V novembri 1912 začali písať „vlastenecké“ noviny vo Viedni a Budapešti, že vlasť je v ohrození a potupená. Davy ľudí demonštrovali vo Viedni a Budapešti proti Srbsku, poslanci oboch parlamentov vystupovali s ohnivými prejavmi. Všetci skloňovali meno Procháska.
( Nie, nebol to príbuzný starého Prochásku zo Schönbrunnu, t.j. jeho výsosť Františka Jozefa I.)
Bol to Oskar Procháska (Prohaska, Prochazka, Procházka), narodený v roku 1876 v Brne. Roku 1900 absolvoval Konzulárnu akadémiu, vstúpil do diplomatických služieb Rakúska –Uhorska a bol odoslaný na Balkán. Tu bol konzulom v Skoplje, Bitoli ( Monastyr) a Prizrenu. V roku 1912 bol už nositeľom rytierskeho krížu radu Františka Jozefa. Po odznení aféry sa stal diplomatom v Južnej Amerike.
Novinári rozvíjali ako je u nich zvykom množstvo hypotéz . Pre jedných to bola casus belli proti Srbsku, iný v tom videli krásne orientálne ženy, peniaze a špionáž. V podstate mal každý trocha pravdy.
Od 19. novembra sa odmlčal Rakúsko – Uhorsky konzul v Prizrene. V mierových časoch nič, čo by stálo za povšimnutie, ale práve prebiehala 1. Balkánska vojna a srbské oddiely pod velením gen. Božidara Jankoviča vstúpili do vtedy tureckého Prizrenu a Skoplje, vtedy nazývanej po turecky Üsküp. Srbská tajná služba, pod vedením Dragutina , známeho aj ako Apis, v tom čase jedna z najefektívnejších tajných služieb, totiž aktivity pána konzula dlhodobo pozorovala. Keď vstúpili srbské jednotky do Prizrenu, prvá cesta viedla do domu Magnolia, kde sídlil Rakúsko – Uhorsky konzul v Prizrene. Tu, nedbajúc na protokol a imunitu, mu prehľadali poštu, písomnosti a osobné veci. Potom ho ako osobu nežiaducu odtransportovali do Skoplje. Odmlčanie konzula vyvolalo zvýšenú aktivitu Rakúsko – Uhorského ministerstva zahraničných vecí, ktoré písalo nóty ministerskému predsedovi Srbska Nikolovi Pašičovy, ktorý zasa tvrdil, že konzul Procházka je obyčajný špión a persona non grata. Medzitým je povolené konzulovi Procházkovi napísať list matke a poslať telegram do Viedne na ministerstvo zahraničných vecí. Ten bol krátky a výstižný „Som v Skoplje“ . Cestou sa však zamotala do slová Skoplje malá chyba a vzniklo slovo „uskoplje“ – kastrovaný. Nastalo pobúrenie. Takto jednať s vyslancom Rakúsko – Uhorska si žiada odplatu. V parlamente okamžite vystupujú poslanci, žiadajúci mobilizáciu. Jedine ministerstvo zahraničných vecí jedna ako tak rozumne a vysiela vyšetrovaciu komisiu na čele s radcom Edlenom a konzulom Rakičom. Tá, po namáhavej 6 dňovej ceste prichádza do Skoplje a oficiálne kontroluje konzula Procházku. Hneď na druhý deň odchádza. Česť Rakúsko – Uhorska neutrpela a ani integrita konzula Procházku. Všetko sa vysvetlí a situácia upokojí. Teda pre Rakúsko – Uhorsko, aj to nie na dlhú dobu. Srbsko sa ospravedlní a pridá trochu vojenskej parády, nastúpi čata pod vedením dôstojníka a vzdá poctu, keď je znovu vztýčená vlajka monarchie nad konzulátom. Celá „lapália „ ide ako každá správna aféra do stratena.
Súvislosti
Celá záležitosť by sa dala posudzovať jako humorná príhoda, keby počas nej a po nej nedochádzalo k desťtisícom obetí. Pán konzul totiž organizoval, v súlade s politikou Viedne, Albáncov do boja proti Srbom v 1. balkánskej vojne. Agitoval medzi Albáncami, že ak budu bojovať proti Srbom, Rakúsko – Uhorsko sa postará o ich vdovy a siroty, zabezpečoval financie a výzbroj, organizoval odpor v okolí. To všetko v súlade s Tureckými úradmi.
Vo svojej činnosti mal naozaj úspech. Albánska „domobrana“ skutočne vytiahla do poľa, len namiesto srbských vojakov sa zamerala na srbských civilistov. Tisíce Srbov v Metodiji a Kosove bolo beštiálne umučených a zabitých. Proti rýchlo postupujúcej srbskej armáde však skoro žiadnu činnosť nevyvíjali a ustupovali.
Pomsta Srbov, keď našli vypálené srbské dediny a umučených ich obyvateľov bola strašná. Desatisícom Albáncom robili to isté, čo oni Srbom. Abánci boli masakrovaný tam, kde ich Srbi dolapili. Na milosť brali iba tých, ktorý boli ochotný zradiť ostatných. Pogromy sa odohrali v Prištine, (tam dokonca Albánci zneužili bielu vlajku pri bojoch o mesto) Prizrene, Uroševac, Djakoviči, Lume. Pôvodcovia týchto beštialít, páni sediaci vo vláde vo Viedni, sa k spoluzodpovednosti neprihlásili. To už mali iné záujmy. Snažili sa rozleptať Balkánský zväz a utrnúť si niečo aj pre seba. Tak poštvali Bulharsko proti svojim spojencom. Keď však mali prísť zle tiesnenému Bulharsku na pomoc, zachovali sa k nemu ako k Albáncom. Jednoducho ho nechali padnúť.
Všetky tieto udalosti poukazujú na snahu Rakúsko – Uhorska ovládnuť Balkán. Tento priestor sa mal stať spojnicou Centrálných mocnosti k Turecku, kde sa presadzovalo Nemecko. Rakúsko – Uhorsko, od roku 1876, čím ďalej viac zaťahované do podriadenosti Nemecku, tak chcelo výbojmi na Balkáne riešiť aj svoje vnútorne problémy.
M. Hodík, P. Landa Encyklopedie pro milovniky Švejka Praha 1999
http://www.mzv.cz/pristina/cz/bilateral ... index.html
