1. Počiatky prenikania Rimanov k Dunaju
Pannonia na prelome letopočtov
Rimania prenikajú do oblasti stredného Dunaja na prelome letopočtov, teda za vlády cisára Augusta (27 pred n.l.-14 n.l.), ktorá je spojená so snahou stabilizovať severnú hranicu ríše a vymedziť ju dobre brániteľnými hraničnými čiarami. Dunaj sa v tomto smere javil ako výhodná prírodná prekážka spĺňajúca všetky tieto atribúty. Rimania už dávno v období pred zmenou letopočtu usilovali o ovládnutie území až k Dunaju z niekoľkých dôvodov: 1.) ekonomických (úrodná pôda), 2.) snaha kontrolovať, čo najväčší úsek Jantárovej cesty, 3.) vojensko-strategických (výhodná obranná línia). Do priameho susedstva s územím Slovenska a pomyselne aj Moravy sa Rimania dostávajú v rozmedzí rokov 12-9 pred n.l., kedy je dovršovaný proces začlenenia územia na juh od Dunaja k Rímskaj ríši. Samotnému vytvoreniu provincie Pannonia predchádzalo niekoľko postupných diplomaticko-vojenských krokov. Z nich najpodstatnejšie sú pripojenie vazalského keltského Norického kráľovstva (Regnum Noricum) roku 15 pred n.l., vojenský tlak Rimanov na územie Pannonie počnúc rokom 35 pred n.l., potlačenie následného povstania a napokon roku 10 pred n.l. posun hraníc až k Dunaju a ovládnutie dôležitých prechodov cezeň. Pri obsadzovaní územia Pannonie sa Rimania stretli v boji s Keltmi, Dákmi a ilýrskym obyvateľstvom. Kelti sú v tomto období už upadajúcim etnikom. Po konflikte s Burebistovou ríšou Dákov zanikajú ich viaceré centrá (napr. Bratislavské oppidum). Výrazne sa obmedzuje razba mincí a dožívajú aj viaceré menšie centrá (napr. Devín), alebo zmiešané strediská kelto-dáckeho typu (pr. Nitra, Zemplín). V takomto rozpoložení neboli Kelti schopní prenikaniu Rimanov účinne čeliť. Ešte väčšie nebezpečenstvo pre nich predstavovali Germáni. Tí v dôsledku aktivity Rimanov na Rýne, boli prinútení hľadať si nové sídliská. Došlo k presunom vrámci tzv. Slobodnej Germánie (t.j. oblasti Germánie neokupované Rimanmi). Pohyb Germánov na východ a juhovýchod od Rýna bol sprevádzaný zaberaním územia, ktoré dobrovoľne alebo násilím postupne vyprázdnilo slabnúce keltské etnikum.
2. Marobudova ríša
Marobud
Marobudova ríša
Najvýraznejšiu skupinu vysídlencov predstavovali svébski Markomani vedení Marobudom. Ten pochádzal z významného markomanského šľachtického rodu. V mladosti vyrastal na dvore cisára Augusta. Po návrate do vlasti sa dostal do čela svojho kmeňa a vyviedol ho z pôvodných sídel v strednom Pomohansku do stredných Čiech, kde sa už tradične hľadá centrum jeho budúcej ríše. Udialo sa to niekedy medzi rokmi 9-6 pred n.l. Marobud pravdepodobne disponoval veľkou mocou, ktorú mu delegovali nielen jeho súkmeňovci, ale aj príslušníci ďalších menších germánskych kmeňov a etník. V obsadenej oblasti dnešných Čiech sa usiloval o vytvorenie centralizovanej ríše. Štátny útvar, ktorý sformoval mal už relatívne pevnú organizáciu. Marobud sa zapojil do medzinárodného obchodu. Budoval stálu armádu o celkovej sile až 70 000 bojovníkov. Vďaka organizačným a vojenským schopnostiam si získal aj rešpekt okolitých kmeňov: Lugiov, Semnonov, Longobardov, Gótov, časť Hermundurov a pravdepodobne aj Kvádov sa s ním spojili a v priestore medzi Dunajom, Labe, Vislou a Baltským morom vznikol germánsky politický útvar s prvkami štátnej organizácie.
Germania Magna - Slobodná Germánia
V Ríme stúpali obavy z narastajúcej Marobudovej moci. Potencionálne ohrozenie sa Rimania rozhodli riešiť preventívnym vojenským zásahom. Roku 6 n.l. zorganizovali vojenskú akciu, na ktorej sa malo zúčastniť celkom až 12 légií. Plán počítal s nasadením dvoch armád (prvá pod vedením Tiberia mala vyraziť z Carnunta na Dunaji, druhá z priestoru Mogontiaca (Mohuč) pod vedení Sentia Saturnina, k ich spojeniu malo dôjsť niekde v stredných Čechách, kam sa kladie centrum Marobudovej ríše), kažej o sile 6 légií. Snahou Rimanov bolo dvoma údermi vedenými z dvoch rôznych smerov, rozdeliť sily Marobuda a dospieť k rozhodujúcemu vojenskému stretu. Plán sa napokon neuskutočnil, kvôli povstaniu v Pannonii a Ilyricu. Rimania sa následne odhodlali riešiť situáciu diplomatickou cestou. S Marobudom uzavreli dohodu, na základe ktorej ho uznali za kráľa a priateľa Ríma. Marobud však musel čeliť narastajúcej vnútornej opozícii, ťažko znášajúcej obmedzovanie svojich tradičných práv autokratickým vládcom. Na čelo nespokojných sa postavil Katvalda, šľachtic zrejme markomanského pôvodu. V roku 19 vpadol aj s ozbrojencami do Čiech, zmocnil sa Marobudovej rezidencie i veľkej koristi. Marobud bol donútený odísť do rímskeho exilu. Cisár Tiberius ho internoval v Ravenne, kde v luxuse a pohodlí strávil zvyšných 18 rokov svojho života.
Zhluk udalostí, v ktorých Marobud zohral úlohu katalyzátora, sa dotkol aj územia juhozápadného Slovenska. Pomoravím sa v roku 6 presúvali vojská budúceho cisára Tiberia, veliteľa dunajského krídla protimarobudovskej expedície, ktoré vychádzalo z okolia Carnunta. Ich postup je archeologicky doložený v priestore Bratislavskej brány, no najmä na území Moravy, kde sa na lokalite Mušov-Neurissen podarilo objaviť nálezy, svedčiace o prípadnej existencii vojenského tábora z augustovskej doby v tomto priestore.
Ani vláda Katvaldu po zvrhnutí Marobuda nemala dlhé trvanie. Po niekoľkých rokoch bol zosadený vzbúrencami vedenými Hermundurom Vibiliom. Aj on sa napokon uchýli do rímskeho exilu. Zvrhnutých vládcov, tak Katvaldu ako aj Marobuda, nasledovali na územie impéria ich početné družiny. Rimania sa rozhodli predísť možným problémom, ktoré by mohli spôsobiť tak početné germánske skupiny na území ríše. Preto ich vysídlili za Dunaj do priestoru medzi riekami Casus a Marus (Váh a Morava). Do ich čela postavili kvádskeho náčelníka Vannia.
3.Vanniovo kráľovstvo
Vanniovo kráľovstvo (Regnum Vannianum) bolo Rimanmi podporovaným štátnym útvarom na sever od Dunaja (vazalský, klientský štát), ktoré zároveň predstavovalo nárazníkovú oblasť ležiacu medzi germánskymi kmeňmi a rímskym územím. Vanniovo kráľovstvo je vôbec prvým štátnym útvarom na území Slovenska. Počiatky jeho zrodu spadajú do obdobia 20.- tych rokov 1. stor. n.l. Vzniklo v príhodných podmienkach, kedy neprebiehali žiadne etnické posuny v barbaricu. To umožnilo tri desaťročia jeho pokojnej existencie. Podnes existuje množstvo protichodných názorov ohľadom jeho polohy, rozlohy, hraníc, hlavného centra atď. Snaha nejakým spôsobom interpretovať a rekonštruovať tento štátny útvar, je do značnej miery spojená s dohadmi a domnienkami. Na základe archeologického výskumu sa centrum Vanniovho kráľovstva kladie do priestoru medzi Moravou a Váhom, kde sa našlo viacero germánskych pohrebísk (Abrahám, Kostolná pri Dunaji, Sládkovičovo, Križany atď.). Vanniova vojenská družina sídlila pravdepodobne na úrodných sprašových návejoch okolo Trnavy. Kráľovstvo bohatlo z diaľkového obchodu. Územím, ktoré Vannius kontroloval prechádzala Jantárová cesta. Poplatky z obchodu sa tak stali dôležitým zdrojom príjmov.
Pád Vannia nespôsobili vonkajšie okolnosti, ale vnútorné rozpory. Vanniovi synovci Vangio a Sido s podporou Hermundura Vibilia a Lugiov v otvorenej bitke porazili Vannia, a ten sa tak ako pred ním Katvalda a Marobud uchýlil k Rimanom. Zvyšok života strávil v rímskom exile v západnej Pannonii. Vangio a Sido sa následne chopili moci a nič nenasvedčuje tomu, že by došlo k zmene charakteru rímsko-kvádskych vzťahov po Vanniovom páde. Roku 69 sa dokonca oddiely Kvádov zúčastnili na druhej bitke pri Bedriacu, na strane cisárskeho kandidáta Vespasiana v boji proti cisárovi Aulovi Viteliovi.
4. Svébske vojny
Nasledujúce obdobie až do vlády cisára Domitiana (81-96) je vyplnené reltívnym pokojom na dunajskom limite. Počas svojej 15-ročnej vlády sa Domitian pustil do niekoľkých vojenských podnikov. Na sklonku 80.-tych rokov 1. stor. n.l. sa rozhodol skoncovať s dáckym ohrozením. Domitian vyslal posolstvo k Markomanom a Kvádom so žiadosťou, aby ho v tejto vojenskej expedícii podporili. Keď to odmietli cisár narýchlo uzavrel s Dákmi mier a podnikol trestnú výpravu na územie Markomanov a Kvádov. Nasledujúce boje na strednom Dunaji sú známe ako Svébske vojny (89/90-93). Išlo o sériu dlhotrvajúcich bojov, ktoré vyvrcholili v rokoch 96-98 už za cisára Nervu. Ešte aj jeho nástupca Traianus (98-117) musel tejto oblasti ríše venovať veľkú pozornosť a až ním došlo k definitívnej, i keď len dočasnej spacifikácii odporu.
Literatúra:
Hečková, Jana - Rimania a Germáni na strednom Dunaji
Wolters, Renhard - Římané v Germánii
Ammianus, Marcellinus - Dějiny římske říše za soumraku antiky
