Úspechy a úpadky ríše a klíma
Napsal: 4/6/2024, 14:55
Rímske klimatické optimum
https://historylab.dennikn.sk/starovek/ ... i-rimanov/
Článok je súčasťou knihy Klíma v dejinách, ktorú mám doma.
V posledných storočiach pred naším letopočtom a v prvých storočia letopočtu nášho sa ich ríša tešila stabilnej vlhkej a teplej klíme, ktorá sa oprávnene označuje ako rímske klimatické optimum.“ (Haper 2021, 54).
Rímske klimatické optimum (niekedy aj rímska horúca perióda) nebolo síce doteraz presne definované, v každom prípade vieme, že jeho vplyv na život Rimanov a na ich dejiny bol viac ako zásadný. Mohli by sme povedať, že aj klíma stála za úspechom Ríma. V období tejto v podstate klimatickej anomálie zažívala okrem Rímskej ríše rozkvet aj staroveká Čína, kde vládla dynastia Chan.
Hlavnou obilnicou ríše bola až do konca 3. storočia pred n. l. Itália. Neskôr ju v tejto úlohe vystriedali nové provincie, ako boli Sicília a Egypt (rímsky obilný „hypermarket“). Výnosy polí sa v rôznych častiach ríše líšili, čo sa ukázalo ako dôležitý faktor pri plánovaní štátnych stratégií rímskych cisárov, ale prejavilo sa to aj pri neskoršom štiepení. Pre komerčné využitie pestovali Rimania vínnu révu a olivy. Poľnohospodárstvo napriek mnohým problémom produkovalo mierny nadbytok a zisky umožňovali rozvoj miest, v ktorých prekvitali ďalšie súčasti rímskej ekonomiky – remeslá.
Rôzne časti Stredomoria boli vystavené rôznym klimatickým vplyvom. Západné Stredomorie bolo (je) viac pod vplyvom atlantického atmosférického prúdenia (severoatlantickej oscilácie), východné časti impéria ovplyvňovalo viacero klimatických mechanizmov a zároveň podliehali pôsobeniu subtropického hrebeňa vysokého tlaku okolo 30º severnej šírky, ktorý hlavne v lete potláča zrážky. Do toho musíme počítať s mnohým regionálnymi klimatickými špecifikami. V tomto bol typický hlavne Egypt, ovplyvnený riekou Níl, ktorá závisela od zrážok v Etiópskej vysočine a v strednej Afrike.
Klíma ako aspekt úspechu
Všetko nasvedčuje tomu, že rozvoj Rímskej ríše nastal za priaznivých klimatických podmienok, ktoré viac než priali rozvoju jej hospodárstva. Musíme si však uvedomiť, že Rímska ríša bola obrovská a veľmi komplexná. Rozprestierala sa na troch kontinentoch so Stredozemným morom uprostred. „Rímske more“ malo (má) svoju vlastnú klimatickú dynamiku a jeho pobrežie ponúka pestrú mozaiku mikroklímy – pri zovšeobecňujúcich tézach o rímskej klíme preto treba byť opatrný.
Existencia rímskeho klimatického optima je už vedecky podložená, ale jej povaha a presné časové vymedzenie ešte stále vyvolávajú viaceré otázky. Veľmi široko sa vymedzuje obdobím medzi rokmi 200 pred n. l. a 150 n. l. Zovšeobecňujúco by sme mohli povedať, že v tomto období panovala vo veľkej časti Rímskej ríše teplá, vlhká a stabilná klíma, k čomu prispela vysoká úroveň slnečného žiarenia a veľmi slabá sopečná činnosť (výbuch Vezuvu bol v podstate výnimkou).
Existuje viacero dôkazov, ktoré potvrdzujú existenciu stabilného a primerane vlhkého klimatického obdobia. Dokazuje ho napríklad analýza letokruhov stromov či vzorky z grónskych ľadovcov, z jazerných usadenín alebo z jaskynných stalaktitov.
Slnko bolo k Rimanom viac ako milostivé. Vďaka zmenám množstva berýlia, ktoré sa ukladá napríklad v ľadovcoch, možno približne zistiť, aká bola slnečná aktivita v minulosti. Na základe toho vieme, že počas klimatického optima bolo slnečné žiarenie dopadajúce na Zem vysoké a hlavne stabilné. Ďalším dôkazom stabilnej teploty a slnečného žiarenia sú letokruhy stromov, ktoré hovoria, že v živote stromov na území Rímskej ríše v období klimatického optima nedochádzalo k žiadnym dramatickým výkyvom v ich raste.
Šťastie Rimanom prialo ešte viac. V tomto období „mlčali“ aj sopky (čo si neskôr vynahradili v 6. storočí). Najväčšie „ticho“ bolo v dobe od smrti Gaia Iulia Caesara približne do doby vlády Marca Aurelia, keď bola sopečná činnosť na celom svete výrazne slabšia.
Okrem priaznivého tepla a svetla existujú dôkazy, že počas rímskeho klimatického optima bolo množstvo zrážok naprieč Rímskou ríšou jednotné a stabilné. Pomerné často sa na väčšine územia ríše vyskytovali aj záplavy, a hoci boli v porovnaní napríklad so stredovekom pomerne časté, Rimania si s nimi (možno vďaka ich pravidelnosti) dokázali poradiť. Aj zo správ o zaznamenaných záplavách na rieke Tiber vieme, že zrážky v ríši boli dostatočné. Vlhkejšie bolo pravdepodobne aj južné Stredomorie. Plínius Starší píše, že v pohorí Altas žili slony, ktoré tu vyhynuli pravdepodobne až v suchších obdobiach po optime a aj v dôsledku ich lovu pre slonovinu a použiteľnosť v hrách. Málokto dnes uverí, že severná Afrika bola najväčším producentom pšenice v ríši, najmä keď vieme, že dnešné štáty musia obilie vo veľkom dovážať. Napríklad Egypt pôsobil ako akási „potravinová poistka“, pretože sa tu skoro vždy urodilo veľké množstvo obilia.
Rímskej klimatické optimum bolo pre Rimanov určite požehnaním. Malo veľký dosah hlavne na ich poľnohospodárstvo. Vďaka klíme dozrievalo obilie v niektorých častiach ríše aj viac ráz do roka. Napriek relatívne ideálnej klíme dochádzalo aj v tomto období k rôznym výkyvom, ktoré dokážeme spojiť aj s rôznymi historickými udalosťami. Klimatické zmeny mohli mať napríklad vplyv na ťaženie germánskych kmeňov Kimbrov a Teutónov (113–101 pred n. l.) alebo na priebeh markomanských vojen (164–180 n. l.).
Koniec ideálnych časov
V 3. storočí n. l. sa klíma stala menej stabilnou. Opäť nevieme presne opísať, prečo sa to stalo. Rímsku ríšu postihla v 3. storočí n. l. veľká kríza, za ktorou mohli okrem ekonomických problémov a epidémií stáť aj suchá. Vo viacerých oblastiach, hlavne vo východnom Stredomorí, boli zaznamenané dokonca aj viacročné suchá. V 3. storočí n. l. sa podľa Kyla Harpera a Michaela McCormicka objavila aj zvýšená činnosť sopiek, ktorá mohla v niektorých rokoch ochladiť klímu v celej Rímskej ríši. V 5. storočí však nastali ešte väčšie problémy – v oblastiach severne od Álp sa ochladilo a Blízky východ spolu so severnou Afrikou začali vysychať. Práve na začiatku 5. storočia vrcholilo suchšie obdobie klímy.
Zmena klímy mala pravdepodobne vplyv aj na sťahovanie národov, keď sa germánske kmene, väčšinou usadené na hraniciach ríše, začali tlačiť do jej provincií. Sťahovanie v Európe spustilo ťaženie Hunov, ktorí v roku 375 n. l. dorazili do Pričiernomoria a zničili ríšu Gótov. Za migráciou nomádskeho obyvateľstva mohli byť klimatické zmeny v Ázii, ktoré mali dopad na veľké nomádske ríše (pozri kapitolu L. Kovárovej: Huni začali migrovať vďaka zmene klímy). Boli to práve migrujúce kmene, ktoré zatĺkli posledný klinec do rakvy Západorímskej ríše.
https://historylab.dennikn.sk/starovek/ ... i-rimanov/
Článok je súčasťou knihy Klíma v dejinách, ktorú mám doma.
V posledných storočiach pred naším letopočtom a v prvých storočia letopočtu nášho sa ich ríša tešila stabilnej vlhkej a teplej klíme, ktorá sa oprávnene označuje ako rímske klimatické optimum.“ (Haper 2021, 54).
Rímske klimatické optimum (niekedy aj rímska horúca perióda) nebolo síce doteraz presne definované, v každom prípade vieme, že jeho vplyv na život Rimanov a na ich dejiny bol viac ako zásadný. Mohli by sme povedať, že aj klíma stála za úspechom Ríma. V období tejto v podstate klimatickej anomálie zažívala okrem Rímskej ríše rozkvet aj staroveká Čína, kde vládla dynastia Chan.
Hlavnou obilnicou ríše bola až do konca 3. storočia pred n. l. Itália. Neskôr ju v tejto úlohe vystriedali nové provincie, ako boli Sicília a Egypt (rímsky obilný „hypermarket“). Výnosy polí sa v rôznych častiach ríše líšili, čo sa ukázalo ako dôležitý faktor pri plánovaní štátnych stratégií rímskych cisárov, ale prejavilo sa to aj pri neskoršom štiepení. Pre komerčné využitie pestovali Rimania vínnu révu a olivy. Poľnohospodárstvo napriek mnohým problémom produkovalo mierny nadbytok a zisky umožňovali rozvoj miest, v ktorých prekvitali ďalšie súčasti rímskej ekonomiky – remeslá.
Rôzne časti Stredomoria boli vystavené rôznym klimatickým vplyvom. Západné Stredomorie bolo (je) viac pod vplyvom atlantického atmosférického prúdenia (severoatlantickej oscilácie), východné časti impéria ovplyvňovalo viacero klimatických mechanizmov a zároveň podliehali pôsobeniu subtropického hrebeňa vysokého tlaku okolo 30º severnej šírky, ktorý hlavne v lete potláča zrážky. Do toho musíme počítať s mnohým regionálnymi klimatickými špecifikami. V tomto bol typický hlavne Egypt, ovplyvnený riekou Níl, ktorá závisela od zrážok v Etiópskej vysočine a v strednej Afrike.
Klíma ako aspekt úspechu
Všetko nasvedčuje tomu, že rozvoj Rímskej ríše nastal za priaznivých klimatických podmienok, ktoré viac než priali rozvoju jej hospodárstva. Musíme si však uvedomiť, že Rímska ríša bola obrovská a veľmi komplexná. Rozprestierala sa na troch kontinentoch so Stredozemným morom uprostred. „Rímske more“ malo (má) svoju vlastnú klimatickú dynamiku a jeho pobrežie ponúka pestrú mozaiku mikroklímy – pri zovšeobecňujúcich tézach o rímskej klíme preto treba byť opatrný.
Existencia rímskeho klimatického optima je už vedecky podložená, ale jej povaha a presné časové vymedzenie ešte stále vyvolávajú viaceré otázky. Veľmi široko sa vymedzuje obdobím medzi rokmi 200 pred n. l. a 150 n. l. Zovšeobecňujúco by sme mohli povedať, že v tomto období panovala vo veľkej časti Rímskej ríše teplá, vlhká a stabilná klíma, k čomu prispela vysoká úroveň slnečného žiarenia a veľmi slabá sopečná činnosť (výbuch Vezuvu bol v podstate výnimkou).
Existuje viacero dôkazov, ktoré potvrdzujú existenciu stabilného a primerane vlhkého klimatického obdobia. Dokazuje ho napríklad analýza letokruhov stromov či vzorky z grónskych ľadovcov, z jazerných usadenín alebo z jaskynných stalaktitov.
Slnko bolo k Rimanom viac ako milostivé. Vďaka zmenám množstva berýlia, ktoré sa ukladá napríklad v ľadovcoch, možno približne zistiť, aká bola slnečná aktivita v minulosti. Na základe toho vieme, že počas klimatického optima bolo slnečné žiarenie dopadajúce na Zem vysoké a hlavne stabilné. Ďalším dôkazom stabilnej teploty a slnečného žiarenia sú letokruhy stromov, ktoré hovoria, že v živote stromov na území Rímskej ríše v období klimatického optima nedochádzalo k žiadnym dramatickým výkyvom v ich raste.
Šťastie Rimanom prialo ešte viac. V tomto období „mlčali“ aj sopky (čo si neskôr vynahradili v 6. storočí). Najväčšie „ticho“ bolo v dobe od smrti Gaia Iulia Caesara približne do doby vlády Marca Aurelia, keď bola sopečná činnosť na celom svete výrazne slabšia.
Okrem priaznivého tepla a svetla existujú dôkazy, že počas rímskeho klimatického optima bolo množstvo zrážok naprieč Rímskou ríšou jednotné a stabilné. Pomerné často sa na väčšine územia ríše vyskytovali aj záplavy, a hoci boli v porovnaní napríklad so stredovekom pomerne časté, Rimania si s nimi (možno vďaka ich pravidelnosti) dokázali poradiť. Aj zo správ o zaznamenaných záplavách na rieke Tiber vieme, že zrážky v ríši boli dostatočné. Vlhkejšie bolo pravdepodobne aj južné Stredomorie. Plínius Starší píše, že v pohorí Altas žili slony, ktoré tu vyhynuli pravdepodobne až v suchších obdobiach po optime a aj v dôsledku ich lovu pre slonovinu a použiteľnosť v hrách. Málokto dnes uverí, že severná Afrika bola najväčším producentom pšenice v ríši, najmä keď vieme, že dnešné štáty musia obilie vo veľkom dovážať. Napríklad Egypt pôsobil ako akási „potravinová poistka“, pretože sa tu skoro vždy urodilo veľké množstvo obilia.
Rímskej klimatické optimum bolo pre Rimanov určite požehnaním. Malo veľký dosah hlavne na ich poľnohospodárstvo. Vďaka klíme dozrievalo obilie v niektorých častiach ríše aj viac ráz do roka. Napriek relatívne ideálnej klíme dochádzalo aj v tomto období k rôznym výkyvom, ktoré dokážeme spojiť aj s rôznymi historickými udalosťami. Klimatické zmeny mohli mať napríklad vplyv na ťaženie germánskych kmeňov Kimbrov a Teutónov (113–101 pred n. l.) alebo na priebeh markomanských vojen (164–180 n. l.).
Koniec ideálnych časov
V 3. storočí n. l. sa klíma stala menej stabilnou. Opäť nevieme presne opísať, prečo sa to stalo. Rímsku ríšu postihla v 3. storočí n. l. veľká kríza, za ktorou mohli okrem ekonomických problémov a epidémií stáť aj suchá. Vo viacerých oblastiach, hlavne vo východnom Stredomorí, boli zaznamenané dokonca aj viacročné suchá. V 3. storočí n. l. sa podľa Kyla Harpera a Michaela McCormicka objavila aj zvýšená činnosť sopiek, ktorá mohla v niektorých rokoch ochladiť klímu v celej Rímskej ríši. V 5. storočí však nastali ešte väčšie problémy – v oblastiach severne od Álp sa ochladilo a Blízky východ spolu so severnou Afrikou začali vysychať. Práve na začiatku 5. storočia vrcholilo suchšie obdobie klímy.
Zmena klímy mala pravdepodobne vplyv aj na sťahovanie národov, keď sa germánske kmene, väčšinou usadené na hraniciach ríše, začali tlačiť do jej provincií. Sťahovanie v Európe spustilo ťaženie Hunov, ktorí v roku 375 n. l. dorazili do Pričiernomoria a zničili ríšu Gótov. Za migráciou nomádskeho obyvateľstva mohli byť klimatické zmeny v Ázii, ktoré mali dopad na veľké nomádske ríše (pozri kapitolu L. Kovárovej: Huni začali migrovať vďaka zmene klímy). Boli to práve migrujúce kmene, ktoré zatĺkli posledný klinec do rakvy Západorímskej ríše.
Tie civilizacie, ktore sa stratili mali aj ine problemy, nie len sucho, alebo zaplavy. Zvyčajne je to subeh okolnosti vonkajši nepriatel, migracia, mor alebo kolaps štatnej spravy. Ak nie je tych problemov viac ludia sa dokažu zo zmenami prostredia vyrovnat. Mudrujeme nad civilizaciou Indu, ale vôbec nespominame prečo pretrvali Papuanci a Aboriginci obdobie dlhe 40 000 rokov. Jednocho pretrvali, lebo žili v izolacii a nič okrem zmien v prirode na nich nevplyvalo. Dokonca aj ked si zmenu (Aboriginci vypalili Australiu) vyvolali sami. Ale su aj ine priklady, kde civilizacie nežili v izolacii a krizy prekonali, napr Činania, India, Japonsko a o obyvateloch Oceanie ani nehovoriac. Parcialna čast sice zmyzla, ale nove podmienky naštartovali u tych istych spoločenstiev novy progres.