Letectvo bolo tou zložkou armády, ktorá prekonala počas medzivojnových rokov najväčší rozmach, aj tak sa však jeho vývoj a budovanie pevného postavenia v radoch armády stretávali s odporom skostnatelých predstavitelov generálnych štábov po celom svete.
Nemecké letectvo ovplívalo konfliktami, rivalitou, postrannými záujamami a závisťou v takej istej miere ako ostatné ozbrojené zložky.
Nemecké vojská-pechota, delostrelectvo, tankové vojsko aj letectvo, boli schopné tesne spolupracovať jednaka vďaka nacistom, jednak tiež vďaka nemeckej mentalite, netreba však zanedbať ani zásluhu veliteľa armády generála von Seeckta, ktorý napísal: "Celá budúcnosť vojenstva podla mňa spočíva v nasadení vysoko pohyblivých armád, pomerne malých avšak velmi kvalitných, ktorých výkonnosť sa výrazne zvýši začlenením letectva..."
Generáli však začleňovaním lietadiel do pozemných vojsk nijak zvlášť nadšení neboli. Obávali sa totiž, že s letcami budú podobné komplikácie ako svojho času s tankistami a že ich aj oni budú obťažovať technickými aspektami.
Francúzske najvyššie velenie, beztak už najhoršie organizované vojenské velenie na svete s mnohými, značne vzdialenými velitelstvami a nejasne vymedzenými právomocami jednotlivých veliteľov, však k začleneniu nemenej zle organizovaných leteckých síl pristúpilo.
Náčelník velitelstva pre leteckú podporu vojsk generál Tetu vydal príslušné rozkazy. To isté však urobilo aj vrchné velitelstvo leteckých síl a rovnako aj oblastné velitelstvá. Komunikácia medzi všetkými týmito zložkami bola malá, alebo žiadna a len málo francúzskych lietadiel bolo(obdobne ako tanky) vybavených vysielačkami.
Vrchný velitel fr.ozbrojených síl generál Maurice Gamelin neveril, že by letectvo mohlo hrať v modernej vojne významnejšiu úlohu.
Tvrdil, že letecké sily oboch strán budú bojovať len medzi sebou a že sa vyčerpajú a navzájom zlikvidujú už v úvodných fázach boja.
Skutočné bremeno boja vraj potom zostane opäť na bedrách pozemných vojsk.
Mnohí velitelia nemeckých pozemných síl by sa bezpochyby radi nechali podobnými názormi ukludniť, systém im to však nedovolil.
Podla Seecktových nariadení museli byť poddôstojníci schopní zastávať dôstojnícke funkcie, dôstojníci absolvovali výcvik na funkcie velitelské, pechota musela vedieť postaviť jednoduchý pontonový most a špecialista na boj pechoty Rommel bol poverený velením tankovej divízie. V rovnakom duchu sa nemecká armáda učila používať lietadlá.
Šlo pri tom o veľa. Mnohí generáli si lietadlá oblúbili už len preto, že im napr. malý hornokrídly jednoplošník Fiesler FI 156 Storch, ktorý bol schopný pristáť aj na kapustnom poli, umožňoval pozrieť sa na bojisko z vtáčej perspektívy, alebo sa rýchlo dopraviť do prednej línie či na bojovú poradu. Od roku 1941 mal každý velitel tankovej divízie k dispozícii jedno lietadlo Storch.
Rovnako revolučným prevratom bola aj letecká preprava vojsk. Trojmotorové Junkersi Ju 52 mohli prepraviť divíziu cez polovicu Európy.
V roku 1936 zapožičalo napr. Nemecko generálovi Francovi dvadsať Ju 52 na dopravu 9000 vojakov zo španielskeho Maroka do Španielska, kde s nimi začal občiansku vojnu.
V roku 1935 v Etiópii zhadzovalo talianske letectvo na padákoch denne 25 ton zásob pre svojich vojakov a tieto letecké dodávky trvali 14 dní.
Francúzsko však nemalo v podstate žiadne prostriedky pre leteckú prepravu.
Nemenej dôležitý bol aj letecký prieskum. Pred začiatkom polského ťaženia vyčlenilo Nemecko na priame riadenie frontových bojov 288 lietadiel, čo odpovedalo jednej letke na každú divíziu.
Omnoho dramatickejšiu úlohu však zohralo letectvo v máji 1940 počas bojov v Holandsku a klúčovým lietadlom sa tu stal strmhlavý bombardér.
Bežná metóda leteckého bombardovania závisí na šťastí v rovnakej miere ako na zručnosti a umení. Je velmi dôležité odhadnúť vzdialenosť ciela, pád bomby ovplivňuje aj vietor, ktorý môže byť v rôznych výškach rôzne silný(môže ovplivniť aj kurz samotného lietadla),poprípade aj pohyby nepriatela.
Bombometčíci síce boli vybavení mieridlami a ďalšími pomôckami, ktoré im umožňovali vziať v úvahu aj rýchlosť a smer vetra aj napriek tomu však výškové bombardovanie zostalo len velmi hrubým nástrojom, ktorý sa na ničenie malých cieľov(silne opevnené body, lode, mosty) nehodil.
Presnosť zásahu bombou zhodenou z lietadla v strmhlavom lete bola nepomerne väčšia než presnosť zásahu pri lete vodorovnom.
Námorníctvo aj pozemná armáda USA sa o túto techniku bombardovania dosť zaujímali. v každom prípade to bol stroj Curtiss F8C vyvinutý pre americkú námornú pechotu, ktorý si prvý vyslúžil prezývku "Helldiver".
Toto meno ostalo aj všetkým ďalším strmhlavým bombardérom od firmy Curtiss-Wright.
Bol to práve Curtissov bombardér, ktorý pri predvádzaní v Amerike v roku 1933 upútal Ernsta Udeta, letecké eso nemeckej armády z prvej svetovej vojny.
Udetovo nadšenie potom zohralo významnú úlohu pri získaní objednávky na niekolko testovacích prototypov pre Luftwaffe u nemeckých výrobcov.
Úlohu strmhlavého bombardéra plnil v Luftwaffe stroj Junkers Ju 87 Stuka.
Jeho názov Stuka je odvodený od slova Sturzkampfflugzeug.
S týmito lietadlami a následne aj s Ju 88 dosiahlo strmhlavé bombardovanie nebývalej presnosti a účinnosti.
K spomaleniu strmhlavého letu boli použité brzdiace klapky, ktoré umožnili znížiť zaťaženie krídel pri vyrovnávacom manévri. Strmhlavý útok obvykle začínal vo výške okolo 3000 metrov. Lietadlo klesalo pod uhlom 70 až 80 stupňov a k vyrovnaniu letu dochádzalo pod hranicov 1000 metrov.
Strmhlavý bombardér sice symbolizoval vzdušnú zbraň blitzkriegu, v letectve však zďaleka neprevažovali. Z počtu 2000 bombardérov, ktoré mala Luftwaffe v roku 1939 k dispozícii bolo strojov Ju 87 iba 350.
Francúzske letectvo testovalo svoj strmhlavý bombardér Loire Nieuport LN 40, avšak oficiálny výrok testovacej komisie znel: "Pomalý, lahko zranitelný s nízkou pevnosťou konštrukcie".
Vynikajúcim francúzskym strojom bol Dewoitine D.520, ktorý doteraz mnohí odborníci považujú za porovnatelný so Spitfire-om. V máji 1940 ich však mali Francúzi k dispozícii iba 79.
Francúzsky letecký priemysel stále ešte vyrábal lietadlá skôr po jednotlivých kusoch než hromadne. Takáto výroba je pomalá a nákladná.
V októbri 1939 bolo vo Francúzsku vyrobených iba 60 lietadiel...
K vyplneniu medzery francúzska vláda nakúpila niekolko amerických Curtiss Hawk 75A-1s, čo bola lacnejšia exportná verzia P-36 Mohawk. Týmito strojmi prešla firma Curtiss-Wright od dvojplošníkov k jednoplošníkom a boli to v celku dobré stíhačky, pokial ich však nebudeme porovnávať so strojmi Bf 109. Presne proti týmto však museli onedlho bojovať.
Zbytok francúzskych lietadiel predstavoval rôznorodú zbierku, od niekolkých skvelých strojov až po vyložené starožitnosti.
Len pre zaujímavosť stroje Morane Saulnier M.S.406 boli až do roku 1938 vybavované motormi zo Škodových závodov.
Skvelých lietadiel bolo síce vo francúzskej Armée de l´Air poskromne, ani Luftwaffe, ani RAF ich však tiež nemali nadbytok.
Ak sa pozrieme na letecké sily oboch strán v stave na počiatku roku 1940 lahko prídeme k záveru, že určitá nevýhoda, ktorá automaticky vyplíva z role útočníka v podstate vyrovnáva miernu nerovnováhu vo francúzskom a nemeckom vybavení. Pokial započítame naviac sily RAF a k tomu letecké sily Belgicka a Holandska, čelilo nemecké letectvo presile.
Nemecké vzdušné sily však mali ešte jednu zložku, zbraň , ktorá bola schopná šance bombardérov úplne zmeniť, a to hlavne šance strojov operujúcich v stredných a malých výškach. Do určitej miery nahradzovala rolu stíhacieho letectva, umožňovala stíhačom venovať sa plneniu iných úloh a tak rozširovala nemeckú nadvládu nad vzdušným priestorom.
Touto zbraňou bolo protilietadlové delostrelectvo, ktoré nemci nazývali Flak(skratka Fliegabwehrkanone).
Základnými činitelmi útoku boli tanky a lietadlá.K strelbe na ciele oboch druhov potrebovali delostrelci zbrane s vysokou kadenciou, velkým dostrelom, plochou dráhou letu a vysoko priebojnými strelami-inými slovami delá s vysokou počiatočnou rýchlosťou strely.
Všetky nemecké protilietadlové delá s rážami od 20mm do 105mm udelovali strelám počiatočnú rýchlosť skoro 900m/s, na rozdiel od spojencov k nim však Nemci dodávali ako protipancierovú tak aj trieštivú muníciu. Väčšina nemeckých diel boli zbrane viacúčelové, pretože nemecká armáda kládla dôraz na mobilitu, podarilo sa ich konštruktérom vyvinúť zbrane, ktoré boli pri rovnakej konštrukčnej pevnosti omnoho lahšie. Nemecké 88mm delo vážilo 4,92 tony, zatial čo prakticky totožné britské 3,7 palcové(94mm) vážilo 10,3tony. Dokonca aj 4cm delá Bofors, ktorých licenciu obe strany zakúpili vo Švédsku, vážili v britskej verzii skoro dva krát viac ako vo verzii nemeckej.
Francúzske velenie sa vôbec nezaoberalo problémom ochrany motorizovaných kolón a ostatných jednotiek.
Väčšina francúzskych expertov prijala absurdnú Gamelinovu teóriu, že v akejkolvek budúcej vojne budú lietadlá bojovať len proti iným lietadlám, a keď francúzsky premiér edouard Daladier vzniesol otázku, prečo armáda zanedbáva výstavbu protilietadlového delostrelectva, oficiálna odpoveď bola zdôvodnená práve touto teóriou.
V roku 1939 mala francúzska armáda 5 protilietadlových plukov, zatial čo Nemecko ich malo 72!
Francúzom chýbali najmä lahšie zbrane v triede od 20 do 40 mm, ktoré potrebovali k boju z nízko letiacimi lietadlami, útočiacimi hlavne na menšie ciele.
Morálka francúzskeho letectva bola v roku 1940 na vysokej úrovni. Výcvik ich posádok trval dlhšie než výcvik posádok nemeckých a sústreďoval sa okolo leteckých veteránov z prvej svetovej vojny, ktorí boli na svetovej špičke. Aj keď malo francúzske letectvo vážne nedostatky, predsa len bolo kolískou svetového letectva, zatial čo Luftwaffe oficiálne existovala iba 5 rokov. Velkou výhodou Nemcov však v roku 1940 bolo, že mnoho ich starších letcov malo skúsenosti s vedením modernej vojny v Španielsku, Polsku a Nórsku. Zvládali použitie strmhlavých bombardérov, poznali účinnosť malorážnych protilietadlových zbraní, vedeli ako rozbiť formáciu bombardovacích lietadiel atd. zatial čo letci Armée de l´Air o tom všetkom nevedeli skoro nič. Možno práve preto bola ich morálka tak vysoká.....
generál Gamelin
Dewoitine D.520
Loire Nieuport LN 40
