Latinským názvom Annus mirabilis (rok zázrakov) býva označovaný rok 1989, keď sa komunistické režimy v štátoch strednej a juhovýchodnej Európe postupne zrútili ako domčeky z kariet.
Zatiaľ čo v Poľsku a Maďarsku zaistili prechod od totality k demokracii dohody vládnucej garnitúry s opozíciou, komunistické vlády v Nemeckej demokratickej republike (NDR) a Československu padli po masových protestoch nespokojných občanov.
Pre všetky krajiny mal tento rok spoločný popri odstránení komunistických režimov aj jeden dôležitý zahranično-politický aspekt. Pád komunistických režimov zároveň predznamenal odchod sovietskych vojsk z týchto krajín, čo len zvýrazňovalo pocit novo nadobudnutej slobody.
Výnimkou nebolo ani Československo, kde bol odchod vojsk vnímaný aj cez prizmu istého „odčinenia“ okupácie krajiny v auguste 1968.
Od Brežnevovej k Sinatrovej doktríne
Až do augusta 1968 bolo Československo jedinou krajinou v sovietskom bloku, v ktorej neboli prítomné sovietske vojská.
Československé štátne a stranícke vedenia už od prvého komunistického prezidenta Klementa Gottwalda odolávali pokusom Sovietov o povolenie rozmiestniť na našom území ich vojská. Zlomom sa stala až invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa dňa 21. augusta 1968, keď sem sovietske vojská vpadli s primárnym cieľom zastaviť reformný proces Alexandra Dubčeka, známy ako socializmus s ľudskou tvárou či Pražská jar.
V praxi tak išlo o výsledok tzv. Brežnevovej doktríny, ktorá sa prejavila naplnením „internacionálnej povinnosti ochrany výdobytkov socializmu“ – v praxi vojenskou okupáciou krajiny s cieľom zabrániť pokračovaniu demokratizácie.
Dodnes sa v historiografii vedú spory, ako veľkú úlohu v sovietskom rozhodnutí o vojenskej akcii zohrala skutočnosť, že v Československu sovietske vojská neboli. Z dostupných informácií možno však dedukovať, že nemalú.
Nech to bolo tak či onak, prítomnosť vojsk na našom území formálne legitimizovala zmluva o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československa (oficiálny názov Zmluva medzi vládou Československej socialistickej republiky a vládou Zväzu sovietskych socialistických republík o podmienkach dočasného pobytu sovietskych vojsk na území Československej socialistickej republiky).
Zmluvu dňa 16. októbra 1968 podpísali predseda československej vlády Oldřich Černík a predseda Rady ministrov Sovietskeho zväzu Alexej Kosygin a o dva dni neskôr ju ratifikovalo Národné zhromaždenie. Predstavovala presnú kópiu starších dohôd o rozmiestnení sovietskych ozbrojených síl v Poľsku a Maďarsku. Tajný protokol k zmluve stanovil početný stav sovietskych vojsk v Československu na 75 000 mužov.
Príslušníci sovietskeho kontingentu (vrátene civilných zamestnancov) boli úplne vyňatí z československej jurisdikcie a mali právo na bezcolný dovoz a vývoz osobného majetku.
Generačná výmena vo vedení sovietskej komunistickej strany priniesla v marci 1985 nástup Michaila S. Gorbačova, ktorý sa pokúsil systém zreformovať. Politika perestrojky (prestavby) a glasnosti (slobody vyjadrovania) však znamenala narušenie základov, na ktorých bol totalitný režim vybudovaný. Prejavila sa aj v zahraničnej politike.
Gorbačov presadzoval zmierenie vzťahov medzi superveľmocami, uvoľnenie napätia v rámci studenej vojny a smerom dovnútra sovietskeho bloku nezasahovanie do vnútorných záležitostí socialistických krajín. V praxi tak Sovietsky zväz prešiel na novú zahraničnopolitickú doktrínu, ktorá sa označovala ako Sinatrova – podľa pesničky populárneho amerického speváka My Way.
Príliš drahá okupácia
Uvoľnenie kontroly však viedlo k vymaneniu sa satelitných štátov spod nadvlády Sovietskeho zväzu. Komunistické režimy v jednotlivých krajinách sa bez mocenskej opory v Sovietskom zväze začali koncom 80. rokov postupne rúcať, pričom tento proces vyvrcholil, ako bolo už vyššie spomenuté, v roku 1989.
Za symbolické ukončenie studenej vojny sa považuje vrcholové stretnutie amerického prezidenta Georgea W. Busha st. a Michaila Gorbačova na Malte 2. a 3. decembra 1989. Rozdelenie Európy na Východ a Západ tak malo aj svoj symbolický oblúk – od Jalty k Malte. USA a Sovietsky zväz sa prestali vnímať ako znepriatelené mocnosti a dohodli sa na budúcej spolupráci. V dôsledku týchto udalostí sa v roku 1991 rozpadli aj vojenský pakt Varšavskej zmluvy a Rada vzájomnej hospodárskej pomoci.
Sprievodným javom krízy, v ktorej sa Sovietsky zväz ocitol, však bolo aj postupné sťahovanie jeho vojsk zo štátov strednej a východnej Európy. Ak teda hovoríme o odsune sovietskych vojsk, treba pripomenúť, že ide o proces, ktorý sa začal už pred „rokom zázrakov“.
Dôvody na to boli hlavne ekonomické – vydržovanie početných armád v štátoch na západ od sovietskych hraníc stálo vyčerpanú a neefektívnu sovietsku ekonomiku obrovské finančné zdroje, ktoré Gorbačov potreboval inde. Z Československa začali prvé sovietske vojská odchádzať už v máji 1989 v rámci celkového znižovania početných stavov.
Annus mirabilis a nová dynamika zmien
Prelomové zmeny, ktoré so sebou rok 1989 priniesol, však dodali pomalému odsunu sovietskych vojsk celkom novú dynamiku.
Celý proces totiž už zrazu nebol čisto v rukách vedenia sovietskeho štátu, ktoré ani za Gorbačova nemalo v úmysle celkom opustiť geopolitický priestor strednej a východnej Európy, ale mali doň čo povedať aj demokratické vlády donedávna komunistických štátov.
A pre ne bol jednou z priorít ich zahraničnej politiky práve odsun sovietskych vojsk.
Už v decembri bola vojenská akcia z augusta označená československou vládou za porušenie noriem medzinárodného práva a bola nastolená požiadavka odchodu vojsk. Bola to napokon jedna z tém, o ktorej diskutoval nový československý minister zahraničných vecí Jiří Dienstbier na rokovaní so svojím sovietskym kolegom Eduardom Ševardnadzem na stretnutí v Moskve už 20. decembra 1989. Na túto schôdzku rýchlo nadviazali ďalšie rokovania v Prahe začiatkom roku 1990, pričom na ministerstvách obrany boli zriadené rezortné komisie s cieľom urýchliť procesy spojené s odchodom vojsk.
Vo februári 1990 bola v rámci československej armády zriadená správa na zabezpečenie odchodu sovietskych vojsk z ČSSR na čele s generálom Svetozárom Naďovičom, ktorá sa stala hlavným garantom odchodu vojsk z nášho územia.
Vytvorenie skupiny predznamenalo kľúčovú politickú dohodu, podpísanú koncom februára 1990 v Moskve a dohodnutú hlavami štátov – československým prezidentom Václavom Havlom a sovietskym lídrom Michailom Gorbačovom. Následne vznikla na pôde Federálneho zhromaždenia osobitná komisia dohliadajúca na odchod vojsk, na čele ktorej stál spevák Michael Kocáb.
Prvá fáza odsunu sa tak začala už vo februári 1990, pričom v jej rámci opustilo Československo do konca mája takmer 26-tisíc vojakov.
Nechcelo sa im domov
Až do tejto chvíle sa veci vyvíjali pomerne priaznivo, ale situácia sa značne skomplikovala v lete 1990, keď prebiehala už druhá fáza odsunu. V jej rámci malo byť odsunutých takmer 25 000 vojakov.
Problém vznikol na sovietskej strane, vojaci zvyknutí na pre nich výhodné podmienky v Československu nechceli ísť späť do neistých pomerov Sovietskeho zväzu, kde im hrozilo rozmiestnenie po celej krajine.
Nehovoriac už o tom, že mali u nás aj svojich rodinných príslušníkov a život na „Západe“, ktorým pre nich bolo Československo, bol pre nich neporovnateľne lukratívnejší. Preto aj na niektorých miestach prišlo k roztržkám a konfliktným situáciám, nehovoriac o zdevastovaní priestorov, ktoré vojaci obývali.
Napokon, samotná operácia nebola jednoduchá ani z logistického hľadiska.
Aby sme si o tom mohli urobiť lepšiu predstavu, pomôžeme si číslami. Z Československa malo byť celkovo odsunutých 73 500 vojakov, 5 200 civilných zamestnancov a asi 40 000 rodinných príslušníkov, množstvo vojenskej techniky (napr. viac ako 1200 tankov a 2500 obrnených transportérov), vojenských zásob a munície.
Na prepravu vojenskej techniky a ľudí sa použilo 825 vlakových súprav zložených z 33 000 vagónov. Čo sa týka Slovenska, azda najznámejšie sovietske posádky u nás boli na letisku v Sliači a výcvikový priestor Lešť, sovietske posádky však boli aj vo Zvolene, v Komárne, Štúrove, Ružomberku či v Jelšave.
Noha posledného sovietskeho vojaka
Zo slovenského územia odišli sovietski vojaci do konca decembra 1990. Konkrétne išlo o vojakov 30. gardovej motostreleckej divízie z Rožňavy.
Ako uvádza historik Pavel Minařík, Slovensko sa tak stalo prvým regiónom strednej Európy bez bojových jednotiek sovietskej armády. Napokon sa podarilo do konca decembra úspešne zakončiť aj druhú fázu odsunu, v rámci ktorej sa pôvodne stanovený počet vojakov ešte zvýšil o niekoľko tisíc.
Posledný sovietsky vojak odišiel z nášho územia 21. júna 1991, ktorý si dnes pripomíname ako pamätný deň Slovenskej republiky - Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska. Protokol o ukončení odchodu bol podpísaný 28. júna, pričom však treba uviesť, že po odchode vojsk visel stále nad krajinou tieň vyrovnania sa s ekologickými a hospodárskymi škodami, ktoré pobyt vojsk na našom území spôsobil a s ktorými čiastočne bojujeme dodnes.
Predsa len však išlo o dôležitý míľnik na ceste za obnovením národnej suverenity, pretože od tej doby Slovensko prestalo byť fakticky okupovanou krajinou. „Dočasný“ pobyt na území bývalého Československa tak trval 23 rokov.
Autor: Peter Jašek
Čítajte viac:
https://historickarevue.sme.sk/c/228679 ... ml?ref=trz