je. Optimálne je otvárať padákový systém ihneď alebo krátko po opustení nosiča. Lenže potom je problém v tom, že na "malom" padákovom systéme klesá náklad rýchlo, rozptyl je malý, ale rýchlosť dosadnutia vysoká a hrozí poškodenie, naopak veľký padákový systém zabezpečí síce priateľnú rýchlosť dosadnutia, ale rozptyl napríklad vetrom je veľký, a padákový systém môže náklad vliecť za sebou, čo opäť vedie k stratám a poškodeniu. Brzdiaci raketový motor systému Kentaur rieši oba problémy - samotný padákový systém je skôr "malý", takže rýchlosť klesania je vysoká a rozptyl výsadku je malý, ale brzdiace rakety zabezpečia nízku rýchlosť dosadnutia s malý rizikom poškodenia techniky.
Výsadok techniky s obsluhou na palube je vyslovene bojový spôsob - riziko straty stroja aj s obsluhou pri zlyhaní padákového systému je dosť vysoké, ale v boji dostatočne vyvážené takmer okamžitou akcieschopnosťou vysadenej bojovej techniky.
Americký systém vysadzovania z nízkeho letu má tiež svoje výhody i nevýhody, k najväčším nevýhodám patrí vysoké riziko straty nosiča pri zaseknutí platformy počas vyťahovania (existuje video takejto katastrofy pri ukážke -
http://ru.youtube.com/watch?v=FqPDe-nZK6w).