Veľké krížniky triedy Alaska
Napsal: 20/12/2009, 11:21
Veľké krížniky triedy Alaska
Kde začať popis tejto rozporuplnej a ťažko zaraditelnej triedy? Posledné lode konceptu all-big-gun, ktoré ešte stihli zasiahnuť do boja počas 2. svetovej vojny[2]. Kaliber hlavných diel mali rovnaký ako legendárny HMS Dreadnought (spracovaný na Palbe sa58), výtlak skoro dvojnásobný. Dlhšie ako väčšina bitevných lodí. Výtlak zhruba ako prvovojnová bitevná loď. Podľa klasifikácie Washingtonskej konferencie jednoznačne patria medzi bitevné lode. Podľa konštrukcie jednoznačne nie. Niekedy označované ako bitevné krížniky. Boli presne to ako boli pomenované - poriadne zväčšené (ale hlavne predražené) ťažké krížniky. Nemali ani tradičnú výhodu bitevných krížnikov voči bitevným lodiam - rýchlosť. V čase keď prišli do služby už ich zamýšľaní súperi neexistovali a ich kariéra bola veľmi krátka. Uvažovalo sa o ich konverzii na raketové krížniky ale nakoniec boli definitívne zošrotované.
V Royal Navy bola pred prvou svetovou vojnou prax, že s každou triedou bitevných lodí sa objednali bitevné krížniky ktoré mali podobnú výzbroj, podobný výtlak, ale výrazne väčšiu rýchlosť ako bitevné lode. U nemeckých lodí bola naopak použitá mierne slabšia výzbroj, ale mali lepšie pancierovanie ako britské lode. Bitevné krížniky stavané na konci prvej svetovej vojny niesli najsilnejšiu výzbroj a ich výtlak výrazne presahoval výtlak existujúcich[6] bitevných lodí.
Prvé a jediné rozostavané bitevné krížniky US Navy by mali po dokončení výtlak 43 500 t, výzbroj 8x406/50 mm, 16x152/53 mm a bočný pancierový pás mal hrúbku 178 mm. Rýchlosť bola najväčšia devíza týchto lodí, turbo-elektrický pohon umožňoval maximálnu rýchlosť až 33,5 uzla. Plánovaných 6 lodí triedy Lexington muselo byť v dôsledku Washingtonskej dohody zošrotovaných, ale rovnaká dohoda umožnila prestavať dve z lodí na lietadlové. Stali sa nimi USS Lexington CV-2 (Pôvodne CC-1) a USS Saratoga CV-3 (CC-3), prvá plnohodnotná trieda lietadlových lodí US Navy, ktoré sa preslávili vo vojne v Pacifiku. Bolo to len a len dobre že skončili ako lietadlové, ako bitevné krížniky by na tom boli podobne ako HMS Hood, ak nie rovno ešte horšie. Ak by mala byť trieda Alaska ich nasledovník, bolo by to viac než nezvyklé aby boli o štvrtinu menšie ako ich predchodcovia v čase keď už padli obmedzenia výtlaku. Naviac trieda Alaska ani nepokračovala v pôvodnom číslovaní bitevných krížnikov[3], ale dostala nové označenie CB[4]. Taktiež proti hovorí aj výtlak dosahujúci sotva 60% výtlaku staršej triedy Iowa a dokonca ani nie polovicu výtlaku súdobej triedy bitevných lodí Montana. Rozhodne to teda nemohli byť bitevné krížniky ako boli chápané v období prvej svetovej vojny, boli to skorej medzitrieda medzi ťažkými krížnikmi s výtlakom cca 14 000 ton a bitevnými loďami s výtlakom okolo 60 000 ton.
Keď sa v 30. rokoch znovu rozbehla stavba bitevných plavidiel, nech už sa nazývali akokolvek boli to v skutočnosti (a aj podľa Washingtonskej dohody) rýchle bitevné lode, pričom ich veľkosť zodpovedala možnostiam danej krajiny, prípadne závisela aj od toho ako veľmi sa dodržal veľmi prísny limit výtlaku 35 000 t, resp. neskorší limit 45 000 t. Vrcholom boli bitevné lode o výtlaku okolo 60 000 t, z ktorých sa ale skutočne do služby dostali jedine bitevné lode Jamato a Musaši. Šinano, tretia jednotka triedy Jamato bola prestavaná na lietadlovú loď. Práce na dvoch lodiach nemeckej triedy H(39) a štyroch lodiach sovietskej triedy Sovietskij Sojuz boli prerušené na začiatku vojny a už naprojektovaná americká trieda Montana bola zrušená pred začatím stavby.
Šesť lodí triedy Alaska bolo objednaných 19.júla 1940, spolu s ďalšími 210[5] loďami v rámci Vinson-Walsh Act, zákona nazývaného aj Two-Ocean Navy Act, rozšírenia celkového výtlaku námorníctva o 70%, ktoré malo zabezpečiť pre Spojené štáty silné námorníctvo schopné ovládnuť Atlantický a Tichý oceán. Bola to najväčšia objednávka lodí, z nich len časť bola cez vojnu skutočne dokončená a reálne zasiahla do vojny. V rámci tohto balíka boli okrem iného objednané nasledovné lode:
5 bitevných lodí triedy Montana
2 bitevné lode triedy Iowa
12 lietadlových lodí triedy Essex
6 veľkých krížnikov triedy Alaska
4 ťažké krížniky triedy Baltimore
19 ľahkých krížnikov triedy Cleveland
4 ľahké protilietadlové krížniky triedy Atlanta
52 torpédoborcov triedy Fletcher
12 torpédoborcov triedy Benson
73 ponoriek triedy Gato
Veľké krížniky triedy Alaska boli teda objednávané spolu s nikdy nedokončenou poslednou dvojicou bitevných lodí triedy Iowa a päticou bitevných lodí triedy Montana, u ktorých už nebolo uplatnené žiadne obmedzenie vyplývajúce či už z Washingtonskej konferencie alebo rozmerov plavebných komôr Panamského prieplavu. Obidve triedy sú už na Palbe podrobne rozpitvané, triedu Iowa spracoval sapík TU a popis triedy Montana od norada/Nelsona je TU, tak ich len stručne popíšem pre porovnanie ich výtlaku, výzbroje a rýchlosti s Alaskou.
Trieda Iowa je obvykle považovaná za vzor vyváženosti klúčových vlastností u bitevných lodí - výzbroje, pancierovania a rýchlosti. Lode s výtlakom 45 720 ton, mali hlavnú výzbroj tri veže 3x406/50 mm diel, dvojúčelové sekundárne a protilietadlové delá 127/38 mm boli umiestnené v desiatich dvojhlavňových vežiach po bokoch nadstavby. Stredné a ľahké protilietadlové delá pozostávali zo štvorhlavňových kompletov Boforsov a samostatných prípadne dvojhlavňových postavení Oerlikonov, celkovo 80x40/56 mm a 52x20/70 mm. Najmä sila protilietadlovej výzbroje bola skutočne impozantná a nezrovnateľne silnejšia ako výzbroj ktorejkoľvek lode protivníka. Rýchlosťou 33 uzlov prekonávala všetky ostatné triedy moderných bitevných lodí, z ktorých väčšina dosahovala 27-29 uzlov. Schéma pancierovania mala loď ochrániť proti 1225 kg granátom diel 406/45 mm medzi vzdialenosťami 18 650 - 24 400 metrov. Posledné dve lode ostali nedokončené.
Trieda Montana by v prípade stavby dosiahla štandardný výtlak 60 500 ton, výzbroj by predstavovali štyri trojdelové veže 406/50 mm obdobné ako u triedy Iowa, nové dvojúčelové delá 127/54 mm by boli rozmiestnené rovnako ako u triedy Iowa a protilietadlová výzbroj by predstavovala 76x40/56 mm a 44x20/70 mm (projekt, v prípade stavby bola s najväčšou pravdepodobnosťou ešte posilnená). Pancierovanie, mohutnejšie ako u triedy Iowa by chránilo proti 1225 kg granátom 406/50(?) mm medzi vzdialenosťami 16 460 - 28 350 metrov. Oproti triede Iowa by bola obetovaná rýchlosť v prospech pancierovania a výzbroje, loď by dosahovala maximálnu rýchlosť 28 uzlov. Celá trieda bola zrušená pred zahájením stavby 21. júla 1943.
Design
Vo viacerých námorníctvach sveta by sa dali nájsť príklady zasahovania hlavy štátu do stavby lodí, často s pochybným výsledkom. Snáď najkrikľavejšie príklady boli nereálne nemecké štúdie gigantických bitevných lodí H-41 až 44 alebo rozostavané sovietske bitevné krížniky triedy Stalingrad dávno po druhej svetovej vojne. Projekt veľkých krížnikov bol výsledkom snahy prezidenta F.D.Roosevelta získať "cruiser killer" na ochranu proti hrozbe japonských ťažkých krížnikov a nemeckých "vreckových" bitevných lodí. Ďalším z podnetov mohla byť údajná stavba podobného plavidla v Japonsku. V roku 1938 bola vypracovaná štúdia celého spektra plavidiel pre nový rozsiahly program stavby vojnových plavidiel. Štúdie krížnikov sa pohybovali od 6000 tonových protilietadlových krížnikov až po plavidlá s výtlakom 38000 ton vyzbrojené 12 delami kalibru 305 mm.
Výsledkom štúdií bolo rozhodnutie pripraviť design novej triedy lodí vyzbrojených 305 mm delami namiesto plavidla vyzbrojeného 12 delami kalibru 203 mm. Prvá séria designov CA-2A až CA-2D priniesla plavidlo chránené proti delám kalibru 203 mm (CA-2A), ďalšie dva designy (CA-2B, CA-2C) priniesli veľmi obmedzenú ochranu voči 305 mm delám a posledný design (CA-2D) priniesol skutočnú malú bitevnú loď s 12 delami kalibru 305 mm v štyroch trojdelových vežiach, adekvátnu pancierovú ochranu proti rovnakým delám a rýchlosť 33 uzlov pri výtlaku 38 000 ton.
Druhá séria designov CA-2E až CA-2I mala za ciel preskúmať možnosti zníženia výtlaku znížením počtu diel hlavnej výzbroje, rýchlosti resp. panciera. Designy CA-2E až CA-2G mali znížený počet diel v kombináciách dvoj- a trojdelových veží 2-2-A-2 (-A- oddeluje predné a zadné delové veže), 2-2-A-3 a nakoniec 3-2-A-3 u designu CA-2G. Design CA-2H mal plný počet 9 diel ale výkon strojovní umožňujúci rýchlosť 30,5 uzla, a posledný CA-2I mal zvýšený výkon strojovní, ktorý umožnil rýchlosť 31,5 uzla ale na úkor hlavných diel ktorých niesol iba 7. Výsledkom štúdií bolo zistenie že nebude možné dosiahnuť použitelný design s výtlakom pod 25 000 ton ako US Navy dúfalo. Ako dôsledok bolo rozhodnuté že ochrana plavidla pod hladinou sa bude skladať iba z viacnásobných pozdĺžnych prepážok na bokoch resp. viacnásobného dna. Ako základ pre predbežný design bol vybraný variant CA-2G.
Výsledkom bola loď, ktorej pancierová ochrana bola niekde medzi ochranou bitevnej lode a krížnika. Oproti pancierovej ochrane bitevnej lode chýbala pancierová ochrana pod hlavným pancierovým pásom proti zásahom delostreleckých granátov pod vodou. Taktiež bola nepomerne slabšia protitorpédová ochrana lode. Naopak u veľkých krížnikov siahal bočný pancierový pás až po druhú palubu oproti tretej palube u krížnikov. Rovnako oproti krížnikom bola zvýšená ochrana bokov, pridaním ďalšej pozdĺžnej prepážky na ochranu proti zásahom torpéda a bômb explodujúcim v blízkosti trupu.
A nakoniec vo finálnom designe bolo najviditeľnejšou zmenou pridanie tretieho dela vo veži B, čo sa okrem zvýšenej palebnej sily prejavilo aj zjednodušením, potrebou iba jedného typu veže[12]. Ďalšou zmenou bolo zosilnenie pancierovej paluby a vcelku tradičné posilnenie protilietadlovej výzbroje.
Názvy lodí
Krížniky triedy Alaska boli pomenované podľa vtedajších závislých území a teritórií Spojených štátov. V tom období mala US Navy pravidlá na názvoslovie lodí a tieto boli dodržiavané, výnimky sa dali spočítať na prstoch, na rozdiel od dneška, keď sa skôr či neskôr názvoslovie zvrhne na pomenovávanie podľa aktuálnych politikov.
Pre jednotlivé kategórie veľkých lodí boli pravidlá pre pomenovávanie nasledovné:
Bitevné lode - pomenovávané podľa štátov USA, jedinou výnimkou bola USS Kearsage BB-5, ktorá bola pomenovaná podľa lode z obdobia vojny o nezávislosť.
Bitevné krížniky/Lietadlové lode - jediná rozostavaná trieda bitevných krížnikov Lexington bola pomenovaná podľa bitiek (Lexington a Saratoga) a lodí (Ranger) z obdobia vojny o nezávislosť, resp. podľa symbolov americkej štátnosti (Constellation, Constitution a United States[8]). Toto názvoslovie spolu s Lexingtonom a Saratogou zdedili lietadlové lode a dá sa povedať že bolo dodržiavané až po triedu Kitty Hawk s tým že pribudli názvy podľa bitiek z neskorších období (napr. Antietam, Coral Sea) a výnimkami boli Franklin D. Roosevelt, Wright (podľa bratov Wrightovcov ktorí sa zaslúžili o rozvoj letectva a tým pádom nepriamo aj lietadlových lodí) a povojnová Forrestal (podľa ministra námorníctva a neskôr ministra vojny).
Ťažké/ľahké krížniky - pomenovávané podľa miest v Spojených štátoch. Jedinou výnimkou bola USS Canberra pomenovaná na počesť austrálskeho ťažkého krížnika HMAS Canberra potopeného v bitke pri ostrove Savo.
Veľké krížniky teda mali teda názvoslovie takpovediac niekde "medzi" krížnikmi a bitevnými loďami. Taktiež nepoužívali názvoslovie niekdajších bitevných krížnikov, čo ale mohlo byť spôsobené tým, že toto názvoslovie už prebrali lietadlové lode.
Popis
Trup lode svojím tvarom, konštrukciou, umiestnením hlavných i sekundárnych diel a schémou pancierovania pripomínal výrazne zväčšenú triedu Baltimore (či vzhľadom na jeden komín skorej podtriedu Oregon City). Tri trojdelové veže s hlavnými delami boli rozmiestnené dve veže vpredu, jedna vzadu. šesť dvojdelových veží sekundárnych diel bolo rozmiestnených nasledovne: dve v osi lode za vežami hlavných diel a po dve na bokoch. V osi lode boli po jednom vpredu a vzadu umiestnené dvojice zameriavačov sekundárnych diel a hlavných diel (jedny aj druhé aj so streleckými radarmi). Dvojica vyhľadávacích radarov SG-1 bola umiestnená na mostíku a komíne, na mostíku bol umiestnený aj vyhľadávací radar pre vzdušné ciele SK. Hlavnou odlišnosťou bolo umiestnenie katapultov a hangárov pre hydroplány v prostriedku lode obvyklé skôr pre nemecké plavidlá, takže zadná časť paluby bola volná pre umiestnenie protilietadlových diel. Jeden komín znamenal dlhé a zranitelné vodorovné vedenia odvodu spalín.
Pancier
Pancierová schéma lode bola rozložená podľa americkej filozofie all-or-nothing, ktorej podstatou bolo využitie všetkého panciera na vytvorenie "citadely", ktorá mala chrániť životne dôležité časti lodi a zabezpečovať dostatočný vztlak aby sa plavidlo udržalo na hladine[9]. Pancierovanie o hmotnosti 4 720,47 ton tvorilo asi 17% váhy lodí a poskytovalo veľmi obmedzenú ochranu proti delám kalibru 305/50 mm, rovnakým ako lode niesli. Veľmi slabá bola najmä ochrana bokov pod čiarou ponoru, ktorá sa skladala iba z dvoch protitorpédových prepážok.
Pancierová citadela poskytovala ochranu proti pancierovým granátom z vlastných diel na vzdialenostiach 21 500 - 22 900 metrov, nad skladmi munície až do vzdialenosti 24 300 metrov. Proti delám väčšieho kalibru bola ochrana v akejkoľvek vzdialenosti nedostatočná. Bočný pancierový pás bol vyrobený z panciera Class A ("povrchovo" tvrdená oceľ typu KC, tvrdená vonkajšia vrstva tvorila až 55% hrúbky ocele) 229 mm, na spodnej strane bol skosený na 127 mm. Pancierový pás bol uložený pod uhlom 10° oproti vertikále, a zabezpečoval odolnosť zodpovedajúcu približne 280 mm vertikálneho panciera[10]. Na rozdiel od bitevných lodí[11] nemali lode triedy Alaska postupne až ku dnu sa zužujúci dolný pancierový pás nadväzujúci na hlavný pancierový pás. Horizontálny pancier z panciera Class B (homogénny pancier) tvorila hlavne hrubá druhá paluba o hrúbke 71 - 76 mm (83 mm nad muničnými skladmi) položená na 25 mm pláte panciera STS (homogénny pancier a zároveň vysokokvalitná konštrukčná oceľ), nad ňou bola hlavná paluba o hrúbke 36 mm a pod ňou tretia 16 mm (v závislosti od polohy 16 - 19 - 25 mm nad muničnými skladmi) paluba slúžiaca ako protičrepinová. Pancierovú citadelu spredu a zozadu uzatvárali pancierové prepážky hrúbky 260 mm.
Na rozdiel od trupu boli hlavné delá chránené dostatočne. Čelá veží chránil šikmý pancier o hrúbke 325 mm, stropy 127 mm, boky chránil 152 mm pancier v prednej časti a 133 mm v zadnej. Barbety, v závislosti od miesta boli chránené 330, 305 resp. 280 mm pancierom. Pod úrovňou pancierovej paluby sa barbety stenčovali na 38 a ešte nižšie na 25 mm. Sekundárne delá boli chránené spredu a zhora 25 mm pancierom, na bokoch a zozadu 19 mm, zospodu chránil veže 13 mm pancier.
Veliteľská veža bola chránená 260 mm pancierom po bokoch, 127 mm mala strecha a 51 mm podlaha. Prístup k veliteľskej veži bol chránený 229 mm pancierom po druhú palubu a 16 mm pod ňou. Dôležité miesta na nadstavbe boli chránené pancierom 16 - 38 mm, zamierovače boli chránené 25 mm pancierom. Relatívne dobre chránená kormidelňa mala vertikálny pancier 260 mm, strop 83 mm a podlahu o hrúbke 38 mm. Káblové vedenia do kormidelne chránil 38 mm pacier.
Prierez trupu
Pohon
Pohonné jednotky sa skladali z 8 kotlov typu Babcock&Wilcox s pracovným tlakom 3 972 kPa a teplotou 454 °C. Para z nich poháňala 4 sady parných turbín General Electric skladajúcich sa z vysokotlakej 12-stupňovej turbíny s maximálne 5 327 otáčkami za minútu, nízkotlakej 6-stupňovej s max. 4 478 ot/min a nakoniec 2-stupňovej turbíny pre spätný pohon s max. 2614 otáčkami/min. Kotolne a strojovne boli v trupe umiestnené striedavo v dvoch radoch, po každej dvojici kotlov nasledovala príslušná strojovňa. Toto usporiadanie malo zabrániť vyradeniu celého pohonu v prípade nešťastného zásahu ako sa stalo osudným dvom lietadlovým lodiam triedy Yorktown. Splodiny z kotlov boli odvádzané do jediného komínu. Výkon každej sady turbín sa prenášal cez reduktor na lodnú skrutku. Štyri štvorlisté lodné skrutky vyrobené v New York Shipbuilding Corporation boli odliate z mangánového bronzu. Priemer skrutiek bol 4,52 metrov, vnútorné skrutky mali mierne nižšie stúpanie ako vonkajšie. Priemer hriadeľov v mieste skrutiek bol 510 milimetrov. Slabým miestom lode boli aj manévrovacie schopnosti dané najmä jediným kormidlom namiesto dvoch obvyklých u bitevných lodí. Výsledkom bolo že aj manévrovacie schopnosti boli horšie ako u triedy Iowa. Priemer obratu o 180° (tactical diameter) bol 800 metrov pri 30 uzloch.
Celkový nominálny výkon bol 150 000 shp (152 080 PS resp. 111 855 kW), krátkodobo mohli lode pri preťažení dosiahnuť výkon až 180 000 shp (182 497 PS resp. 134 226 kW). Ako maximálna rýchlosť bývajú uvádzané údaje 31,4 uzla resp. "štandardná" rýchlosť US Navy 33 uzlov pri 270 otáčkach/min. Pre porovnanie, lietadlové lode triedy Essex ktoré mali podobný výtlak a pohonné jednotky s rovnakým výkonom majú uvádzanú maximálnu rýchlosť 33 uzlov. Rýchlosť pri horeuvedenom preťažení mala dosahovať 35 uzlov. Tak či onak, lode nemali žiadnu výhodu rýchlosti oproti v tom čase už rozostavaným bitevným lodiam triedy Iowa. Taktiež zaostávali aj proti ich hlavnému cieľu - japonským ťažkým krížnikom s maximálnou rýchlosťou 35-37 uzlov. Do nádrží bolo možné natankovať 3619 ton paliva, s ktorým mala loď maximálny dosah 12 000 námorných míľ pri 15 uzloch.
Prísun elektrickej energie zabezpečovali 4 turbogenerátory o výkone 1000 kW každý, 4 dieselové generátory o výkone 1062 kW a ďalej núdzové dieselové generátory. Celkový elektrický výkon bol 8248 kW striedavého prúdu s frekvenciou 60 Hz a napätím 450 V.
Dieselgenerátory a elektrická rozvodňa na USS Guam
Výzbroj
Hlavné delá
Hlavná výzbroj 9 diel 12"/50 Mk.8 kalibru 305 mm bola už tradične uložená v troch trojdelových vežiach, rozložených dve vpredu a jedna v zadu. Boli to vlastne výrazne modernizované delá 12"/50 Mk.7 použité na triede Wyoming, so zjednodušenou a odľahčenou konštrukciou. S využitím nového "superťažkého" 517 kg protipancierového projektilu dosahovali takmer rovnakú prieraznosť ako staršie 356 mm delá na starých amerických bitevných lodiach. Krížniky triedy Alaska boli jediné, ktoré niesli tieto delá.
Oproti predchádzajúcej praxi, keď boli delá kompletne vyrábané v Naval Gun Factory vo Washington D.C., vzhľadom na masívne rozšírenie výroby počas druhej svetovej vojny bola časť výroby prenesená k iným výrobcom. Výkovky pre delá boli vyrobené v Midvale Company v Philadelphii a Bethlehem Steel Corporation v Bethleheme obidve štát Pennsylvania, a odoslané do Naval Gun Factory na ďalšie spracovanie. Na výrobe sa ďalej podieľali Watervliet Arsenal vo Watervliet štát New York, odkiaľ putovali hotové zhruba z dvoch tretín na dokončenie naspäť do Naval Gun Factory. Veže boli kompletne vyrobené v Naval Gun Factory. Bolo vyrobených 10 veží pre prvú trojicu lodí, jedna z nich bola plánovaná ako rezervná. Svojou cenou 1,55 milióna dolárov (nezahŕňa cenu diel) to boli najdrahšie delové veže v US Navy.
Delá boli zloženej konštrukcie (built-up construction), skladajúci sa z puzdra (liner), plášťa (jacket), troch obručí (hoop), dvoch upevňovacích krúžkov a puzdra záveru[7]. Vŕtanie bolo chrómované pre zvýšenie odolnosti hlavne o cca 25%. Vrstva chrómu mala hrúbku 0,013 mm a dosahovala tvrdosť 66-70 HRC. Závitový záver typu Welin bol hydraulicky ovládaný a otváral sa nadol.
Hlavné delá
Proti pancierovaným cieľom strieľali delá tzv. "superťažké" protipancierové granáty AP Mk. 18 Mod. 1 o hmotnosti 517 kg, s výbušnou náplňou Explosive D o hmotnosti 7,9 kg. Proti nepancierovaným cielom a na delostreleckú podporu slúžili trieštivé granáty HC Mk. 18 Mod. 1 o hmotnosti 426,4 kg, s náplňou 36 kg Explosive D, ktoré mohli mať podľa účelu použitia nárazový alebo časový detonátor. Bočná salva hlavných diel dosahovala 4653 kg.
Priebojný a trieštivý granát
Sekundárne dvojúčelové delá
Sekundárne delá, ako bolo v US Navy tradičné, boli dvojúčelové delá 5"/38 Mark 12 kalibru 127 mm, v šiestich uzavretých dvojdelových vežiach Mark 32 Mod 4 usporiadaných rovnako ako pri vtedajších ťažkých aj ľahkých krížnikoch. V období medzi rokmi 1934-48 bolo postavených veľmi málo lodí od torpédoborca vyššie, ktoré toto delo neniesli (ako výnimka mi prišli prvé na rozum ľahké lietadlové lode triedy Independence). Samotné delá by zniesli samostatný článok, ale budem stručný. Delá strieľali 25 kg granáty, pričom trieštivo-trhavé boli univerzálne a podľa účelu použitia mohli niesť rozdielnu rozbušku, nárazovú pre hladinové/pozemné ciele a časovanú resp. neskôr hlavne detonujúcu v blízkosti ciela (VT) pre ciele vzdušné. Rýchlosť streľby týchto ručne nabíjaných diel bola 15 - 22 striel za minútu. Lode obvykle niesli aj trenažér, na ktorom bolo možné cvičiť nabíjanie týchto diel. Konkrétne u triedy Alaska bola zásoba munície 500 nábojov na jedno delo.
Sekundárne delá
Ľahké a stredné protilietadlové delá
Pôvodne uvažovaná rýchlopalná protilietadlová výzbroj bola v dôsledku skúseností z bojov v Pacifiku výrazne posilnená. Rýchlopalné zbrane zastupovalo 56 protilietadlových diel 40 mm/56 Bofors v 14 štvordelových postaveniach a 34 samostatných postavení protilietadlových diel 20 mm/70 Oerlikon. Znova platí to isté čo u 127 mm diel, že daná výzbroj bola použitá prakticky na všetkých lodiach US Navy. Aj keď to bola viac než slušná protilietadlová výzbroj za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani väčšie bitevné lode, nebola výrazne silnejšia ako na ťažkých krížnikoch triedy Baltimore, ktoré ale mali sotva polovičný výtlak.
Postavenie Boforsov a prísun munície
Radary a zamierovače
Vzdušný prehľadový rádiolokátor SK
Dlhovlnný (pásmo VHF, vlnová dĺžka 1,5 m, frekvencia 200 MHz) vyhľadávací rádiolokátor pre veľké lode. Dodával údaje o vzdialenosti a smere (azimute) povrchových plavidiel a lietadiel a mohol byť použitý na riadenie vzdušnej obrany. Zachytené ciele sa zobrazovali na výstupoch typu A (slúžil na určenie vzdialenosti) a PPI (klasická kruhová obrazovka zobrazujúca polohu a vzdialenosť cieľov voči vlastnej lodi), naviac bolo možné preniesť výstupy na externé PPI a taktiež bolo možné prepojenie so systémom IFF. Dosah radaru bol 100 míľ pre cieľ veľkosti stredného bombardéru vo výške 305 m. Presnosť merania vzdialenosti bola ± 91,5 m a merania azimutu ± 3°. Výšku cieľa radar nemeral ale bolo ju možné zhruba odhadnúť (resp. na iných lodiach bol radar doplnený ďalším radarom SM, ktorý okrem iného slúžil aj ako výškomer). Matracovitá anténa radaru mala rozmery 4,6x5,1 metrov a bolo potrebné ju umiestniť do výšky minimálne 30 metrov. K obsluhe radaru bol potrebný aspoň jeden operátor na smenu. Radar potreboval na prevádzku dodávku striedavého elektrického prúdu s výkonom 3,5 kW o napätí 110 voltov a frekvencii 60 Hz dodávanú z lodných generátorov.
2x Hladinový prehľadový rádiolokátor SG-1
Mikrovlnný (pásmo S, vlnová dĺžka 10 cm, frekvencia 3 GHz) vyhľadávací rádiolokátor pre lode od veľkosti torpédoborca a vyššie. Slúžil na vyhľadávanie hladinových plavidiel nepriateľa, koordinovanie lodí vlastného zväzu a navigáciu. Zobrazoval vzdialenosť a azimut na výstupoch typu A a PPI, taktiež umožňoval pripojenie IFF a výstup na externú obrazovku PPI. Spoľahlivý dosah bol 15 míl pre veľké plavidlá. Presnosť merania vzdialenosti bola ± 91,5 m a merania azimutu ± 2°. Anténa s rozmermi 122x38 cm by mala byť montovaná nad všetky nadstavby v čo najvačšej výške, minimálne však 30 metrov. K obsluhe radaru bolo treba tiež aspoň jedného operátora na smenu a elektrické nároky boli výkon 2,24 kW o zhodnom napätí a frekvencii.
2x Zameriavač Mk.38 + strelecký rádiolokátor Mk.8
Zameriavače pre hlavné delá, ktoré kombinovali 8 metrový optický diaľkomer Mk.48 s mikrovlnným streleckým radarom Mk.8 (pričom preferované bolo použitie rádiolokátora), po jednom vpredu a vzadu, dodávali údaje do centra riadenia paľby, odkiaľ dostávali inštrukcie jednotlivé delové veže. V prípade že nedostávali inštrukcie z centra riadenia paľby, mohla každá veža zameriavať ciele samostatne. Strelecký radar dodával údaje o azimute a vzdialenosti s maximálnym dosahom 36 000 m.
2x Zameriavač Mk.37 + strelecký rádiolokátor Mk.12
Podobne ako pre hlavné delá, pre dvojúčelové delá slúžila dvojica Zameriavačov Mk.37 so streleckým radarom Mk.12, ktorá mohla zameriavať jak hladinové, tak aj vzdušné ciele. Zameriavač meral vzdialenosť, azimut a eleváciu cieľa so spoľahlivým dosahom 36 600 m pre cieľ veľkosti hydroplánu Catalina.
Zameriavače protilietadlových diel
Na zameriavanie 40 mm protilietadlových diel Bofors slúžil vyšší počet zameriavačov (strelecký radar, presný typ som nezistil), väčšinou jeden pre viacero štvorhlavňových postavení. Rýchlopalné delá Oerlikon boli zameriavané opticky priamo obsluhou dela.
Hydroplány
Lode niesli maximálne štyri hydroplány, na ich vypúšťanie slúžili dva katapulty, Ich umiestnenie uprostred lode bolo atypické oproti vtedajším krížnikom aj bitevným lodiam, ktoré mali katapulty umiestnené vzadu na korme. Vzhľadom na to, že bojová hodnota hydroplánov umiestnených na krížnikoch bola na prelome rokov 1944/45 mizivá, uvažovalo sa o nahradení katapultov ďalšou dvojicou dvojdelových veží 127 mm diel. Plavidlá niesli novozavedené jednomiestne hydroplány Curtiss SC-1 Seahawk. Informáciu že by skutočne niesli obvyklé hydroplány Vought OS2U Kingfisher som nenašiel.
Detail katapultu a vyzdvihnutie hydroplánu SC-1 Seahawk
Bojové kariéry veľkých krížnikov triedy Alaska
USS Alaska CB-1
Prvé plavidlo tejto triedy prezývané "The Mighty A", malo položený kýl 17. decembra 1941 v Camdene, štát New Jersey, lodenicami New York Shipbuilding Corp., spustené na vodu 15. augusta 1943 a zaradené do služby 17. júna 1944. Loď bola nazvaná podľa vtedajšieho teritória Spojených štátov, kúpeného od cárskeho Ruska za 7,2 milióna dolárov v roku 1867.
Spustenie Alasky na vodu a dámy ktoré krstili USS Alasku.
USS Guam CB-2
Kýl druhého plavidla tejto triedy bol položený 2. februára 1942 taktiež v Camdene rovnakými lodenicami, spustené na vodu 12. novembra 1943 a zaradené do služby 17. septembra 1944. Loď nazvaná tiež podľa teritória Spojených štátov, ktorým bol najvačší z Mariánskych ostrovov, v čase stavby lode okupovaný Japoncami.
Bojová kariéra oboch lodí
Vzhľadom na to že snáď celú kariéru operovali obe dvojčatá spoločne, píšem pre nich len jednu históriu bojového nasadenia. Drvivú väčšinu kariéry boli nasadené prakticky ako "protilietadlové" krížniky a ku svojim primárnym cieľom - krížnikom sa na dostrel nikdy nepriblížili.
Po zaradení do služby absolvovali intenzívny výcvik v Chesapeake Bay a v Gulf of Paria. Po úpravách vo Philadelphia Navy Yard a štandardizačných skúškach pri Guantanáme na Kube vrazili cez Panamský priplav do Pacifiku. Po ďalšom výcviku boli ako súčasť operačnej skupiny TG 12.2 prevelené do Ulithi kde boli zaradené do operačnej skupiny TG 58.5, ktorá bola súčasťou najväčšieho operačného zväzu rýchlych lietadlových lodí TF 58. V operačnej skupine slúžili ako ochrana starým lietadlovým lodiam USS Saratoga CV-3 a USS Enterprise CV-6, ktoré sa v tom čase špecializovali na operácie v noci. Operačný zväz vyrazil 10. februára 1945 k útokom na domáce japonské ostrovy. Čoskoro potom, už ako súčasť TG 58.4 podporovala lietadlové lode pri útokoch na Iwo Jimu a následne sa vrátila naspäť do Ulithi na doplnenie zásob a drobné opravy.
Nasledovali útoky na letiská na japonských domovských ostrovoch Kjušú, Šikoku a západnej časti Honšú. Alaska a Guam boli stále súčasťou TG 58.4 spolu s lietadlovými loďami USS Yorktown CV-10, USS Intrepid CV-11, USS Independence CVL-22 a Langley CVL-27, ktoré mala za úlohu ochraňovať pred vzdušnými a hladinovými hrozbami. Lietadlá skupiny zaútočili 18. marca na japonské letiská na juhu ostrova Kjušú, naopak skupina sa stala cieľom japonských útokov, pri ktorých sa Alaska prvýkrát dostala do boja a zostrelila svoje prvé lietadlo, sebevražedný Frances útočiaci na Intrepid. Krátko potom omylom zostrelili protilietadloví delostrelci na Alaske aj vlastné lietadlo Hellcat, pilot našťastie vyviazol bez zranenia. Útoky kamikaze potom pokračovali celý deň. Nasledujúci deň zaútočili lietadlá skupiny na japonské plavidlá v prístave Kóbe, ale vzhľadom na koncentrovanú protileteckú paľbu dosiahli len malé úspechy. Protiútok japonských lietadiel naopak ťažko poškodil lietadlovú loď USS Franklin CV-13 a sformovala sa na jej doprovod domov task unit TU 58.2.9 v zložení Alaska, Guam, ťažký krížnik USS Pittsburgh CA-72, ľahký krížnik USS Santa Fe (CL-60) a tri divízie torpédoborcov, vzdialenú podporu mu robil zvyšok operačnej skupiny TG 58.2, ktorý okrem iného zahŕňal štyri lietadlové lode. Po skončení doprovodu Franklinu sa oba veľké krížniky vrátili k obvyklej úlohe doprovodu lietadlových lodí a naviac boli 27. marca vyčlenené k ostreľovaniu malého ostrova Minami Daito Šima ležiaceho 160 míl východne od Okinawy. 11. apríla, naspäť pri doprovode lietadlových lodí, si Alaska nárokovala zostrelenie sebevražedného liedadla Ohka (Američanmi nazývaného Baka).
USS Alaska vedľa USS Missouri / USS Guam
Po desaťdňovom odpočinku od 14. mája v atole Ulithi, nasledovalo ďalšie nasadenie v TG 38.4, v rámci ktorého 9. júna ostreľovali radarové stanice na ostrove Okino Daito Šima, ležiaceho južne od predtým ostreľovaného Minami Daito Šima. Po jednomesačnej prestávke na odpočinok a údržbu na Leyte, nasledovalo pôsobenie v Buckner Bay na Okinawe v rámci novosformovaného operačného zväzu TF 95, odkiaľ zväz podnikal nájazdy do juhočínskeho mora. V oblasti nachádzali krížniky prakticky len rybárske plavidlá a občasný výskyt nepriateľských lietadiel. Prakticky na konci vojny 12. augusta bola v Buckner Bay torpédovaná stará bitevná loď USS Pensylvania BB-38 kotviaca vedľa Alasky.
Po skončení vojny boli krížniky vyslané do Žltého mora v rámci prezentácie námornej moci v oblasti, kde podporovali (predpokladám že iba morálne svojou prítomnosťou) vylodenie amerických vojsk v Inčone v Kórei a následne v čínskom prístave Čingtao. Nasledovala operácia Magic Carpet - transport amerických vojsk do San Franciska a presun cez Panamský prieplav do Atlantiku. Guam (17. decembra 1945) aj Alaska (2. februára 1946) permanentne zakotvili v Bayonne, štát New Jersey a 17. februára 1947 boli vyradené zo služby a preradené do rezervy. Do služby sa už nevrátili, 1. júna 1960 boli vyradené z námorného registra a 30. júna 1960 bola predaná do šrotu Alaska, Guam ju nasledovala 24. mája 1961.
Za svoju bojovú kariéru získala USS Alaska 3 bojové hviezdy a USS Guam 2 bojové hviezdy.
USS Hawaii CB-3
Kýl tretieho plavidla triedy bol položený 20. decembra 1943 a loď bola spustená na vodu 11. marca 1945. Konštrukcia bola zastavená v septembri 1947 keď bol krížnik hotový asi z 85%. Boli zvažované rôzne konverzné projekty (viď nižšie), najmä raketových krížnikov ale napokon sa žiadny z projektov neuskutočnil a nedokončený Hawaii bol 9. júna 1958 vyradený z US Navy a následne zošrotovaný.
Rozostavaný USS Hawaii
Zvažované konverzné projekty
Lietadlová loď
Po vstupe USA do 2. svetovej vojny bola zvažovaná konverzia krížnikov na lietadlové lode. Konverzia by mala nesporné výhody, vďaka určitej podobnosti s triedou Essex, kapacita lietadiel by bola menšia asi o 10%. Podrobnejšie skúmanie však ukázalo množstvo komplikácií, následkom ktorých by bola konverzia neefektívna.
Navrhovaná konverzia na lietadlovú loď
Raketový veľký krížnik CBG-3
Plánovaná konverzia nedokončeného krížnika USS Hawaii z roku 1948 na plavidlo nesúce americké kópie rakiet V2 a strely XPM Triton, ktorá by dala lodi vzhľad pripomínajúci z boku lietadlovú loď. Koncept hladinového plavidla, nesúceho balistické rakety, bol v US Navy opustený vzhladom na nepresnosť vtedajších navigačných systémov a nebezpečné kvapalné pohonné látky v raketách, v dôsledku čoho bola zrušená aj prestavba USS Hawaii.
Velitelský krížnik CBC-3
V roku 1952 bola naopak plánovaná prestavba USS Hawaii na velitelské plavidlo pre zväz lietadlových lodí. Loď by niesla 16 diel 127/54 mm v jednodelových vežiach a rozsiahle vybavenie a priestory pre velenie útočnému zväzu lietadlových lodí ale žiadne špeciálne vybavenie pre velenie obojživelným operáciám. Práce na prestavbe boli začaté, ale po dokončení velitelského krížnika CC-1 Northampton a výbere USS Wright ako ďalšieho plavidla k prestavbe na velitelskú loď boli prestavba USS Hawaii zrušená.
CB-4 až CB-6
Posledná trojica plavidiel mala byť stavaná rovnako v New York Shipbuilding Corp. v Camdene, štát New Jersey, ale stavba bola najprv pozastavená v prospech prioritnejších plavidiel, najmä lietadlových lodí a 24. júna 1943 bola definitívne zrušená.
Krížniky "super A-type" triedy B65
Japonskou "odpoveďou" na triedu Alaska mali byť krížniky triedy B65. Otázne je kto odpovedal na koho konštrukciu, nakoľko obe strany stavali lode ako reakciu na údajnú hrozbu stavby podobnej lode u toho druhého. Naviac oba designy vznikli v približne rovnakom období a aj keď neboli japonské lode ani rozostavané, bol už vyhotovený prototyp 310 mm dela.
Keď boli známe údaje o lodiach triedy Alaska, Japonci posudzovali možnosti zmeny kalibru hlavných diel na 360 mm a k nim primerané pancierovanie, rôzne dostupné zdroje uvádzajú buď tri dvojdelové alebo tri trojdelové veže. Táto varianta zamietnutá, nakoľko by zmeny mali za následok prílišné zvýšenie výtlaku a zníženie výkonov. Stavba krížnikov bola zastavená v prospech stavby lietadlových lodí. Plavidlá mali v rámci požiadaviek vyvážený design s relatívne dostatočnou pancierovou ochranou, pravdepodobne lepší než bola trieda Alaska. Na rozdiel od triedy Alaska by ale proti ním stáli spomínané bitevné lode triedy Iowa nie ako lepšia alternatíva ale ako súper, ktorý by ich spoľahlivo deklasoval. Ostatne práve trieda Iowa mala slúžiť ako "battlecruiser killer" proti podobným plavidlám. Ak by sa teda cez vlny bombardérov z lietadlových lodí dostali niekedy japonské superkrížniky na dostrel.
Bitevné krížniky triedy Stalingrad
Aj keď bola trieda Alaska už v čase uvedenia do služby nadbytočná a zastaraná, naviac obe lode boli krátko po vojne preradené do rezervy, predsa len došlo k stavbe podobných plavidiel. Boli nimi krížniky sovietskej triedy Stalingrad (Projekt 82), ktorá sa začala stavať pravdepodobne pre Stalinovu záľubu v delostrelectve. Ostatne práve po jeho smrti bola stavba týchto plavidiel zastavená.
Názvy všetkých troch aspoň rozostavaných lodí triedy Alaska boli v US Navy znovu použité, takže dnes sa po moriach a oceánoch plaví nosič strategických balistických rakiet ponorka triedy Ohio USS Alaska SSBN-732, obojživelná útočná loď triedy Iwo Jima USS Guam LPH-9 a útočná ponorka triedy Virginia USS Hawaii SSN-776. Názvy týchto lodí ale už nevychádzajú z názov teritórií, ponorky USS Alaska a USS Hawaii sú pomenované podľa 49. resp. 50. štátu USA, zatial čo USS Guam je pomenovaná podľa slávnej bitky USMC.
Záver
Kariéra veľkých krížnikov bola veľmi krátka a prakticky hneď po vojne boli preradené do rezervy. Boli navrhované varianty ich prestavby na vtedy veľmi populárnu raketovú výzbroj. Lode mali vynikajúce hlavné delá, no ich trupy zdedili všetky nedostatky krížnikov. Rýchlosť lode sa sotva vyrovnala bitevným lodiam triedy Iowa, ktoré boli naviac v čase designu Alasiek už rozostavané, manévrovacie schopnosti boli vďaka jedinému kormidlu oproti Iowe horšie, o výzbroji a pancierovej ochrane ani nehovoriac. Pri vynaložených nákladoch by bolo efektívnejšie dokončiť posledné dve rozostavané jednotky triedy Iowa, resp. rovno od začiatku postaviť miesto troch lodí triedy Alaska dve lode triedy Iowa. Prípadne ako alternatívu postaviť lode hoc aj veľkosti Iowy, ale s rýchlopalnejšou výzbrojou 12x305 mm (prípadne 14-16x305 mm, hmotnostne by to vychádzalo). V čase keď dvojičky triedy Alaska zasiahli do boja, ich predpokladaní súperi proti ktorým boli stavané boli už väčšinou na morskom dne a celú kariéru nakoniec strávili doprevádzaním lietadlových lodí. Ťažko to ale bolo možné vedieť v lete 1940, keď boli objednané spolu s celým spektrom plavidiel od mohutných bitevných lodí, hromady lietadlových lodí až po torpédoborce a ponorky. Cieľom bolo získať rýchly krížnik s ťažšou výzbrojou, no US Navy v týchto lodiach získalo krížnik za cenu bitevnej lode. Prakticky už po vojne sa Američania pustili do stavby novej triedy štandardných ťažkých krížnikov triedy Des Moines, ktoré boli vybavené novými rýchlopalnými automaticky nabíjanými delami kalibru 203 mm a práve tieto v US Navy plnili dlhé roky úlohu delostreleckej podpory.
Poznámky
[1] Jednotky (až na tony) uvádzam prerátané z pôvodných jednotiek (stopy, palce, libry, galóny a iné) na jednotky SI a nejako rozumne zaokrúhlené. Ešte pripomínam že pre použitie v námorníctve a letectve sú v SI povolené námorné míle a uzly.
[2] I keď HMS Vanguard a Jean Bart boli dokončené neskôr, ich stavba začala ešte pred triedou Alaska. Ak teda berieme do úvahy lode s hlavnými delami kalibru vyššieho ako ťažké krížniky (203 mm). Bitevné lode sa proste stali obeťou zmeny priorít, moria ovládli lode lietadlové.
[3] Otázne je ale či malo zmysel pokračovať v číslovaní, ktoré nemalo žiadnu loď zaradenú do služby. Ostatne označenie CC-1 neskôr zdedil command cruiser USS Northampton.
[4] Pričom CB neznamenalo BattleCrusier ako by naznačovala skratka. Napr. ani lietadlová loď nie je označená AC ale CV.
[5] Podľa iných zdrojov bolo 18 lietadlových lodí, 115 torpédoborcov a 43 ponoriek. Ostatné sa zhoduje.
[6] Aj keď projektované bitevné lode mali výtlak zrovnateľný.
[7] Nie som delostrelec a slovenské ekvivalenty som nenašiel, tak kto poznáte zodpovedajúce výrazy dajte prosím vedieť.
[8] Iróniou osudu jedinú loď toho mena zaradenú do služby, USS United States z roku 1797 počas občianskej vojny ukoristilo námorníctvo konfederácie a zaradilo ju do služby ako (Confederate states ship) CSS United States.
[9] Samozrejme filozofia nebola nikdy dodržaná na 100%, určitý pancier bol vždy nad rámec "nevyhnutného" panciera. Najčastejšie to bola pancierová horná paluba a určité pancierovanie sekundárnych diel.
[10] Netuším akým spôsobom dospel zdroj k tomuto číslu, ale uvádza to takto.
[11] Konkrétne lode US Navy triedy South Dakota a Iowa.
[12] Ostatne bola by to po dlhých rokoch snáď prvá (a vlastne aj posledná) dvojdelová veža s čisto protilodnými delami v US Navy. Neskoršie ľahké krížniky triedy Worchester síce niesli hlavnú výzbroj 152 mm diel v šiestich dvojdelových vežiach, ale tieto boli duálne protilodné aj protilietadlové.
Zdroje
Garzke W., Dulin R.: Battleships: United States battleships, 1935-1992, Annapolis, Maryland : Naval Institute Press, 1995. ISBN 1-55750-174-2
Adcock A.: U.S. Heavy Cruisers in action part 2, Carrollton, Texas : Squadron/Signal Publications. ISBN 0-89747-431-7
Scarpaci W.: Iowa Class Battleships and Alaska Class Large Cruisers Conversion Projects 1942-1964, Ann Arbor, Michigan : Nimble Books LLC, 2008. ISBN 1-93484-038-6
Friedman N.: U.S. Battleships: An Illustrated Design History, Annapolis, Maryland : Naval Institute Press, 1985. ISBN 0-87021-715-1
http://www.history.navy.mil/
http://www.navweaps.com/
http://www.hnsa.org/
http://en.wikipedia.org/
http://www.hazegray.org/
(netýka sa to washingtonskej zmluvy samotnej - tú asi písali američania a nie angličania). Skúsim sa na to pozrieť ešte raz ale celkom by pomohlo keby som mohol prípadné sporné otázky s niekým konzultovať.