Erupce Vesuvu v roku 79, prišla náhle. Nepredcházely jej žiadne menšie výbuchy. Trvala 2 dni a Pompeje ani Herculaneum neboli zničené ihneď. Najprv vulkán jen generoval erupčný stlp a Pompeje postihol sopečný spad. Obyvatelia mohli v pokoji odísť. Ale chránili svoj majetok a cennosti, takže dosť z nich zostalo. O 12 hodín neskôr, v noci sa to začalo horšiť. Erupčný stlpec se opakovane zrútil a vyvolal asi šesť pyroklastických prúdov. Herculaneum zasiahli všetky. Pompeje až štvrtý a teda mali jeho obyvatelia viac času utiecť. Ale to už vtedy nešlo. Všudyprítomný padajúci popol zmenil deň/noc v tmu a orientácia bola ťažká. ľudí dusil popol, toxické plyny. Mocná vrstva popola spôsobovala kolapsy striech a keď niekto chcel z domu utiecť, nemohol kvôli popolu otvoriť dvere. Kdo bol vonku, tak ho ešte ohrozovali veľké kusy padajúcej pemzy. Nad ranom sa to trošku upokojilo, takže niektorí utečenci sa z venkova vrátili
späť do Pompejí. Potom ale začalo dochádzať k posledným pyroklastickým prúdom, ktoré boli ešte väčšie než ty predtým.
Sopečné erupcie môžu doprevádzať blesky. Prvýkrát boli pozorovené Pliniom mladším při výbuchu Vesuvu.
Posledné dni Pompejí a Herculanea
Moderátoři: Pátrač, Tkuh, kacermiroslav, Thór, Hektor
Posledné dni Pompejí a Herculanea
Naposledy upravil(a) pjaro77 dne 13/12/2024, 12:07, celkem upraveno 2 x.
Re: Posledné dni Pompejí a Herculanea
https://historylab.dennikn.sk/starovek/ ... ila-sopka/
Vezuv sa až do roku 62 n. l. považoval za vyhasnutý. V tomto roku za vlády cisára Nera sa hora rozochvela niekoľkodňovým zemetrasením, ktoré Pompeje zničilo v takom rozsahu, že senát s panovníkom váhali, či mesto obnoviť. Nakoniec sa rozhodli pre záchranu. Uplynulo 17 rokov, v priebehu ktorých sa v Ríme vystriedalo niekoľko cisárov a k moci sa dostal rod Flaviovcov. Pompeje boli novo vystavané a na občasné chvenie pôdy si obyvatelia zvykli.
Rok 79 n. l. bol prvým rokom vlády cisára Tita. Začiatkom leta toho roku tras zeme v Pompejách zosilnel. 20. a 21. augusta prestali spievať vtáci a psi začali vyť. Je možné, že niektorí obyvatelia sa pripravovali na odchod. Potom sa Vezuv na dva dni upokojil a ďalšie zemetrasenie prišlo až 24. augusta ráno. Kataklyzma vypukla popoludní. Vezuv, ovenčený sadmi a vinicami, v niekoľkých fázach vychrlil obrovské množstvo horúcich plynov a hustého sopečného materiálu.
Najslávnejší opis výbuchu, založený na očitom svedectve, poznáme vďaka korešpondencii Plínia Mladšieho s Tacitom. Plínius píše Tacitovi o smrti svojho strýka Plínia Staršieho, ktorý sa ako veliteľ loďstva v Misene rozhodol pomôcť obyvateľom pobrežných miest pod Vezuvom. Nakoniec však pri tomto pokuse sám skonal v Stabiách.
Plínius Mladší (Dopisy, VI, 16) opisuje výbuch týmito slovami: „Môj strýc bol práve v Misene, kde velil loďstvu. Bolo 24. augusta asi o jednej hodine popoludní, keď mu moja matka oznámila, že na oblohe sa dvíha mrak neobyčajnej veľkosti a podoby. Strýc sa zdvihol od stola a vystúpil na návršie. V diaľke sa dvíhal mrak, nedalo sa určiť, z ktorej hory, až neskôr sa zistilo, že to bol Vezuv. Jeho tvar najlepšie opisuje strom pínia. Ako prevysoký kmeň sa oblak dvíhal, až sa nakoniec rozprestieral v akejsi vetve, najskôr preto, že výbuch plynov, ktorý ho hnal tak vysoko, neskôr ochaboval a nemohol ho uniesť, alebo preto, že bol stláčaný vlastnou váhou. Chvíľu bol biely, chviľu špinavý a škvrnitý, podľa toho, čo so sebou dvíhal, zem či popol.“
Plínius Starší sa pre žeravý popol a pemzu, čo padali do jeho lodí, nemohol priblížiť k pobrežiu Pompejí, preto zamieril do Stabií, kde upokojoval Pomponia, vojenského druha, že sa nemá čoho obávať. Okúpal sa, navečeral s priateľmi, ktorých presviedčal, že plamene šľahajúce z Vezuvu sú len zapálené usadlosti vidieckeho obyvateľstva, a dokonca odišiel spať.
Keď sa zobudil, dvor vily bol značne zasypaný popolom a pemzou. Vstal a radil sa s priateľmi, či je bezpečné ostať v budovách, ktoré by sa mohli zrútiť vinou silných otrasov, alebo je lepšie prechádzať sa po voľnom priestranstve, kde hrozilo nebezpečenstvo od padajúcich sopečných kameňov. Nakoniec sa rozhodli pre druhú možnosť, najmä preto, aby zistili, či sa môžu nalodiť a odplávať. Na hlavu si šatkami priviazali vankúše a išli do prístavu. Rozbúrené more im však nedovolilo nalodiť sa. Na pobreží sa Plínius Starší zadusil sopečnými výparmi. Jeho telo našli tretí deň po jeho smrti, ako píše jeho synovec, keď sa konečne rozvidnelo (Plínius Ml., Dopisy, VI, 16).
Výbuch Vezuvu mal päť fáz. Pompeje sa nachádzali v prvej línii.
- Prvou fázou bol iniciačný výbuch asi o deviatej hodine ráno 24. augusta, ktorý opisuje Cassius Dio. Z pomerne malého počtu nájdených kostier (asi 2 000) odborníci vyvodzujú, že väčšina obyvateľov 20 000-ového mesta sa stihla bezpečne vzdialiť a smrť zastihla tých, ktorí chceli zachrániť majetok alebo sa schovať v domoch.
- Druhú fázu erupcie opisuje Plínius Mladší v liste o strýkovej smrti, keď si okolo jednej popoludní všimli zvláštny oblak. Táto fáza trvala až do jednej hodiny v noci 25. augusta a mesto bolo po nej zasypané popolom a pemzou do výšky 1 metra.
- V tretej fáze vznikol na svahoch Vezuvu horúci lávový prúd, ktorý zničil Herkulaneum a vytvoril pyroklastickú vlnu, zloženú z jemného vulkanického popola a horúcich plynov. Toto všetko bolo posilnené tlakovou vlnou, ktorá zmietla a zabila všetko živé, čo v Pompejách ešte žilo.
- Medzi pol ôsmou a ôsmou ráno 25. augusta sa cez Pompeje prehnala štvrtá a piata vlna, ktorá sa dostala do 14 kilometrov vzdialených Stabií a pohybovala sa na VIII. a IX. stupni Mercalliho upravenej stupnice.
- Posledná vlna o ôsmej hodine zasiahla 29 kilometrov vzdialené Misenum, z ktorého utekal Plínius Mladší. Podľa neho sa Vesuv upokojil 26. augusta ráno. Celkom vychrlil asi 4 km³ magmy a 9 km³ sopečného materiálu. Pompeje zostali 4 až 6 metrov pod zemou a
niekoľkokilometrová vzdialenosť od mora sa zmenila na 2 kilometre.
Vezuv sa až do roku 62 n. l. považoval za vyhasnutý. V tomto roku za vlády cisára Nera sa hora rozochvela niekoľkodňovým zemetrasením, ktoré Pompeje zničilo v takom rozsahu, že senát s panovníkom váhali, či mesto obnoviť. Nakoniec sa rozhodli pre záchranu. Uplynulo 17 rokov, v priebehu ktorých sa v Ríme vystriedalo niekoľko cisárov a k moci sa dostal rod Flaviovcov. Pompeje boli novo vystavané a na občasné chvenie pôdy si obyvatelia zvykli.
Rok 79 n. l. bol prvým rokom vlády cisára Tita. Začiatkom leta toho roku tras zeme v Pompejách zosilnel. 20. a 21. augusta prestali spievať vtáci a psi začali vyť. Je možné, že niektorí obyvatelia sa pripravovali na odchod. Potom sa Vezuv na dva dni upokojil a ďalšie zemetrasenie prišlo až 24. augusta ráno. Kataklyzma vypukla popoludní. Vezuv, ovenčený sadmi a vinicami, v niekoľkých fázach vychrlil obrovské množstvo horúcich plynov a hustého sopečného materiálu.
Najslávnejší opis výbuchu, založený na očitom svedectve, poznáme vďaka korešpondencii Plínia Mladšieho s Tacitom. Plínius píše Tacitovi o smrti svojho strýka Plínia Staršieho, ktorý sa ako veliteľ loďstva v Misene rozhodol pomôcť obyvateľom pobrežných miest pod Vezuvom. Nakoniec však pri tomto pokuse sám skonal v Stabiách.
Plínius Mladší (Dopisy, VI, 16) opisuje výbuch týmito slovami: „Môj strýc bol práve v Misene, kde velil loďstvu. Bolo 24. augusta asi o jednej hodine popoludní, keď mu moja matka oznámila, že na oblohe sa dvíha mrak neobyčajnej veľkosti a podoby. Strýc sa zdvihol od stola a vystúpil na návršie. V diaľke sa dvíhal mrak, nedalo sa určiť, z ktorej hory, až neskôr sa zistilo, že to bol Vezuv. Jeho tvar najlepšie opisuje strom pínia. Ako prevysoký kmeň sa oblak dvíhal, až sa nakoniec rozprestieral v akejsi vetve, najskôr preto, že výbuch plynov, ktorý ho hnal tak vysoko, neskôr ochaboval a nemohol ho uniesť, alebo preto, že bol stláčaný vlastnou váhou. Chvíľu bol biely, chviľu špinavý a škvrnitý, podľa toho, čo so sebou dvíhal, zem či popol.“
Plínius Starší sa pre žeravý popol a pemzu, čo padali do jeho lodí, nemohol priblížiť k pobrežiu Pompejí, preto zamieril do Stabií, kde upokojoval Pomponia, vojenského druha, že sa nemá čoho obávať. Okúpal sa, navečeral s priateľmi, ktorých presviedčal, že plamene šľahajúce z Vezuvu sú len zapálené usadlosti vidieckeho obyvateľstva, a dokonca odišiel spať.
Keď sa zobudil, dvor vily bol značne zasypaný popolom a pemzou. Vstal a radil sa s priateľmi, či je bezpečné ostať v budovách, ktoré by sa mohli zrútiť vinou silných otrasov, alebo je lepšie prechádzať sa po voľnom priestranstve, kde hrozilo nebezpečenstvo od padajúcich sopečných kameňov. Nakoniec sa rozhodli pre druhú možnosť, najmä preto, aby zistili, či sa môžu nalodiť a odplávať. Na hlavu si šatkami priviazali vankúše a išli do prístavu. Rozbúrené more im však nedovolilo nalodiť sa. Na pobreží sa Plínius Starší zadusil sopečnými výparmi. Jeho telo našli tretí deň po jeho smrti, ako píše jeho synovec, keď sa konečne rozvidnelo (Plínius Ml., Dopisy, VI, 16).
Výbuch Vezuvu mal päť fáz. Pompeje sa nachádzali v prvej línii.
- Prvou fázou bol iniciačný výbuch asi o deviatej hodine ráno 24. augusta, ktorý opisuje Cassius Dio. Z pomerne malého počtu nájdených kostier (asi 2 000) odborníci vyvodzujú, že väčšina obyvateľov 20 000-ového mesta sa stihla bezpečne vzdialiť a smrť zastihla tých, ktorí chceli zachrániť majetok alebo sa schovať v domoch.
- Druhú fázu erupcie opisuje Plínius Mladší v liste o strýkovej smrti, keď si okolo jednej popoludní všimli zvláštny oblak. Táto fáza trvala až do jednej hodiny v noci 25. augusta a mesto bolo po nej zasypané popolom a pemzou do výšky 1 metra.
- V tretej fáze vznikol na svahoch Vezuvu horúci lávový prúd, ktorý zničil Herkulaneum a vytvoril pyroklastickú vlnu, zloženú z jemného vulkanického popola a horúcich plynov. Toto všetko bolo posilnené tlakovou vlnou, ktorá zmietla a zabila všetko živé, čo v Pompejách ešte žilo.
- Medzi pol ôsmou a ôsmou ráno 25. augusta sa cez Pompeje prehnala štvrtá a piata vlna, ktorá sa dostala do 14 kilometrov vzdialených Stabií a pohybovala sa na VIII. a IX. stupni Mercalliho upravenej stupnice.
- Posledná vlna o ôsmej hodine zasiahla 29 kilometrov vzdialené Misenum, z ktorého utekal Plínius Mladší. Podľa neho sa Vesuv upokojil 26. augusta ráno. Celkom vychrlil asi 4 km³ magmy a 9 km³ sopečného materiálu. Pompeje zostali 4 až 6 metrov pod zemou a
niekoľkokilometrová vzdialenosť od mora sa zmenila na 2 kilometre.
Re: Posledné dni Pompejí a Herculanea
Vulkanologovia majú najväčší strach z pyroklasických prúdov. Názov je odvodený od slov pyros a clastos - oheň a kamene. Vyzerajú doslova ako snehové lavíny. Rýchlosť 150-200 km za hodinu, teplota 500-800 stupňov. Vznikajú vtedy, keď už v sopúchu nie je dostatočný tlak zdola, aby sa rozpadajúca sa magma dostala do výšky. Len prelezie cez okraj krátera a rúti sa dolu do svahoch. Ak je materiálu veľa, môže desať aj viac kilometrov, než sa zastaví.