1. Uhorsko bezprostredne pred tatárskym vpádom
Uhorské kráľovstvo v pol. 13. storočia
Uhorsko tridsiatych rokov 13. storočia je krajinou s hlbokými vnútropolitickými rozpormi. Za vlády Ondreja II. (1205-1235) došlo k rozsiahlemu darovaniu veľkých majetkov, niekedy dokonca aj celých komitátov. Tým sa značne zmenšil podiel kráľovského pozemkového vlastníctva i príjmy kráľovskej pokladnice. Vlastníci veľkých majetkov –veľmoži a preláti okrem iného obmedzovali výsadné postavenie nižšej astrednej šľachty a zaberali jej majetok. Práve táto nižšia a stredná šľachta sa začala postupne čoraz dôraznejšie hlásiť o svoje práva. Zavŕšením jej snáh bolo roku 1222 vydanie Zlatej buly. Zlatá bula bola zákonným obmedzením moci panovníka a veľmožov, víťazstvom nižšej a strednej šľachty. Viedla do značnej miery k oslabeniu mocenských pozícií panovníka a ako sa ukázalo neskôr nahlodala obranyschopnosť krajiny.
Ondrejov syn Belo IV. (1235-1270) po nástupe na trón vyvinul mimoriadne úsilie na oslabenie narastajúcej moci šľachty. Tá disponovala čoraz väčším vplyvom podporeným vlastnou politickou a hospodárskou silou. Belo preto pristúpil k opatreniam , ktoré mali napríklad revidovať podľa neho neoprávnené donácie majetkov, posilňoval postavenie slobodných kráľovských miest, podporoval vrstvu kráľovských servientov a podobne. Tieto jeho opatrenia v konečnom dôsledku neviedli k posilnenie centrálnej moci kráľa, skôr naopak, boli pomerne kontraproduktívne. Spôsobili totiž nárast odporu voči panovníkovi zo strany šľachty, neochotu podieľať sa na podujatiach kráľa aj napriek tomu, že by boli z hľadiska celospoločenského pre krajinu hocako prospešné a potrebné. Takáto neochota sa preukázala povedzme aj pri zhromažďovaní vojska , ktoré sa malo postaviť Tatárom, ale o tom podrobnejšie na príslušnom mieste.
Zlatá bula Ondreja II. z roku 1222
Belo IV. podľa Obrázkovej kroniky
Opusťme teraz udalosti a rozhárané pomery v Uhorsku v tridsiatych a na počiatku štyridsiatych rokov 13. storočia. Na tomto mieste považujem za potrebné podať informáciu o cestách dominikánov, zvlášť brata Juliána a jeho spoločníkov na východ, do priestoru strednej Volgy, kde predpokladali existenciu prežívajúcich skupín starých Maďarov, ktorí sa nezúčastnili pohybu na západ a ostali vo svojej pravlasti. Informácie , ktoré z týchto ciest vyplynuli boli obzvlášť cenné z hľadiska možnosti pripraviť sa na predpokladaný tatársky útok. Išlo celkovo o dve cesty. Prvú v rokoch 1234 – 1236 a druhú v rokoch 1237-1238. Nepovažujem za potrebné na tomto mieste podať vyčerpávajúcu informáciu o ich priebehu, skôr by som sa sústredil na ciele a závery, ktoré z nich vyplynuli. Takže najprv k cieľom prvej cesty. Dominikán Julián a jeho ďalší traja spolubratia neboli primárne vyslaní získať poznatky o Tatároch. Tí v tom čase nepredstavovali pre Uhorsko a jeho obyvateľov žiadne bezprostredné nebezpečenstvo. Julián mal skôr za úlohu nájsť Maďarov, ktorí ako sa predpokladalo ostali na východe a nezúčastnili sa ovládnutia Karpatsko-dunajskej kotliny. Vyústením misie malo byť pokresťančenie týchto skupín. Po namáhavej ceste, ktorá viedla cez Konštantínopol, Pričiernomorské stepi až do Privolžského Bulharska na sútoku Volgy a Kamy sa brat Julián stretol so ženou, ktorá hovorila plynulou maďarčinou. V nasledujúcom období na priľahlých územiach sa potvrdila domnienka o existencii maďarského etnika na východe. Cez Riazaň, Suzdaľ, Vladimír a Poľsko sa Julián vrátil do Uhorska v decembri 1236. Správa o ceste bola spísaná jeho predstaveným, bratom Richardom a bola zaznamenaná v kódexe z 13. storočia vo Vatikánskej bibliotéke. Priebeh a okolnosti stretnutia s Maďarmi žijúcimi na východe opísal brat Richard nasledovne: „V jednom veľkom meste, z ktorého vraj odpochodovalo päťdesiattisíc ozbrojencov, našiel brat jednu maďarskú ženu, ktorá bola z krajiny, čo on hľadal, odovzdaná mužovi v tých krajoch. Poučila brata o cestách, ktorými by mal ísť, dodávajúc, že za dva denné pochody môže nepochybne nájsť Maďarov, ktorých hľadali, čo sa aj stalo. Našiel ich pri veľkej rieke Ethyl (Volga)... V tejto krajine Maďarov spomenutý brat našiel Tatárov a vyslanca tatárskeho vojvodu, ktorý vedel po maďarsky, rusky, kumánsky, nemecky, saracénsky a tatársky; povedal, že vojsko Tatárov, ktoré bolo vtedy odtiaľ na päť denných pochodov, chce ísť proti Nemecku, očakávajú však vojsko, ktoré vyslali na zničenie Peržanov.“(R. Marsina, 2008, s. 29) Ako vyplýva z druhej časti citovanej výpovede brata Juliána, cesta na východ priniesla aj cennú informáciu ohľadom chystaného tatárskeho útoku do centrálnej Európy. Keď pápež Gregor IX. (1227-1241) dostal správu brata Richarda, povolal Juliána do Ríma a ten tam prišiel asi v marci 1237. Pápeža zaujal nielen priebeh jeho pôvodnej misie, ale aj informácie o Tatároch a ich expanzívnych plánoch. Hlavou cirkvi pohli obavy a možné škody, ktoré by mohli útočníci z východu kresťanským kráľovstvám strednej Európy spôsobiť. Pod dojmom týchto skutočností povzbudil Juliána v uskutočnení druhej cesty (1237-1238), ktorej cieľom už nebolo získanie informácií o Maďaroch a Veľkom Maďarsku. Julián a jeho traja spoločníci sa mali bezvýhradne zamerať na Tatárov a zistiť, čo najviac o ich vojenských plánoch. Správu z tejto druhej cesty zhrnul Julián v liste adresovanom pápežskému legátovi (biskupovi Perugie). V ňom referoval o bojoch Džingischána, o chánovi Ogotajovi, o liste Batu-chána Belovi IV., o chánovom paláci, o vojenstve Mongolov a ich pôvode. O plánoch Tatárov píše Julián takto: „Mnohí hovoria, že je isté, a vojvoda zo Suzdaľu mojím prostredníctvom odkazuje maďarskému kráľovi, že Tatári sa vo dne v noci radia, ako prídu a získajú kresťanské Maďarské kráľovstvo. Hovorí sa, že majú v pláne prísť a vydobyť Rím, aj územie za Rímom.“(R. Marsina, 2008, s. 41) Julián dokonca cituje vlastný text listu Batu-chána Belovi IV. : „Ja Chaym, vyslanec nebeského kráľa, ktorý mi dal moc nad zemou tých, čo sa mu podrobia, povyšovať a potláčať protivníkov, divím sa Ti, kráľ Maďarska, že keď som poslal k Tebe už tridsať ráz vyslancov, prečo si mi z nich ani jedného nevrátil, ani si mi neposlal svojich vyslancov, ani listy. Viem, že si bohatý a mocný kráľ, že máš mnoho vojakov a sám spravuješ veľké kráľovstvo. Preto sa mi ťažko dobrovoľne podriadiš... Dozvedel som sa, že mojich sluhov Kumánov máš pod svojou ochranou, preto Ti rozkazujem, aby si ich ďalej u seba nedržal, aby som sa nestal Tvojím protivníkom kvôli nim; ľahšie je im totiž zachrániť sa ako Tebe, pretože oni sú bez domovov, putujú so stanmi, môžu azda vyviaznuť, ale Ty bývaš v domoch, máš hrady a mestá, ako ujdeš mojim rukám?!“(R. Marsina, 2008, s. 43) Zvlášť druhá cesta bola teda mimoriadne dôležitá s ohľadom na množstvo zaujímavých skutočností a informácií, ktoré o Tatároch priniesla. Napriek tomu, že Julián všetko, čo sa dozvedel posunul k vyšším inštanciám, v Uhorsku bola vážnosť situácie zľahčovaná, boli spochybňované bojové schopnosti Tatárov, podcenila sa príprava vojska a zabezpečenie strategických vstupov do krajiny. Trestuhodné premrhanie času, ktorý bol využitý na stupňovanie vnútorných sporov, bolo jedným z hlavných dôvodov budúcej vojenskej porážky. Vráťme sa však späť k vlastnému opisu vpádu Tatárov do Uhorska a pristavme sa na chvíľu pri ich pôvode a vojenských zručnostiach, s ktorými vydobyli tak ohromné územia.
2. Tatári – pôvod a vojenstvo
Džingischán - zjednotiteľ Mongolov
V odbornej a popularizačnej literatúre sa môžeme často stretnúť s dvoma rozličnými menami útočníkov, ktorí v roku 1241 vtrhli do Uhorska. Sú označení buďto ako Tatári alebo tiež ako Mongoli. Ktoré z týchto mien je správnejšie? Odpoveď by znela obe. Jedná sa totiž v podstate o synonymá. U mnohých historikov je však možné nájsť názor, že správnejšie je predsa len označenie Mongoli. Meno Tatári, alebo tiež Tartari vzniklo v stredoveku ako apelatív grécko-latinského pôvodu (tartarus – podsvetie, peklo; tartari – pekelníci). Stredovek takto nazýval ľudí, ktorí páchali zlé, ohavné činy. Toľko teda krátky etymologický úvod k pôvodu mena Tatárov.
Priblížme si teraz cestu, ktorou Tatári prešli od takmer bezvýznamného, kultúrne a hospodársky pomerne zaostalého a politicky nejednotného spoločenstva kmeňov až k vybudovaniu „euroázijskej“ ríše. Počiatok prudkého vzrastu moci Tatárov (Mongolov) sa spája s vojvodcom Temüdžinom (nám lepšie známym pod menom Džingischán). Po víťazstve nad svojimi súpermi prijal roku 1206 na churale vodcov kmeňových skupín Mongolska meno Džingischán (vládca celého sveta obklopeného oceánom). Po upevnení moci nasledovala prudká vojenská expanzia. Mongolom padla postupne do rúk severná Čína, východný Turkestan, územie Chorézmu a celá stredná Ázia. „Po vpádoch do Gruzínska, Azerbajdžanu a severného Kaukazu porazili Mongoli roku 1223 pri rieke Kalka aj vojská ruských kniežat spojených s kočovnými Kumánmi. Pod vedením Džingischánovho vnuka Batu-chána sa pohla roku 1236 obrovská armáda zložená z Mongolov a príslušníkov podmanených národov na západ. Pokorila Kypčanov a povolžských Bulharov, vyplienila Riazaň, Moskvu, Suzdaľ, Vladimír a v bitke pri rieke Siť rozprášila hlavné sily ruských kniežat.“(V. Dangl, 2005, s. 34) V decembri 1241 dobyli Mongoli Kyjev. Tým padla aj posledná bašta na ceste do Uhorska. Za necelých tridsať rokov vydobyli ázijskí kočovníci obrovské územia. Ich apetít však nebol dosiahnutými úspechmi a víťazstvami nijako oslabený. Hľadali nové možnosti expandovať a získať veľkú korisť. Na rade bolo teraz Uhorsko, ktoré malo pocítiť silu a moc mongolských armád.
Mongolská ríša v pol. 13. storočia
Mnoho bádateľov zaoberajúcich sa Mongolmi žasne nad tým, ako mohlo za tak krátky čas z chaosu a vnútornej nejednoty povstať tak nadmieru silné spoločenstvo. Ako mohli tak relatívne primitívne kmene, porážať centralizované štáty, s ústrednou správou, vyspelou kultúrou, písomníctvom, modernými technológiami a podobne. Odpoveď na túto otázku je možné pochopiť len s dôrazom na mongolské vojenstvo. Takže, čo o ňom vieme? „V tatárskom vojsku vládla prekvapujúca disciplína, posilňovaná rozličnými krutými trestami a metódami. Ich bojová organizácia sa zakladala na desiatkovom systéme. Desať jazdcov tvorilo základnú bojovú jednotku (deke), desať takýchto jednotiek zasa stotinu (sade), desať stotín tvorilo hazare atď. Tatári skvele jazdili na koni a majstrovsky používali luk, s dlhými šípmi, ktoré mali obdivuhodnú prieraznosť. Sústredená paľba z lukov bola hlavnou útočnou silou Tatárov, hoci jazdci boli vyzbrojení aj kopijami a šabľami ... Takisto mali štíty. Bohatší si obliekali aj ochrannú zbroj ...“(V. Dangl, 2005, s. 35) Snáď najväčšou zbraňou a taktickou výhodou v boji bola pre Tatárov ich vlastná mobilita a rýchlosť. Kôň bol u Tatárov akoby súčasťou bojovníka, ktorý ho vedel majstrovsky ovládať. Mobilita šetrila čas, umožňovala udrieť na nečakaných miestach v nepredvídanom čase. Zvlášť povestná bola, čo sa týka Mongolov schopnosť taktického úskoku, ktorý im často zabezpečil strategické víťazstvo. V Európe 13. storočia, postavenej na rytierskych armádach bol tento spôsob boja niečím absolútne neznámym, a tak výsledky prvých stretov nevyzneli pre obrnencov práve najpriaznivejšie.
3. Dejiny vpádu – porážka pri rieke Slaná
Batu-chán
Mongolskí bojovníci
S odstupom takmer ôsmich storočí a s ohľadom na to, čo vieme o Tatároch dnes je možné konštatovať, že predstavovali ohromnú vojenskú silu. Podobný názor však vtedy, bezprostredne pred tatárskou inváziou, nepanoval aj v radoch uhorskej šľachty. Práve naopak šľachta hýrila pocitom istoty a vlastnej vojenskej sily. Spôsobili ho drobné zrážky a šarvátky na hraniciach, v ktorých uhorské vojská zväčša uspeli a Tatárov zahnali. To vyvolalo vo veľmožoch, ale aj v samotnom kráľovi pocit, že Mongolov nebude ťažké poraziť. Hlavné sily Tatárov čítajúce asi 50-60 tisíc bojovníkov pod vedením Batu-chána však stáli neporušené za Karpatami a pripravovali sa na vstup do krajiny. Práve Batu-chán bezprostredne pred vpádom vyvinul úsilie, aby získal casus belli, teda zámienku na vojnu. Tú si pohodlne našiel v Kumánoch. Roku 1239 ich kráľ Belo prichýlil na uhorskom území a usadil ich v medziriečí Dunaja a Tisy, avšak pod podmienkou, že príjmu kresťanstvo. Tatári však považovali Kumánov doslova za svojich sluhov, pretože ich už v polovici 30.-tych rokov 13. storočia vojensky pokorili v priestore Pričiernomoria. Belo na požiadavku, aby ich vydal reagoval odmietavo, zámienka teda bola na svete.
Hlavné sily Tatárov vtrhli do krajiny začiatkom marca 1241 cez Verecký priesmyk. Tu podpálili záseky a úplne zničili vojsko palatína Dionýza, ktoré malo zadržať a spomaliť ich postup. Hlavný prúd potom postupoval cez Zemplín, smerom na Miškovec (Miskolc). Zároveň sa menšie skupiny tvoriace predvoj objavili až pri Jágri (Eger), Vacove (Vác) a Pešti. Keď sa koncom marca Belo IV. pohol so svojim vojskom v ústrety nepriateľovi, postupujúc na Gödölö a Hatvan k Miškovcu, tieto skupiny dorážali na jeho oddiely, ale zároveň ustupovali k rieke Slaná. Tu sa pripojili k hlavným silám Batu-chána, ktoré boli rozložené v lesnatej oblasti medzi riekami Hornád, Slaná a Tisa a na oboch stranách zabezpečené prírodnými prekážkami.
Uhorské vojsko sa 10. apríla utáborilo na puste Mohi. Hlboká bahnitá rieka a jej močaristé brehy v blízkosti tábora sa zdali byť dostatočnou zárukou proti náhlemu prepadu. Cez rieku Slaná sa klenul most, ktorý Belo IV. nedal strhnúť, ale prikázal ho strážiť. Pravdepodobne predpokladal, že v prípade víťazstva mu most poslúži v prenasledovaní Tatárov. Budúci vývoj však ukázal o akú vážnu chybu išlo. Ďalším strategickým omylom bolo rozvrhnutie uhorského tábora. Ten bol rozložený na malom priestore, s množstvom šiatrov, ktoré sťažovali pohyb bojovníkov a rozvinutie bojového šíku. Tábor bol navyše obohnaný vozovou hradbou. Keď Batu-chán videl rozloženie uhorského vojska z druhej strany rieky, údajne takto povzbudzoval svojich bojovníkov: „Buďte dobrej mysle! Lebo mnoho je síce plemien uhorských, ale nevymknú sa z našich rúk, veď majú zlých vodcov a vladárov. Videl som ich, sú zatarasení ako stádo dobytka zatvorené do stajne.“(V. Dangl, 2005, s. 37) Večer 10. apríla ruský utečenec z tábora Tatárov varoval Bela IV., že Batu-chán chystá útok. Túto cennú informáciu Belo dostatočne nevyužil a nepripravil sa. Posilnil len strážne jednotky pri moste. Tatári skutočne ešte v noci podnikli útok na most a zatlačili jeho obrancov. Zastaviť a odvrátiť tatársky útok sa podarilo až vtedy, keď z tábora vyrazili oddiely kráľovho brata vojvodu Kolomana a kaločského arcibiskupa Ugolína. Nápor Tatárov cez most bol len skúšobným, zastieracím manévrom. Uhorské oddiely ich poľahky zahnali späť na severný breh rieky Slaná. Nadránom 11. apríla však nasledoval ďalší tatársky útok, ktorý cez most viedol sám Batu-chán. Ten mal odviesť pozornosť od manévru, pri ktorom ľavé krídlo Tatárov pod velením Subodeja a pravé pod velením Šejbana povyše a poniže mosta prekročili rieku a obchvátili uhorský tábor. Tatárom postupujúcim cez most sa opäť postavili na odpor jednotky vedené vojvodom Kolomanom, kaločským arcibiskupom Ugolínom a menší oddiel templárov na čele s veľmajstrom Jakubom z Mont-Royalu. Boli však porazení a zatlačení do tábora. Medzitým z juhu dorazilo tatárske vojsko vedené Subodejom a od severu už na Uhrov dotierali Šejbanovi bojovníci. Uhorský tábor sa tak dostal do obkľúčenia. Tatári neustále krúžili okolo vozovej hradby a vnútro tábora zasypávali množstvom šípov. Ukázala sa nepriaznivosť v spôsobe vybudovania tábora, ktorý bol pri neustálom ostreľovaní Tatármi pritesný na to, aby sa tu rozvinul bojový šík. Straty v uhorskom vojsku narastali a so vzrastajúcim zmätkom sa odpor Uhrov rozpadol. Koloman, Ugolín a Jakub sa pokúsili o posledný zúfalý výpad. Proti presile však Jakub padol a obaja ďalší velitelia utrpeli zranenia.
Bitka pri rieke Slaná (Mohi) - fáza 1.: Obkľúčenie uhorského tábora
Bitka pri rieke Slaná (Mohi) - fáza 2.: Útek uhorského vojska
Ráno okolo 8:00 sa začal postupný útek neusporiadaných oddielov na západ. Tatári utečencov prenasledovali, mnohých zajali alebo pobili. V bitke padlo množstvo svetských, ale aj cirkevných hodnostárov – arcibiskup Ugolín, nitriansky biskup Jakub, všetci templárski rytieri a väčšina uhorského vojska, vojvoda Koloman bol ťažko ranený a na následky zranenia neskôr v Záhrebe zomrel. Z tábora utekal aj kráľ Belo IV. so svojou družinou. Podarilo sa mu prešmyknúť a cez Gemer bezpečne dorazil do Nitry, pričom iba vďaka osobnej statočnosti svojho malého sprievodu vyviazol z rúk Tatárov, ktorí ho vytrvalo prenasledovali. Belo si v Nitre pribral posily z hradnej posádky a uchýlil sa do Viedne k rakúskemu vojvodovi Fridrichovi Babenberskému. Fridrich ho síce prijal, no nepomohol mu, ba ako zálohu za staršie dlžoby si od Bela vymohol odstúpenie 3 žúp: Bratislavskej, Mošonskej a Šopronskej. Odtiaľ unikal uhorský kráľ do Dalmácie. Tatári ho však vytrvalo prenasledovali, takže sa musel uchýliť až na dalmátske ostrovy.
Dôvody strašnej porážky pri rieke Slaná boli mnohoraké. Snáď najpodstatnejším bola dlhotrvajúca kríza uhorského štátu, spojená s hlbokými zmenami v hospodárskej a spoločenskej štruktúre kráľovstva. Bitka odhalila krízu starej organizácie vojenstva. Najpočetnejšiu zložku uhorského vojska totiž tvorila vojenská hotovosť, ktorej bojová hodnota bola pomerne malá. Vojsko nemalo jednotnú organizáciu a vedenie. Zvlášť pozícia kráľa nebola dostatočne silná na to, aby prevzal úlohu jednotiaceho prvku a hlavného veliteľa. Dôsledky týchto skutočností spôsobili najväčšiu porážku v dovtedajších uhorských dejinách. Fakt, že krajina už nedisponovala žiadnou inou relevantnou bojovou silou, ktorá by sa postavila Tatárom na odpor, vyvolala v útočníkoch pocit bezstarostnosti. Po kráľovstve sa premávali tatárske oddiely a takmer bezstarostne koristili a plienili.
4. Tatárske plienenie (jar 1241 – leto 1241)
Po víťaznej bitke sa tatárske vojsko vo viacerých prúdoch rozlialo najmä v rozvinutejších častiach kráľovstva. Situáciu krajiny a jej obyvateľov navyše zhoršil príchod oddielov, ktoré ešte pred vstupom do Uhorska vyčlenil Batu-chán, aby vpadli do Poľska. Tento prúd pod velením Ordu-chána postupoval územím Poľska do Sliezska. Tu pri Lehnici sa mu postavil na odpor sliezsky knieža Henrich II. Pobožný. Tatári 9. apríla 1241 jeho vojsko na hlavu porazili, v boji padol aj knieža. V bitke utrpeli tatárske oddiely relatívne veľké straty, preto sa nepokúšali postupovať ďalej na západ. Ordu-chán obrátil svoje voje na juh, rozvrátil časť Moravy a cez Hrozenkovský priesmyk koncom apríla 1241 vtrhol na Považie.
Stredoveké vyobrazenie bitky pri Lehnici 9. apríl 1241
Bitka pri Lehnici 9. apríl 1241
Jeho cieľ bol jasný, chcel sa spojiť s hlavnými silami Batu-chána. Trenčiansky hrad, ktorý stál v smere postupu Ordu-chánových oddielov sa síce ubránil, no južné okolie Trenčína bolo tak spustošené, že niektoré sídliská neskôr ani neobnovili. „Časť tohto prúdu prenikla pod Trenčínom do bánovskej kotliny a na juh isto postúpila údolím Nitry. Do začiatku roku 1242 sa vojská Ordu-chána zdržiavali na JZ Slovensku. Začiatkom februára 1242 prešli cez zamrznutý Dunaj a po dlhom obliehaní dobyli Ostrihom.“(R. Marsina, 2008, s. 18) Celá krajina bola vydaná napospas plieniteľom. Veľké množstvo hradov a miest ľahlo popolom. Menej boli postihnuté iba hornaté oblasti severného a stredného Slovenska. Na našom území sa pred Tatármi ubránili iba niektoré väčšie, lepšie opevnené hrady. Začiatkom februára 1242 sa ešte ako odolávajúce spomínajú Bratislava, Nitra, Komárno, Fiľakovo a Abovský Novohrad; v Zadunajsku to boli Stoličný Belehrad (Szekesfehérvár), Vesprím (Veszprém), Tihaň (Tihany), Ráb (Györ), Pannonhalma, Moson, Šoproň, Vasvár a Zala. Aj keď sa Tatári menej púšťali do horských oblastí, na Slovensku okrem juhozápadného Slovenska a južnej časti východného Slovenska, ktoré spustošili, prenikli asi z juhu od Šiah do Zvolenskej kotliny a pravdepodobne aj na Spiš. Obyvateľstvo sa usilovalo zachrániť pred nimi útekom do hôr a na ťažko prístupné miesta. Na takýchto polohách si vybudovalo ochranné hradiská a rôzne viac či menej opevnené tábory. Objekty tohto charakteru vznikli napríklad v priestore Spiša na Skalke, alebo v Gemeri na Kopci, kde bol potom postavený hrad Hajnáčka. Tatári opustili krajinu v lete 1242. Stalo sa tak z dôvodu smrti veľkého chána Ogotaja. Batu-chán ako hlava celého ťaženia do Uhorska bol totiž jedným z jeho možných nástupcov, a tak tento krok bol do značnej miery vyvrcholením jeho osobných mocenských ambícií. Ročný pobyt Tatárov v Uhorsku mal pre krajinu skľučujúce dôsledky. I keď sa ich odchodom obyvateľom uľavilo, pomery sa však v krátkom čase nezlepšili. Nastal totiž hladomor, ktorému podlo za obeť množstvo ľudí. Poďme si teraz priblížiť ako vnímali a reagovali na tatársky vpád a ich plienenie súdobé pramene.
5. Tatársky vpád v prameňoch
Pamätník nešťastnej bitky pri Mohi
Mesiac po nešťastnej bitke pri rieke Slaná spísal Belo IV. 18. mája 1241 list pápežovi Gregorovi IX. Informuje v ňom o tatárskych ukrutnostiach a žiada ho o pomoc. Z tých najpodstatnejších častí vyberám: „Najsvätejšiemu v Kristu otcovi Gregorovi, z Božej milosti najvyššiemu kňazovi presvätej Rímskej cirkvi, Belo, z tejže milosti kráľ Uhorska... Preto nešťastné a poľutovaniahodné udalosti, ktoré nás a Uhorské kráľovstvo zastihli vpádom tatárskeho vojska, zúriaceho zvieracou ukrutnosťou, zverujeme Vašej otcovskej láske spoliehajúc na (Vás)... Navrhujeme a zaprisahávame Vás, nech vystúpi teda starostlivosť Vašej Svätosti na pomoc kresťanského ľudu...“(Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov: V kráľovstve svätého Štefana (III), 2003, s. 141) Na Belovu žiadosť o pomoc odpovedal Gregor IX. listom zo 16. júna 1241. V ňom Bela utešoval a sľuboval mu pomoc. V ten istý deň bol datovaný aj list Gregora IX. všetkým prelátom, mníchom a klerikom Uhorského kráľovstva. Vyzýval ich, aby všemožne podporili kráľa, aby ho ochotne prijímali a pomáhali mu. V tom istom čase, teda na počiatku leta 1241 žiadal uhorský kráľ listom o pomoc aj najvplyvnejšieho kresťanského panovníka Európy, cisára Fridricha II.. V liste sľuboval, že seba i kráľovstvo zverí do jeho moci, ak ho obráni pred Tatármi. Pápež vo svojej odpovedi z júla 1241 Bela informoval, že mu nijakú účinnú pomoc poskytnúť nemôže. Fridrich na Belove žiadosti reagoval obdobne. Uhorský kráľ preto opätovne 19. januára 1242 prosí pápeža, aby vyzval Benátčanov a iné kniežatá, aby prišli proti Tatárom do Uhorska. Ako ukázal budúci vývoj žiadna účinná pomoc neprišla. 2. februára 1242 spísali neznámi klerici zhromaždení v Stoličnom Belehrade list pápežovi. V ňom ho informovali o pomeroch, ktoré panovali v Uhorsku. Z neho citujem: „Najvyššiemu v Kristu otcovi a pánovi, z Božej Prozreteľnosti najvyššiemu veľkňazovi Rímskej cirkvi, kapituly Stoličnobelehradská, Ostrihomská, Budínska, Vesprímska, Päťkostolská, opáti, priori a bratia reholí cistercitov, premonštrátov, augustiniánov a benediktínov, bratia kazatelia... Svätosť Vašej otcovskej láskavosti má poznať, že nepriatelia kríža, ktorí sa volajú Tatári, pre naše hriechy ako sa nazdávame, rýchlo a nečakane vpadli do Uhorska, a toto kráľovstvo až po rieku Dunaj veľmi spustošili... ...po zamrznutí Dunaja sa im všade otvorila slobodne možnosť ich príchodu. Napokon po prechode Dunaja sa rozptýlili po krajoch, plní zlých úmyslov, chcejúc naplniť zámery svojej zloby.“(Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov: V kráľovstve svätého Štefana (III), 2003, s. 142-143)
K najvýznamnejším prameňom o tatárskom vpáde patrí Žalostná pieseň (Carmen miserabile) od klerika talianskeho pôvodu Rogeria. Ten sa narodil v meste Torre Maggiore v oblasti južného Talianska niekedy na začiatku 13. storočia. Bol ustanovený pápežom Gregorom IX. za varadínskeho kanonika a v tejto hodnosti ho zastihol aj tatársky vpád z roku 1241. Rogerius sa vo svojom diele usiluje odpovedať na základné otázky ako a prečo Tatári vtrhli do Uhorska. Jeho rozprávanie je koncipované pomerne široko. V podstate opisuje udalosti od porážky Kumánov Tatármi a svoj výklad uzatvára odchodom Tatárov z Uhorska v lete 1242.
Pohnuté osudy Uhorského kráľovstva počas vpádu Tatárov a negatívne zážitky jeho obyvateľov v tých časoch podnietili niektorých súčasníkov, aby o tejto veľkej pohrome podali písomné svedectvo. Z nich je snáď najvýznamnejším báseň od neznámeho autora, ktorá je známa ako Nárek nad zničením Uhorska. Báseň obsahuje len všeobecný opis ukrutných skutkov a činov, ktorých sa dopustili Tatári, bez ich špecifikácie a lokalizácie. Na tomto mieste uvediem aspoň krátky výňatok z nej: „Pevné si Uhorsko, stálo, v žiare slávy sa blyšťalo, mocou si sa preslávilo, kraje šťastné prevýšilo, všetkých vecí nadbytkom... Príďže, Kriste, kráľu cností, nádej spásy, hrozba zlostným, chop sa zbrane, oštep hoď, nepriateľa na zem zhoď, veď si mocný náramne. Pomôž našej drahej vlasti v tejto veľkej žitia strasti, do ktorej ju Tatár dostal, na nohy ju liekom postav vďaka svojej milosti.“(Tatársky vpád, 2008, s. 143)
Tatársky vpád predstavoval tak výrazne traumatizujúcu udalosť v uhorských dejinách, že kroniky ešte aj s odstupom niekoľkých storočí mu venovali zvýšenú pozornosť. Tak napríklad Obrázková kronika, ktorá vznikla v 14. storočí udalosti rokov 1241-1242 opisuje takto: „Tatári vtrhli s päťstotisíc ozbrojencami do Uhorska. Kráľ Belo sa s nimi stretol v boji pri rieke Slaná, v ktorom ho premohli. V bitke zahynulo takmer celé vojsko uhorskej krajiny. Sám kráľ Belo ušiel k moru, kam ho Tatári nemilosrdne prenasledovali. Tatári zostali v uhorskej krajine tri roky. A pretože Uhri nemohli v tom čase siať, po ich odchode zahynulo omnoho viac ľudí, než koľko bolo odvedených do zajatia a zabitých mečom. Kráľ Belo sa potom vrátil z prímorských oblastí a uhorsky ľud zabil v bitke pri Viedenskom Novom Meste bojachtivého muža Fridricha, rakúskeho vojvodu. No hoci tento vojvoda v boji padol, kráľ Belo s Uhrami nedosiahol víťazstvo.“(Kroniky stredovekého Slovenska, 1995, s. 61) V druhej polovici 15. storočia bola spísaná tzv. Spišskosobotská kronika, ktorá o udalostiach tatárskeho vpádu referuje nasledovne: „V tom čase totiž roku Pána 1241, vtrhli do krajiny s päťstotisíc bojovníkmi Tatári a spôsobili nielen v uhorskej krajine, ale aj v Poľsku, Sliezsku i v ďalších krajinách veľkú pohromu a biedu drancovaním, zabíjaním, väznením a požiarmi. Kráľ Belo začal proti nim bojovať a bol porazený. A zničené bolo celé vojsko krajiny. Kráľa zahnali až k moru, jeho brata Kolomana zabili. Tatári zostali v krajine tri roky a v tom čase nemohol nikto orať ani siať, a preto po ich odchode zomieralo od hladu viac ľudí, než ich bolo vtedy zabitých a zajatých. Nastal taký veľký hlad, že matky jedli deti a ľudia boli nútení jesť namiesto múky hlinu...“(Kroniky stredovekého Slovenska, 1995, s. 106) Ako je možné usúdiť z týchto výňatkov informácie o tatárskom vpáde sa s plynúcim časom značne zdeformovali. Zvlášť údaje týkajúce sa celkového počtu Tatárov a dĺžky ich pobytu v Uhorsku sú značne nadhodnotené a nezodpovedajúce realite.
Na tomto mieste svoj opis ukončujem. Ďalšie udalosti z obdobia vlády Bela IV., ktorý zvyšok svojho panovania zasvätil snahe o obnovu zdevastovaných území kráľovstva sú už mimo vytýčený predmet tohto pojednania.
Literatúra:
1. MARSINA, R. – MAREK, M. 2008. Tatársky vpád. 1. vyd. Bratislava: RAK, 2008, 167 s. ISBN 978-80-85501-40-7
2. DANGL, V. 2005. Bitky a bojiská v našich dejinách: Od Samovej ríše po vznik stálej armády. 1. vyd. Bratislava: Perfekt, 2005, 243 s. ISBN 80-8046-310-7
3. SEGEŠ, V. a kol. 2003. Kniha kráľov. 1. vyd. Bratislava: SPN, 2003, 298 s. ISBN 8010003247
4. CAMBEL, S. a kol. 1986. Dejiny Slovenska I., 1. vyd. Bratislava: Veda, 1986, s. 229- 233
5. KLEIN, B. a kol. 1994. Vojenské dejiny Slovenska I., 1. vyd. Bratislava: Ministerstvo obrany SR., 1994, s. 125, 143-145
6. Kolektív autorov 2003. Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov III.: V kráľovstve svätého Štefana, 1. vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2003, s. 142 ISBN 80-88878-82-9
7. Kolektív autorov 1998. Dokumenty slovenskej národnej identity a štátnosti I. 1. vyd. Bratislava: Literárne informačné centrum, 1998, 514 s. ISBN 80-88878-43-8
8. SOPKO, J. 1995. Kroniky stredovekého Slovenska. 1. vyd. Budmerice: RAK, 1995, 383 s. ISBN 80-85501-06-6
9. ŠKVARNA, D. a kol. 2006. Lexikón slovenských dejín. 1. vyd. Bratislava: SPN, 2006, 384 s. ISBN: 80-10-00872-9
10. VARSIK, B.: Boli Tatári roku 1241 na Spiši? In: Spišské mestá v stredoveku, zost. R. Marsina, Východoslovenské vydavateľstvo, Košice 1974, s. 27-32
