Medzi Beringovou a Bosporsou úžinou sa rozprestriera na tísice ostrovov prekliateho súostrovia. Sú nevideteľné no jestvujú a z ostrova na ostrov sa musia tiež stále prevážať nevideteľní otroci, ktorí však majú telo, objem, hmotnosť. Deje sa to vo vašej blízkosti takmer v dotyku s vami, ale pre vás neviditeľne (azda i preto že zatvárate oči). Na všetkých staniciach väzni nasadajú a vysadajú z vozňov ďaleko od nástupíšť. Ich nakladanie a vykladanie vidia len výhybkári a traťmajstri. Na menších staniciach to robia zvyčajne na slepej kolaji medzi dvoma skladišťami. Väzenské autá pristavujú zadnou časťou k železničným väzeňským vozňom tak, aby sa schodíky obidvoch dopravných prostriedkov vzájomne dotýkali. Väzeň neuzrie ani stanicu, ani cestujúcich a ani vlak. Zahliadne iba výstupné a nástupné schodíky ktoré sú niektorým väzňom až po pás takže majú problém sa po nich vyškriabať. Stráž blokuje schodíky po dvoch stranách a súri väzňov šermujúc bodákmi: "Chytro...Davaj Davaj!"Buď rád ak sa to obíde bez bodákov. Cestujúci ktorí sa náhlia po nástupišti s deťmi, kuframi a nákupnými taškami nemajú čas zisťovať prečo k vlaku pripojili ďalší batožinový vlak. Na väzenskom vozni neboli nijaké nápisy a vyzeral ako batožinový pretože mal malé okienka cez ktoré bolo vidieť iba tmu. Tiesnia sa tam väzni ktorí netušia kam idú. Na dlážke, na laviciach a policiach všelijako skrútení na seba natlačení žobrú o vodu. Cestujúci za nimi v normálnych vozňoch si ťažkajú že majú málo miesta. Ani netušia že pred nimi je taký istý vagón v ktorom sa netlačia štyria ludia ale šesťnásti, dvadsiatipiati zúfalí a žúbožení ludia. Popri týchto jednotlivých vozňoch do Gulagu putujú aj celé karavány. Na červeno natreté vozne pôvodne určené na prevoz dobytka pospájali do celej vlakovej súpravy ktorá mohla odrazu previesť veľké množstvo väzňov čo bolo výhodné najmä vtedy keď súdy pracovali na plné obrátky. V rokoch 1929-1931 boli takto prevezené milióny sedliakov. Z Leningradu vyviezli polovicu obyvateľstva. Moskva denne vychŕlila jeden červený transport a každé oblastnné mesto tiež poslala červenný transport, ibaže nie každý deň. Roku 1941 takto vysídlili povolžských Nemcov do Kazachstanu. Roku 1945 v takýchto súpravách vozili bludných synov a bludné dcéry Ruska z Nemecka, Československa, Rakúska a vôbec od západných hraníc. Nakladanie väzňov sa pripravovalo ako zložitá vojenská operácia. Išlo v nej o to, ako utajiť nakldanie väzňov pred luďmi a zároveň terorizovanie väzňov. Prevoz treba utajiť predovšetkým pret že takáto červená karavána môže odviesť až 1000 väzňov. Pravda všetci vedia že každý deň, každú hodinu zatýkajú ale neslobodno ich šokovať pohľadom na takúto masu väzňov. Preto len v noci ženú z väznice čiernu kolónu väzňov na stanicu. Reflektory osvetlujú miesto na ktorom väzni sedia vo vyľakanej hŕbe a čakajú na povel: "Ďalšia päťka - vstať! K vagónu behom behom." Stále len behom aby sa nestačili obzrieť, aby nemali čas myslieť aby len utekali ako pred zúrivou svorkou psov a aby sa báli že keď spadnú ďalší ich udupú. Musia predbehnúť celú nerovnú cestu a musia sa v behu vyškriabať aj na vozeň. Nepriateľské lúče reflektorov, beh do vozňov, štrkot zbraní pripravených strielať a brechot rozzúrených psov - to sú rekvizity ktoré majú väzňa natoľko vystrašiť a zbaviť vlastnej vôle aby mu ani na um neprišiel útek.
Tož to by pak měla vlajku možná tak leda nějaká Andora. Trochu na naší omluvu jde poválečný zmatek, kdy (nejen díky SSSR) mizeli nebo zmizelo tisíce lidí a ČSR jako poloviční loutka se teprve znovu "tvořilo".
