V dnech 12. až 24. srpna zde vybojovali rakousko-uherská a srbská armáda tvrdé bojové střetnutí, které skončilo porážkou Rakušanů a citelně oslabilo i druhou stranu vítězných Srbů. O bitvě kterou zde obě armády svedly je následující článek.
Bitka na Planine Cer
Bitka na planine Cer (alebo bitka na Jadru – podľa rieky pretekajúcej oblasťou) bola prvou bitkou 1. svetovej vojny, v ktorej zvíťazili vojská Dohody. Presnejšie, vojská Srbského kráľovstva porazili armády Rakúsko – Uhorska.1. Predohra
28. júna 1914, asi o 10 hodine a 52 minúte, dal Gavrilo Princip dvoma chaotickými strelami do pohybu to, čo mu sa neskôr hovorilo 1.svetová vojna. Udalosť dostala názov Sarajevský atentát a spočiatku nič nenapovedalo, do akých rozmerov sa táto udalosť rozrastie. Následný sled udalosti však nebol blesk z jasného neba, skôr vyvrcholenie dlhodobej politiky štátov dvoch blokov. Na jednej strane Rakúsko – Uhorskej monarchie a Nemecka (Centrálne mocnosti) a ich spojencov, proti Rusku, Francúzsku, Veľkej Británii a Srbskému kráľovstvu (Dohoda) a ich spojencom na strane druhej.
Rakúsko – Uhorská monarchia s 52 miliónmi obyvateľov by sa dala označiť za unikát Európy. Na čele tohto podivného zväzu, kde boli de facto dve samostatné štáty, de iure tri právne režimy, tri armády atď., bol cisár František Jozef I., honosiaci sa síce mnohými titulmi, ale na mnohé z nich nemal nárok ( Typický Rakúsky šlendrián ). Ríša bola rozleptaná vnútornými spormi, obývaná národmi, ako sa vyjadril jeden zahraničný novinár, ktoré sa navzájom často nenávideli a jediné čo ich spájalo bola nenávisť k monarchii. Slabosť sa prejavovala samozrejme aj v zahraničnej politike, kde Rakúsko – Uhorská monarchia strácala od roku 1856 mocenské postavenie veľmocí a spojencov. V roku 1910 je už vo vleku Nemeckého cisárstva a degraduje na je ho prívesok ako v oblasti ekonomickej, politickej, tak i vojenskej. Samotný nemecký vyslanec to videl takto :“ Monarchia je ťažko chorá. Mstia sa minulé chyby v zahraničnej aj domácej politike.“
V roku 1906 dochádza k roztržke so Srbskom, dovtedy lojálnym spojencom, aby v roku 1908 došlo k definitívnemu rozchodu týchto dvoch štátov. Krátkozraká politika Františka Jozefa I. a jeho “ kabinetu múmií“ a neskutočná schopnosť vyrábať si zo spojencov nepriateľov, slávila „úspech“ aj v tomto prípade. Príčinou bola anexia Bosny a Hercegoviny, kde žila početná srbská komunita.
Srbsko, novo konštituované od roku 1813 sa postupne oslobodzovalo od tureckej nadvlády. Od roku 1831 bolo vyhlásené autonómne kniežatstvo, 1878 bolo uznané za samostatné kniežatstvo a po roku 1882 za kráľovstvo. Pomaly sa modernizovalo a bolo verným spojencom Rakúska, ktoré podporovalo jeho boj proti Turkom a v roku 1885 proti Bulharom. Toto obdobie skončilo v roku 1906, keď došlo k tzv. „prasacej vojne“ a Srbsko prešlo do tábora Dohody. Nemožno povedať, že by to bolo Srbsku na škodu. Nastal rozvoj priemyslu a infraštruktúry, na ktorom sa okrem ruského a francúzskeho kapitálu podieľal aj nemecký. Citeľne však zaostával ťažký priemysel, ktorý sa začal budovať po roku 1906.
Sbrsku vládol kráľ Peter I. Karađorđević, ale o svoju moc sa delil so synom, ktorému dal titul princ regent, Alexandrom I. Vláda to bola konštitučná a po zlých skúsenostiach s jeho predchodcom Alexandrom I. Obrenovićom, ktorého zavraždili povstalci z Čiernej ruky v roku 1903 pre jeho prorakúsky a absolutistický postoj, aj v zhode s parlamentom. V rokoch 1912 a 1913 viedlo Srbsko tzv. Balkánske vojny z ktorých vyšlo víťazne, ale ekonomicky a vojensky vyčerpané.
Po atentáte začalo vyšetrovanie a okamžite aj zákulisné hry na jeho využitie. O čo menej smútila Viedeň a František Jozef I. v Bad Ischli, o to viac sa pustili diplomati do zostavovania neprijateľného ultimáta pre Srbsku vládu. Srbsko prijalo z 10 bodov 9, čo ale Viedeň považovala za nedostatočné a vypovedala k 28. júlu Srbskému kráľovstvu vojnu. To spustilo lavínovú reakciu ostatných mocností. Veľvyslanec Rakúsko – Uhorskej monarchie barón Giesel na srbskú odpoveď ohľadne ultimáta po atentáte reagoval negatívne, čím bola vlastne vyhlásená vojna Srbsku, Nikola Pašić, premiér Srbska mu povedal, či si uvedomuje, že Rakúsko – Uhorská ríša si podpísala rozsudok smrti.
Pripravenosť Rakúsko – Uhorskej monarchie na konflikt so Srbskom.
Rakúsko – Uhorská ríša sa potácala na hrane vojny so Srbskom už od roku 1912. Jediným skutočným spojencom bolo Nemecko, ostatní spojenci, s ktorými malo Rakúsko - Uhorsko podpísané zmluvy, buď prešli na stranu Dohody – Taliansko, Rumunsko, alebo boli vyčerpaní z predchádzajúcich vojen a po skúsenostiach, i krajne opatrné s jeho podporou. Bulharsko, Albánsko. Rusko a Čierna Hora boli nepriateľsky naladené a vypovedali Rakúsko – Uhorsku vojnu. Švajčiarsko bolo neutrálne.
Je prekvapujúce, že vládne kruhy nevenovali príprave na vojnu so Srbskom náležitú pozornosť, pričom konflikt bol od roku 1908 viac než pravdepodobný. Železničné a kvalitné cestné spojenie k hraniciam Srbska nebolo. Železničné trate končili desiatky kilometrov od hraníc, k hranici až na výnimky viedli iba poľné a lesné cesty. To kládlo zvýšené nároky na vojenský tyl, ktorý ale nebol na patričnej úrovni.
Pre prípad vojny malo velenie rakúsko – uhorskej armády vypracovaný plán. Bol naviazaný na Nemecký vojnový plán a vychádzal z 3 možnosti . Z vojny proti Srbsku a Čiernej Hore – prípad B, z vojny proti Rusku – prípad R a kombináciu oboch variantov -prípad B-R. Plán –prípad B-R, rátal s tým, že mobilizácia Ruska a presun na hranice sa dosiahne až s určitým časovým oneskorením. Z tohto hľadiska boli ozbrojené sily rozdelené do 3 transportných sledov. Najsilnejší A- sled (A – Staffel) bol určený proti Rusku, B –sled sa mal presunúť na srbské hranice a potom po 18 dňoch od ukončenia mobilizácie sa presunúť do Haliče proti Rusom. Tretia skupina bola „MGB“ –Minimalgruppe Balkan, určená na boj proti Srbsku.
Tento plán mal niekoľko slabín, hlavne však závisel od rýchlosti, respektíve pomalosti ruskej mobilizácie. Tieto plány boli konzultované a zosúladene s nemeckým generálnym štábom.
Rakúsko – uhorská armáda bola relatívne dobre vyzbrojená, aj keď zďaleka nedosahovala svetovú špičku. Bola rozdelená do niekoľkých častí ( spoločná armáda, 2 vlastibrany a na ne nadväzujúce ďalšie zložky a jednotky) a silne nahlodaná vnútropolitickým napätím v krajine. Vnútropolitický boj o armádu prebiehal počas celej vojny. Aj keď cisár a hlavný vojenský pán František Jozef I. a jemu oddaný generáli presadzovali „ starorakúsku armádu“, jednotná armáda oddaná iba cisárovi, nadnárodná a nepolitická sa fakticky rozpadla v roku 1848 a podľa zákonov z roku 1867 pri Nemecko - Maďarskom vyrovnaní v ríši.
Mala relatívne kvalitnú pechotnú výzbroj, ale výrazne zaostávala v delostrelectve. Aj keď mala vo výzbroji moderné delostrelectvo, dosť veľkú a podstatnú časť tvorilo delostrelectvo zastarané, časť dokonca zo 70. rokov 19 storočia. Moderná delostrelecká výzbroj sa preto dostávala k jednotkám až počas vojny. Podobne to bolo aj u tylových jednotiek –vozatajstve, kde chýbali vhodné povozy do terénu.
Ostatná výzbroj a technická výbava mala európsky štandart.
Závažné nedostatky mal však veliteľský zbor. Kým nižší velitelia boli vcelku dobre pripravení, vyšší velitelia mali problémy s taktikou a plánovaním. Aj keď mnohí generáli a štábny dôstojníci prešli kurzami v Nemecku, na kvalite vedenia jednotiek sa to u väčšiny veliteľov neodrazilo. Stále pretrvával „systém Beck“, útok zovretých formácii, “švarmlinia“ a postupy štábnej práce z doby okolo 1870, aj keď sa noví náčelníci generálneho štábu snažili po roku 1906 toto dedičstvo “vizekeisera“ odstrániť. Štruktúra ozbrojených síl bola s výnimkou námorníctva tak zložitá, že sa v nej nevedeli detailne orientovať ani vlastní vojaci. To tiež neprispievalo k súladu jednotlivých zložiek.
Ďalší výrazný problém bol výcvik jednotiek a jednotlivca. Nepriaznivo sa tu prejavovalo rozdelenie armády na tri časti. Zatiaľ čo u útvarov spoločnej armády bol výcvik, morálka a disciplína na vysokej úrovni, v ostatných častach armády bol stav značne premenlivý a dosť záležalo na konkrétnom veliteľovi. Takto sa mohlo stať, že počas vojny (hlavne na počiatku) boli v zväzku ( spojenie niekoľkých útvarov a jednotiek pod spoločné velenie, napr. brigáda, divízia, armádny zbor) jednotky od perfektné vycvičených s vysokou bojovou morálkou, s kvalitnou výzbrojou a výstrojom až po jednotky narýchlo zostavené, bez riadneho výcviku, oblečené v civilných šatách (aj dôstojníci) a vyzbrojené puškami Werndl M.1867/77 a nábojmi s čiernym prachom.
Taktika rakúsko – uhorskej armády
Na začiatku vojny sa u radovej pechoty používala ako základná výcviková a bojová taktika tzv. švarmlinia. Tá spočívala v zomknutých radoch družstva – švarm, ktorý bol najmenšou jednotkou čaty – zugu. Družstvá v čate sa potom stavali do dvoch radov s veliteľmi, ktorí vydávali povely na krídlach. Veliteľ roty (kompanie – až 270 osôb) potom určoval postavenie jednotlivých čiat, napr. 3 v predu, 1 záloha, 2 a 2, atď. Čaty mohol aj deliť. To všetko podľa konkrétnej situácie. Čata – rota postupovala buď samostatne alebo v rámci práporu, väčšinou v kolóne - prúde. Ak postupovala rota v rámci práporu, jej miesto a úlohu určoval veliteľ práporu. Najbežnejší bol takýto priebeh: keď prieskum narazil na nepriateľa, (alebo na rozkaz nadriadeného), bol vydaný pokyn na zaujatie bojovej zostavy. 2 roty sa rozvinuli do švarmlinie , do predu bolo vyslaný roj ( asi polovica družstva pod vedením slobodníka), ktorý mal preskúmať terén pred rotou. Za švarmliniou boli zálohy, väčšinou 2 roty, ktoré mali nahrádzať straty alebo vo vhodnej chvíli podporiť útok alebo ústup. Boli asi vo vzdialenosti 400-500 krokov so zbytkom práporu, v zostave a tvare, aký určil veliteľ práporu. Ako švarmlinia postupovala, vo vzdialenosti asi 600 m začala hromadná riadená paľba na povel - salva, od 400 m cielená paľba. Podľa situácie sa viedla zo stoja, pokľaku alebo ležiac. Švarmlinia postupovala k nepriateľovi, a ak to bolo možné, prešla behom do bodákového útoku. (Bajonet auf) Veliteľ roty priamo v boji nevelil, jeho úloha v boji bola súčinnosť so susedmi roty, delostrelectvom na palebnú podporu a určovanie trasy postupu roty.
Rozkazy vydávali velitelia na stupni prápor ,rota sami, tak že prišli k jednotke na koni alebo pomocou spojky – ordonancov. V švarmlinii sa predávali rozkazy ústne, od vojaka k vojakovi, ktorý oznámil rozkaz ďalšiemu po svojom boku alebo dozadu - vpredu.
Vojaci už mali poľné lopatky , 1 bola určená dvom vojakom, aby sa mohli zakopať, ak by prechádzali do obrany.
Samotná bitka začala delostreleckou paľbou na nepriateľa podľa toho, v akej pozícii sa nachádzal a na jeho hlavné palebné prostriedky. Delostrelecká paľba potom prerástla do delostreleckých súbojov v snahe zničiť palebné prostriedky nepriateľa, alebo nedovoliť zničenie vlastných síl a prostriedkov. Behom boja sa odporúčalo delostrelectvu menenie pozícii. Záverečný boj potom viedla pechota sústredenou masovou paľbou a masovým útokom.
Bola to zlepšená „Stosstaktik“, berúca do úvahy zvýšený dostrel zbraní a rýchlopalné zbrane.
Ak mal prápor guľomety ( v tomto období 2 na prápor), používal ich na krytie krídiel a medzier v zostave. Delostrelectvu sa určovali ciele tak, aby sa narušila bojová zostava nepriateľa.
Výhoda tejto taktiky bola mohutná palebná sila ako salvami, tak jednotlivcami. Dobré vycvičené jednotky vedeli vypáliť viac rán a pokryť väčší priestor ako guľometná paľba a dobre zorganizovanému prechodu do bodákového útoku často neodolal ani zakopaný nepriateľ.
Nevýhodou bola ľahká zraniteľnosť rýchlopalnými zbraňami, či už delostrelectvom alebo guľometmi. Ďalšou nevýhodou bola potreba relatívne dlhého výcviku a ľahké zrútenie v prípade neúspechu. Zároveň kládla vysoké nároky na veliteľov. Kým bolo dostatok kádrových veliteľov čiat a rôt, neboli závažnejšie problémy, tie nastali až nástupom záložných dôstojníkov a vojakov, ktorí túto taktiku nemali celkom osvojenú a robili chyby. Často sa stávalo, že jednotky nedodržiavali odstupy, dochádzalo k húfovaniu jednotiek a nedodržiavaniu línie či spojenia záloh so švarmliniov. Potom sa tieto skupiny a húfy stávali obľúbeným cieľom hlavne šrapnelovej paľby delostrelectva a guľometov.
švarmlinia
Skôr ako rarita sa brala na začiatku vojny „rojnicová“ taktika, ktorá sa cvičila hlavne u horských (myslivci) jednotiek, strelcov a prieskumu. Ako pokračovala vojna zákopovou formou boja, stala sa hlavnou bojovou taktikou. Lepšie zodpovedala novým podmienkam s čoraz viac využívanými guľometmi, rýchlopalnými delami, zakopanými a opevnenými protivníkmi v pozíciách obohnanými ostnatým drôtom. Vznikala už vo Francúzsku v 90 rokoch 19. storočia ako odpoveď na prevratný vynález rýchlopalného dela a guľometu. Začala sa formovať po rusko-japonskej vojne a prvé použitie našla v Balkánskych vojnách.
Spočívala v roztiahnutí línie do dĺžky a šírky.
Družstvo sa roztiahlo do rojnice, vzdialenosť medzi vojakmi v rade bola niekoľko metrov.
Družstvo postupuje do predu prískokmi, plazením, rýchlym behom, využíva pre postup terénny kryt, za ktorý zaľaháva. Postupuje sa jednotlivo, alebo v malých skupinách 2-3 ľudí, podľa možností.
Čata sa delí, najčastejšie sú 2 družstvá vpredu, 1 družstvo tvorí zálohu a dopĺňa predný sled. Postupuje hneď za prvosledovými družstvami. Ak je čate pridelený guľomet, postupuje so zálohou, alebo zaujíma výhodne postavenia podľa postupu čaty.
Rota má v 1. línii obyčajne 2 čaty v rojnicovej zostave, zbytok roty tvorí zálohu a postupuje tiež v rojnici. Podľa potreby sa zasadzuje do boja. Rota má už obyčajne minimálne 2 guľomety.
Prápor postupuje v trojstupňovej bojovej zostave. 1. sled tvoria 2 roty rozvinuté do rojníc, potom v 2. slede malé podporné jednotky, veľkosti čaty, ktoré doplňujú 1. sled a v prípade úspechu podporujú nástup, v prípade ústupu chránia 1. sled paľbou. Za nimi je 3. sled, vo vzdialenosti asi 500 – 1000 m, záloha vo veľkosti asi roty a jednotky určené pre posilnenie zostavy napr. ženisti na odmínovanie terénu alebo prerazenie zátarasou. Prápor má už aj vlastné podporné prostriedky a zbrane,( dovtedy na úrovni pluk, prápor má oddiel guľometov v počte 4-8, obyčajne je mu pridelená aj delostrelecká batéria a iné typy zbraní podľa potreby, napr. mínomety) ktoré podporujú paľbou 1. sled a uzatvárajú paľbou priestory a medzery v bojovej zostave a umlčujú prostriedky protivníka.
Rojnica vedie paľbu nepretržite, v rámci dostrelu zbrane, cielená paľba rojnice na udaný cieľ je od 300 -400 m podľa podmienok. Delostrelecká podpora postupu rojnice končí 100- 200 m pred nepriateľom, asi od 50 m pred útokom sa začali vrhať ručné granáty a začal bodákový útok .
Ak sa niekde prvosledovej rojnici podarilo získať prevahu alebo vkliniť do obrany a terén to dovoľoval, bola posilnená 2. sledom a zálohou - 3. sledom, prešla k bodákovému útoku, zaujalo sa výhodné obranné postavenie a paľbou sa ničili bočné postavenia nepriateľa, pokiaľ sa už predtým nestiahol. Časť záloh mala postupovať v smere útoku. Táto taktika už vyžadovala iniciatívu na stupni veliteľ družstva a slobodník, veliteľ roja, dovtedy člen mužstva sa stal veliteľom, iniciatívu jednotlivca, kvalitný strelecký výcvik mierenej streľby. Veliteľ čaty tu už preberá časť povinnosti veliteľa roty – nasadenie záloh, súčinnosť s delostrelectvom atď., ktorý zase preberá časť úloh veliteľa práporu.
Táto taktika umožňuje znižovať počet vojakov v jednotkách a počet jednotiek. Roty mohli znížiť svoje stavy z 270 na okolo 130 – 150 mužov, prápory z okolo 1200 na 700. Mohli klesnúť aj počty jednotiek z 4 družstiev u čaty, 4 čiat u roty a 4 rôt u práporu na 3.
Do výzbroje vojak pribudla poľná lopatka, kliešte na drôt a ručné granáty.
Predpoklady na jej zavedenie je výrazné doplnenie rýchlopalných zbraní na stupeň rota – čata a delostrelectva na stupeň pluk – prápor. U „švarmlinie“ stačilo, aby bolo delostrelectvo u divízie a guľomety u práporu aj to v malých počtoch (2). Základom tejto taktiky je členenie na zálohy už na stupni čata, nasýtenie zostavy zbraňami a prostriedkami už v prvej línii a samostatná činnosť jednotlivca. Výhoda je v relatívne rýchlom výcviku a operatívnejšom prechode z jednej bojovej činnosti do druhej, pôsobenie pod paľbou nepriateľa a znižovaní účinku rýchlopalných zbraní a tým aj strát. U horských jednotiek a streleckých práporov bola zavádzaná preto, že sa zistilo, že veľké percento strát bolo spôsobené ani nie tak paľbou protivníka, ako sekundárnymi účinkami ako odrazenie guľky od skaly, zranenie úlomkami skál uvoľnených paľbou, zosuvom zeminy a nemožnosťou eliminovať rýchlopalnú zbraň dovtedy bežným postupom. K nevýhodám ( z pohľadu vtedajšieho) môžeme počítať nutnosť doplniť a navýšiť počty drahých rýchlopalných zbraní a s tým spojená zvýšená spotreba munície, doplnenie jednotiek novými prostriedkami – ručné granáty, ostnatý drôt, poľné lopatky, sťažené zásobovanie a nutnosť riešiť dodávky do prvej línie pod paľbou. Bolo treba riešiť aj nový spôsob velenia, dovtedy bežné jazdenie veliteľa na koni už nestačí, treba zavádzať linkové spojenie na stupeň rota – čata, rádiostanice už na stupeň prápor, signály už nevydávať dovtedy bežnými trúbkami, ale píšťalkami a signálnymi raketami. Ak boli eliminované rýchlopalné zbrane, švarmlinia už iba počtom - masou ľahko prelomila rojnicu.
Preto bola táto taktika u konzervatívnych rakúskych veliteľov ( hlavne vyšších stupňov) neobľúbená a pokiaľ ju neboli nútení pod tlakom strát a podmienok používať, nevyužívali ju.
rojnica
Celkovo možno napísať, že rakúsko – uhorská armáda by bola schopná poraziť srbskú armádu po maximálnom úsilí, pokiaľ by nezasiahol nejaký iný štát. Toto sa však nestalo a vývoj prerástol do celosvetového konfliktu. Časť historikov a laickej verejnosti zastáva názor, že väčšinu debaklov a katastrof rakúsko – uhorskej armády, hlavne v roku 1914, má na svedomí plukovník Redl. Možno na ruskom a talianskom fronte malo jeho prezradenie plánov akýsi vplyv, ale na srbskom fronte mal tento čin a jeho následky minimálny vplyv na porážky rakúsko – uhorskej armády. Avšak korupcia, protekcia, hlúposť, neschopnosť a iné neduhy starej monarchie nazývané “ Redlovština“ spoľahlivo rozleptávali štruktúru armády.
Pripravenosť Srbského kráľovstva na konflikt s Rakúsko – Uhorskou monarchiou.
Srbsko po roku 1908 opustilo spojenectvo s Rakúsko – Uhorskou monarchiou a pridalo sa na stranu Dohody. V roku 1911 malo asi 2,5 milióna obyvateľov, po Balkánskych vojnách si zväčšilo územie a počet obyvateľov stúpol na 4,5 milióna. Nebolo to však čisto srbské obyvateľstvo, určitú časť tvorili nepriateľsky naladení Albánci a Bulhari. Balkánske vojny vytvorili novú situáciu na Balkáne, odsunuli Turecko z pozície európskej mocnosti a posilnili sa balkánske štáty. Srbsko sa v roku 1914 po vypuknutí vojny nachádzalo izolovane od ostatných mocností Dohody. Jediný spojenec v oblasti, Čierna Hora, zabezpečoval prístup k moru, ale vojensky a ekonomicky bol ešte slabší ako Srbsko. Albánsko, vytvorené v roku 1912, bolo v podstate protektorátom Rakúsko – Uhorskej monarchie a Talianska, vzhľadom na svoju celkovú slabosť však výraznejšie nemohlo do udalosti zasiahnuť, pričom časť politickej a vojenskej elity sa od Dohody nechala podplatiť. Grécko sa nachádzalo v kríze. Vypukol tzv. „ Národný rozkol“ , kedy sa časť Grékov, vedených kráľom, chcela zúčastniť vojny po boku Nemecka, zatiaľ čo druhá časť po boku Dohody. Tento spor trval až do roku 1917, kedy vstúpilo do vojny po boku Dohody a dovtedy bolo Grécko neutrálne. Bulharsko vyhlásilo neutralitu, aj keď bolo proti Srbsku a chcelo odčiniť porážku z II. Balkánskej vojny. Skúsenosti s Rakúsko – Uhorskou monarchiou ako spojencom, s ktorým malo spojeneckú zmluvu, viedlo bulharské vedenie k zvýšenej opatrnosti a snahe vyhnúť sa situácii z II. Balkánskej vojny. Do vojny vstúpilo až koncom roku 1915 po Nemeckých zárukách. Rumunsko, spojenec Centrálnych mocnosti ( Trojspolok) vyhlásilo tiež neutralitu a v podstate u ňom prebiehal vnútropolitický zápas ako v Grécku. Do vojny vstúpilo v roku 1916 na strane Dohody. Taliansko, aj keď priamo nesusedilo so Srbskom, ale majúce vplyv v Albánsku, malo tiež dohodu s Centrálnymi mocnosťami – Trojspolok – vyhlásilo neutralitu a do vojny vstúpilo v roku 1915 na strane Dohody. Táto „neutralizácia“ susedov Srbska mu zabezpečila to, že Rakúsko – Uhorsko nemohlo počítať so spojencami na Balkáne a Srbsko sa darilo zásobovať výzbrojou a potravinami nielen cez Čiernu Horu.
Srbsko v Balkánskych vojnách prišlo o 82 000 mŕtvych a ranených, štátna pokladnica bola zadlžená na 370 miliónov dinárov, 3x viac ako štátny rozpočet Srbska v roku 1912. Aj cez tieto ťažkosti sa Srbsko venovalo príprave svojho územia na obranu proti Rakúsko – Uhorsku. Infraštruktúra bola na nízkej úrovni, ale na strategických smeroch boli vybudované cesty a železnice, aj keď mnohé iba úzkokoľajné a mnohé cesty schodné iba v priaznivom počasí. Bola vybudovaná trať pozdĺž Driny na hraniciach so severnou Bosnou, do Užice na južnej bosnianskej hranici a cesty cez pohoria vo vnútrozemí. Na hlavných smeroch boli vybudované opevnenia z betónu a pripravené územia na bojovú činnosť. Celkovo bolo Srbsko na útok Rakúsko – Uhorska pripravené, čo sa týka infraštruktúry lepšie ako s Rakúsko – Uhorsko.
Srbská armáda bola založená na povolancoch. Tí nastupovali podľa výziev – odvodových ročníkov. Srbská armáda sa skladala z kádrovej armády, profesionálnych dôstojníkov a poddôstojníkov, mužstvo sa skladalo z povolancov, ktorí nastupovali na dvojročnú základnú službu . Nástup sa konal po dosiahnutí 21. roku. Po jej skončení boli zaradený do I. výzvy, kde boli do 30. roku. Táto časť armády sa nazývala aj Aktívna armáda. Jej jednotky a zväzky sa označovali I. napr. Dunajská divízia I.
II. výzva sa skladala z záložníkov vo veku 30-38 (40) rokov. Tvorila doplnok Aktívnej armády a spolu s ňou sa označovala ako Operačná armáda. Vojaci tejto výzvy sa nemiešali s vojakmi I. výzvy, ale tvorili samostatné divízie označované II. napr. Dunajská divízia II. Takéto rozdelenie zabezpečovalo, aby výkonnostne rozdielni vojaci neboli v spoločnej jednotke a nebrzdili bojový výkon. Nemohlo sa tak stať, že pri pochodoch a boji vedľa seba boli na sebe závisle jednotky rozdielnych výkonov.
III. výzva sa skladala z povolancov vo veku 38 (40) – 50 rokov. Mala zabezpečovať tyl, ochranu hraníc a objektov, masovejšie zapojenie do bojov sa nepredpokladalo. Ich neoficiálny názov bol čiče – starý muž, strýko. Vytvárali formácie maximálne do stupňa pluk.
IV výzva – posledná obrana - sa nazývali 18-20 roční odvedenci a povolanci vo veku 50-60 rokov. Boli určení pre nebojové úlohy a ako zabezpečovacie a výcvikové jednotky.
Srbska armáda sa v mieri delila na divízne oblasti, kde sa formovali divízie I. a II. výzvy.
V roku 1914 ich bolo 5 - Drinská, Šumadijská, Dunajská, Moravská a Timočska, názvy dostali podľa riek v oblasti, kde sa vytvárali. V štádiu vzniku boli ďalšie 3 - Kosovská, Vardarská a Ibarská, ďalšie 2 sa plánovali Monastyrska a Bregalnicka, ktoré boli na pripojených územiach po roku 1913. Oblasť vytvárala pešie divízie, jednu I. výzvy a jednu II. výzvy. Z nadpočetných plukov ( obvykle 5 a 6, označovaných rímskymi číslicami ) sa vytvárala Kombinovaná divízia. III. a IV. výzva divízie nevytvárala, iba sa organizovala do plukov. Z ostatných zbraní sa vytvárala ešte jazdecká divízia. Ďalej sa tvorili ženijné, delostrelecké, vozatajské, zdravotnícke a ostatné jednotky zbraní a služieb na úrovni plukov a práporov .
Organizácia divízie I. výzvy – vzorová, počty sa nemuseli vždy zhodovať s realitou, celkom 430 dôstojníkov a 19 000 poddôstojníkov a mužstva.
Pechota
4 pešie pluky. Každý pluk (puk) sa skladal zo 4 peších práporov a guľometného oddielu (odelenie) približne 4112 osôb
Prápor ( bataľon) sa skladal zo 4 rôt (četa), približne 1112 osôb
rota sa skladala zo 4 čiat (vod – z ruského zvod) a čata zo 4 družstiev ( desetina).
Delostrelectvo
Delostrelecký pluk mal 9 batérii, každá po 4 poľných delách ( spolu 36 diel )
Jazdecký pluk s 3 jazdeckými eskadrónami a guľometného oddielu
Technický prápor sa skladal z polpráporu ženistov – 2 roty ženistov
a telegrafnej ( spojovacej) roty
Zdravotná služba mala 1 rotu pri divíznom obväzisku, 4 poľné nemocnice a veterinárnu nemocnicu
Výzbrojna a výstrojna služba
Muničný sklad a mobilná delostrelecká dielňa
zásobovacia kolóna (vozatajský prápor), proviantná rota - bitúnok a mäsiarstvo, pekárne
Technicko ženijný mostný a telegrafný prápor (tento prápor bol zabezpečovacím práporom pre Technický prápor, aby ten nemusel riešiť problematiku zásobovania, opráv a doplňovania. )
Zdravotné a veterinárne sklady
Vojenská poľná pošta
Počty jednotlivých plukov a jednotiek sa menili podľa situácie. Srbská armáda pred ťažkopádnymi formáciami dávala prednosť flexibilným bojovým skupinám podľa potreby na bojisku, premiestňovala jednotky podľa potreby, ale snažila sa dodržiavať zásadu nemiešať rôzne výkonné jednotky spolu. Pojem brigáda mal odlišný význam ako u ostatných armád, jednalo sa o zväzok nie na základe plukovnom, ale prápornom, s väčším počtom práporov, ktorým bolo priamo velené, s plným bojovým zabezpečením. Táto organizácia lepšie vyhovovala boju v horách.
Divízie tvorili armádu, ich počet závisel od úlohy armády. Medzistupeň zbor sa nepoužíval, bol určený pre divízne oblasti v čase mobilizácie.
Zvláštne jednotky boli Četníci a 2 žandárske prápory. V prípade vojny sa organizovali ešte dobrovoľnícke partizánske jednotky tzv. komiti alebo tiež hanlivo zvané čužaci.
K ozbrojeným silám patrila aj colná stráž, pohraničné žandárske jednotky, žandársky zbor, justičná stráž a kráľovská garda.
Četníci ( četnik –člen roty –čety, vo všeobecnosti každý ozbrojenec) boli regulárnou súčasťou srbskej armády, na rozdiel od predstáv mnohých historikov to neboli banditi a hrdlorezi bojujúci na vlastnú päsť. Boli oficiálne vytvorený už v roku 1876 zákonom ako dobrovoľnícke jednotky. Ich úlohou bol hĺbkový prieskum a rozviedka, boj v tyle nepriateľa, (dnes tieto úlohy plní comandos, specnaz atď.) v prípade nutnosti pomáhajú žandárstvu udržiavať vnútorný poriadok a ochranu hraníc a iné špecifické úlohy. Mali vlastnú školu v Prokuplje. Organizovaní boli v malých jednotkách, v prípade potreby mali aj vlastné horské delostrelectvo. Ich výcvik bol tvrdší ako u ostatných jednotiek, vysoká disciplína samozrejmosťou a každý jednotlivec bol pripravovaný na samostatné plnenie úloh. Ich velitelia boli vyberaní medzi najlepšími dôstojníkmi armády a žandárstva. Títo dôstojníci mali tiež zodpovednosť za operačnú prípravu územia. Odchodom z aktívnej služby však činnosť týchto vojakov nekončila, často doma mali uniformu a zbraň. Boli pripravení kedykoľvek nastúpiť na rozkaz do služby. Časom tak vznikli celé rodiny a komunity četníkov a za odchod do výslužby sa považovala až smrť.
Poľné žandárstvo okrem úloh bezpečnostných bolo určené aj na boj s záškodníkmi, povstalcami v tyle armád – protipartizánska činnosť, eskortovanie zajatcov a iné špecifické úlohy. V prípade potreby organizovali a prechádzali na partizánsky spôsob boja.
Komiti ( komitet – výbor) boli dobrovoľnícke jednotky, zložené z miestneho obyvateľstva určené a vycvičené k partizánskemu spôsobu boja. Často bojovali spolu s četníkmi, preto si ich niektorí historici, ale aj vtedajší účastníci udalostí zamieňajú resp. spájajú.
Výzbroj srbskej armády bola na nízkej úrovni. Nebola ani tak zastaralá, ako skôr rôznorodá.
Pechotnú výzbroj tvorili rôzne typy zbraní. Najstaršie boli jednoranné pušky Berdan II z Ruska, ktoré používala ruská armáda v protitureckej vojne, počet kusov 80 000, Mauser vzor 1881 až po vzor 1908 rôznej ráže, časť získaná ako vojnová korisť od Turkov, celkom 110 000 kusov, ruský Mosin 120 000 kusov, rakúske mannlicherovky, v počiatočnej fáze niekoľko sto kusov, a malé množstvo talianských, francúzskych a belgických pušiek. Do naplnenia vojnového počtu však chýbalo 120 000 moderných pušiek. Málo bolo aj guľometov, v skutočnosti iba 4 na pluk. Boli to guľomety Maxim, vyrábané v Británii a Rusku. Časom pribudli aj guľomety Schwarzlose. Tento stav sa doplňoval počas vojny dodávkami z Ruska, Francúzska a vojnovej koristi od rakúsko - uhorskej armády. Muníciu dodávali zahraničné muničné fabriky podľa pôvodu zbraní, jediná zbrojovka v Kragujevci nestačila dodávať potrebné počty munície. Jedinou výhodou oproti rakúsko - uhorskej armáde bolo používanie ručných granátov rôzneho typu a určenia. Výhodou bolo aj používanie menších balení (truhlíkov) munície, čo umožňovalo ľahšiu manipuláciu.
Obdobný stav bol aj v delostrelectve, ale tu dosahovala srbská armáda dokonca miernu prevahu nad rakúsko - uhorským, čo sa týka technickej vyspelosti a absolútnu, v jeho efektívnom používaní. Základom bol francúzsky 75 mm kanón Schneider vz.1906 a vz.1912 (francúzske označenie), vyrábaných v Rusku a Francúzsku a odtiaľ aj dodávaných. Používali sa aj delá de Bange vz.77, ráž 90 mm a staré ťažké ruské delá, na obranu Belehradu sa používali aj delá námorne, dodané Francúzmi. Celkovo mala srbská armáda asi 500 diel.
Počty najpoužívanejších diel
- 324 rýchlopalný kanón 75 mm Schneider-Creusot M. 1907 a M. 1907A
- 24 75 mm Krupp M. 1904 poľný (korisť od Turkov)
- 36 70 mm Schneider-Creusot M. 1907 horský
- 8 75 mm Krupp M. 1904 horský (korisť od Turkov)
- 32 120 mm Schneider-Canet M. 1911 poľná húfnica
- 8 150 mm Schneider-Canet M. 1911 húfnica
Munície bolo asi 1 330 ks na hlaveň u poľných diel, pre horské delá asi 800 ks, predpokladaná denná spotreba asi 130 kusov. Všetku muníciu bolo treba dovážať, zbrojovka v Kragujevci bola vo výrobe delostreleckej munície iba vo fáze experimentovania.
Letectvo malo vo výzbroji 12 francúzskych lietadiel Bleriot, oddiel balónov, holubiu poštu a výrobňu vodíka. Základňa bola v Niši. Na začiatku vojny boli prevádzky schopné 4 lietadla a 2 balóny.
Ostatné druhy vojsk a služieb – ženijné, spojovacie, sanitné a zdravotníctvo, transportné, vozatajské atď., boli tiež relatívne moderné, napr. spojári mali lepšiu techniku ako rakúsko - uhorská armáda, ale bolo jej málo a nie všetka dosahovala najmodernejšiu úroveň. To sa kompenzovalo sčasti vysokou efektivitou jej používania. Aj keď používali ako transportné zvieratá voly, tie sa ukázali efektívnejšie ako kone a autá v krutých podmienkach Balkánu. Najpálčivejším nedostatkom bol malý počet lekárov a zdravotníckeho personálu, takže museli vypomáhať spojenci.
Výstroj srbskej armády sa skladala z uniforiem podobných rakúsko - uhorskej armáde, ale bola zo šedo zelenej vzdušnej tenkej látky. Na zimu dostávali teplú bielizeň a plášte. Topánky boli buď hnedé alebo čierne, z kože. Boli zavedené kožené sumky (patrón tašky) na náboje, opasky, remence a plátené vaky na výstroj. Výstroj pešiaka bola iba 12 kg a nosila sa typická čiapka. Deky sa dovážali z Rakúsko-Uhorska. Touto uniformou však boli vystrojené iba oddiely kádrovej armády a časť I. Výzvy. Ostatné jednotky dostávali iba časť výstroje, III. výzva často iba čapice. Vaky a sumky často neboli vôbec a náboje a výstroj si nosili povolanci v civilných vakoch. Kritický bol aj nedostatok kvalitnej obuvi a väčšina nosila slamené alebo likové podomácky vyrábané topánky – opánky. ( Topánky sa stávali najčastejšou „korisťou“ keď padli nepriateľski vojaci do zajatia.)
Dôstojnícky zbor bol pripravený na vysokej úrovni, pretože Srbsko sa zúčastnilo v rokoch 1912-13 Balkánskych vojen. Všeobecne však príprave dôstojníckeho zboru bola venovaná vysoká pozornosť, oproti rakúsko- uhorskej armáde. Všetci dôstojníci v aktívnej službe prešli nielen Vojenskou akadémiou ( na jej vzniku sa podieľal aj F.A. Zach, neskôr veliaci generál srbskej armády), ale aj stážami a štúdiom v zahraničí, nielen v Rusku a Francúzsku, ale aj v Rakúsku -Uhorsku a Nemecku. Štábni dôstojníci pozorne sledovali moderné trendy v cudzích armádach a konflikty, z ktorých vyvodzovali závery a aplikovali ich do praxe. To bola aj jedna z príčin relatívne rýchleho víťazstva v Balkánskych vojnách. Generáli si uvedomovali, že s malou armádou nemôžu používať taktiku a operačné postupy ako ich kolegovia vo veľkých armádach, preto sa snažili o čo najefektívnejšie využitie síl.
Veľká pozornosť bola venovaná poddôstojníkom, ktorí boli cvičeni tak, aby v boji boli schopní veliť nielen svojej jednotke, ale aj o stupeň vyššie, boli aktívni a schopní viesť mužstvo.
Veliteľský zbor všetkých stupňov minimálne o triedu prevyšoval rakúsko – uhorský.
Srbsko v tomto období malo jednu z najúspešnejších tajných služieb sveta. Viedol ju Dragutin Dimitrijević, známy aj ako Apis, č.6 atď. Krycie meno Apis mu naozaj sedelo. Bol usilovný ako včielka a vedel púšťať žihadlá. O tom sa presvedčil nie len František Ferdinand. Jeho špionážna sieť bola nielen v Rakúsku – Uhorsku, Turecku a Balkáne, ale v celej Európe. Medzi jeho agentov údajne patril Redl, ale aj vysokí funkcionári Nemecka, Francúzska, Británie, USA a ostatných štátov. So spojencami v Paríži a Petrohrade pravidelne konzultoval a vymieňal si správy. Okrem organizovania špionáže a kontrašpionáže nezanedbával ani technickú špionáž, zorganizoval odpočúvanie rádiokorešpondencie a telefónnych hovorov v Rakúsku - Uhorsku a susedných štátoch. Popritom bol aj veliteľom Čiernej ruky, organizoval četníkov a komitov, spracovával podklady pre plán obrany Srbska. Jeho popravou spadol mnohým „namočeným“ kameň zo srdca.
Záložní dôstojníci, poddôstojníci a mužstvo boli tiež vycvičení a s bojovými skúsenosťami. Boli stmelení v boji a poznali úlohy, ktoré ich čakali. Najmenej skúsené a lojálne boli jednotky z novozískaných území, kde u povolancov nesrbskej národnosti bola nechuť bojovať za Srbsko. Velenie sa snažilo ich rozmiestniť v jednotkách tak, aby boli rozptýlený medzi Srbmi.
Taktika srbskej armády
Srbská armáda, ktorej velitelia pozorne sledovali vývoj a trendy moderného boja a po skúsenostiach v Balkánskych vojnách, používala rojnicovú taktiku. Obranné postavenia sa členili do hĺbky tak, aby taktické ústupy spôsobovali nepriateľovi čo najväčšie straty, v útoku ale okrem rojnice používala aj modifikovanú taktiku švarmlinie, keď sa vyradili rýchlopalné zbrane nepriateľa a boli sily a podmienky na jej použitie. V útoku aj obrane sa používali granáty, maximálne sa podporovali jednotky guľometmi alebo delostrelectvom už od stupňa prápor. Aj keď bolo guľometov a rýchlopalných diel nedostatok, snažili sa velitelia nedostatok zbraní kompenzovať ich presúvaním na hlavné smery a miesta potreby.
Četníci a komiti zase používali taktiku, že nechali prejsť prvé sledy nepriateľa (prvosledové jednotky) a zo zálohy, z miest, kde nastupoval druhý sled (iné jednotky), začali paľbu. Prvý sled opätoval streľbu na smer postupu druhého sledu, ktorý tiež paľbu opätoval. Vznikla tak prestrelka, kde vlastné jednotky v chaose spôsobili si navzájom väčšie škody, ako vlastný ostreľovač. Na elimináciu tejto taktiky bolo treba mať dobrých a rozvážnych veliteľov, schopných zastaviť paľbu, ktorí sa ale stávali väčšinou obeťou paľby ostreľovačov. Četníci niekedy v prestrojení vyvolávali chaos a paniku medzi nastupujúcimi jednotkami predstierajúc, že sú porazené jednotky, vyvolávali klamné boje a rozvracali bojové zostavy.
Obľúbenou taktikou bolo aj vylezenie na strom a skrytie sa v poraste a lístí do tmy, v noci potom hádzali granáty na odpočívajúcich alebo prechádzajúcich nepriateľov.
Určitá časť síl četníkov spolu s komitami ostávala v tyle nepriateľa a viedla partizánsku vojnu.
2. Mobilizácia a vojnové plány srbskej kampane
Rakúsko-Uhorská monarchia
26. júla 1914 Rakúsko – Uhorsko po neprijatí podmienok ultimáta, prerušilo diplomatické styky so srbskou vládou a večer 26. júla bola vyhlásená čiastočná mobilizácia (8 armádnych zborov). 28. júla 1914 o 11. hodine doobeda vyhlásilo Rakúsko – Uhorsko vojnu Srbsku. Nasledovali reakcie vedúce k 1. svetovej vojne. 31.7.1914 je vyhlásená všeobecná mobilizácia.
Mobilizácia rakúsko – uhorskej armády prebiehala v rôznom ovzduší. Od nadšeného prijatia vyhlásenia vojny Nemcami, Maďarmi, sčasti Chorvátmi, Poliakmi cez ľahostajný postoj Čechov, Rumunov, Slovincov, Slovákov až po verejný odpor Ukrajincov, Srbov, Talianov, kedy muselo pri mobilizácii asistovať žandárstvo.
Vo všeobecnosti sa predpokladala krátka víťazná vojna proti Srbsku, ktoré bude utlčené čapicami a do žatvy budú chlapi doma.
Vytvorilo sa Hlavné velenie armády – AOK (Armee OberKommando) v Tešíne, s veliteľom arcivojvodom Fridrichom a náčelníkom štábu Conradom von Hötzendorf .
V podstate boli vypracované plány na tri varianty situácie.
1. variant počítal iba s obsadením hranice slabými silami a jednotkami domobrany, významnejšia bojová činnosť sa nemala prevádzať.
2. Balkán ako hlavné bojisko s nasadením hlavných síl.
3. Rýchla porážka Srbska maximálne možnými silami a presun na ruský front.
Bol vybratý variant 3 už vzhľadom na to, že zámienkou pre vojnu bolo Srbsko.
Cez počiatočné zmätky a problémy mobilizácia prebiehala bez významných incidentov.
Podľa predvojnových plánov sa mali na srbských hraniciach sústrediť 3 armády - 5.,6.,a 2., pod velením poľného zbrojmajstra Oskara Potioreka do 30 dní poraziť Srbsko a presunúť sa na sever proti Rusom. Tento plán vychádzal z predpokladu, že Rusko sa nebude schopné zmobilizovať skôr ako za 40 dní a srbská armáda sa zrúti behom 14 dní. Tento plán mal však niekoľko zásadných chýb. Najdôležitejšou bola kapacita železníc v smere Srbsko – Halič. Všetky hlavné železnice mocnárstva boli orientované na mestá Viedeň a Budapešť. Transverzálnych železníc bolo málo a málo výkonných. Druhý problém bola rozviedka a špionáž Rakúsko – Uhorska. Rusko už od roku 1913 presúvalo časť svojich síl na západ v súvislosti s Balkánskymi vojnami a už si ich tam ponechalo. Na rozdiel od Viedne v Petrohrade vedeli aj to, že Rumuni a Bulhari s Rakúsko – Uhorskom hneď nepôjdu do vojny a Dunaj naďalej ostane riekou s medzinárodným - neutrálnym statusom na ich územiach, čo bolo dôležité pre zásobovanie Srbska. Rusi tiež mohli rýchlo presunúť časť síl stojacich proti Rumunsku proti monarchii. Proti predstavám tak ruský nástup bol už od 6. augusta, začala sa naťahovačka medzi Conrádom a Potiorekom o 2.armádu. Aby toho nebolo dosť, tajná služba nahlásila mobilizáciu srbskej armády iba o 100 000 mužoch, nezaregistrovala (alebo uverila tomu, čo chcel Apis ?) mobilizáciu II. a III. výzvy. Toto všetko a nízka úroveň velenia a vycvičenosti vojsk bol predpoklad pre katastrofu.
Mobilizované vojska spolu s kádrovou armádou boli ihneď odosielané na front. Bez výcviku, stmelenia a inštrukcii. Od 28.7. do 1.8. 1914 prebehli prísahy a od 29.7. - 2.8. už odchádzali ešalony na front. Výcvik sa mal konať až v prifrontovom pásme. V podstate sa ťaženie proti Srbsku bralo ako trestná výprava – Strafexpedition, podľa Conráda alebo „turistický pochod na Niš“ podľa Potioreka.
Plán ťaženia mal 2 varianty.
1. variant počítal s prekročením Dunaja na čiare Zemun (dnes predmestie Belehradu na druhej strane Dunaja, vtedy rakúsko - uhorské mesto) – Baziaš ( dnes mesto v Rumunsku na Dunaji). Tento plán poskytoval mnoho výhod. Umožňoval rozvinúť armádu a manévrovať v širokom údolí Moravy, viedli tu kvalitné cesty a hlavné železnice Srbska. Boli tu však dve prekážky. Prvá Dunaj a druhá velenie srbskej armády. Prekročenie Dunaja bolo už od staroveku jedna z najobtiažnejších úloh pre všetky armády. Potrápil Rimanov, Atilu, Turkov, Rakúšanov, ba aj Napoleona u Ašper (Aspern-Essling). Naposledy potrápil gen. Skobeleva a Zimermanna, ktorý ho prekročili za veľkých strát v rusko-tureckej vojne v roku 1877. Pokus Rumunov o prechod v 2. Balkánskej vojne v roku 1913 do Bulharska skončil katastrofou.
Druhá prekážka – velenie Srbov, si výhody tohto smeru tiež uvedomovalo. Preto sa pripravovalo na obranu tejto línie. Boli predom vybudované opevnenia, postavenia delostrelectva, mínové polia a rozmiestnené delostrelecké batérie. O tom, že dobre, svedčí aj nezdarený pokus o násilný prechod cez Dunaj v novembri 1914 organizovaný Potiorekom, ktorý začal dokonca po páde Belehradu. Ani ďalší pokus, vedený už nemeckým generálom Augustom von Mackensenom v októbri 1915, ktorý síce prekročil Dunaj, ale zastavil sa na húževnatej a predom pripravenej obrane Srbov a jeho postup bol max. 30 km od rieky. Až vstup Bulharska do vojny mu umožnilo rozvinúť svoje nemecké divízie. Gen. Potiorek si uvedomoval, že tadiaľto asi cesta nepovedie.
2. variant predpokladal sústredený útok troch armád z 3 strán, ktorý by rýchlo a rozhodne rozbil srbskú armádu. Jednotlivé armády mali nastupovať z týchto smerov :
- zo severu 2. armáda generála jazdy Eduarda von Böhm-Ermolliho s úlohou prekročiť rieku Sávu u Šabaca ( Pančeva ), kryť ostatné zoskupenia a postupovať na Koceljovo a Valjevo, kde sa mali stretnúť s hlavnými silami. V prípade odporu mala útočiť na boky a tyl srbských vojsk. Armáda bola rozmiestnená od sútoku Sávy s Drinou po rumunské hranice.
Na dolnej Drine, od sútoku Sávy s Drinou až po Zvornik, mala svoj nástupový priestor 5. armáda pod velením generála pechoty Liboriusa von Frank. Tá mala prekročiť Drinu pri Bielini, postupovať údolím rieky Jadra na pohorie Cér na Valjevo. Potom postupovať na Belehrad.
- na juhu 6. armáda, tiahnuca sa až k pobrežiu Jadranu mala postupovať od Sarajeva cez Višegrad smerom k Valjevu, a potom obsadiť zvyšok krajiny.
Tento plán mal síce z operačného hľadiska slabiny, ako napr. nemožnosť súčinnosti a podpory medzi 6. armádou a zbytkom síl v prvej fáze, roztrieštenosť síl v 6. armáde, neschodný terén, slabá infraštruktúra nástupových priestorov na Rakúsko – Uhorskej strane atď., ale to všetko mala kompenzovať rýchlosť postupu. Tú si gen. Potiorek predstavoval veľmi nereálne, ( až 40 km denne ) a predpokladal rýchlu porážku Srbov, ktorí mali nečinne čakať a klásť iba slabý odpor príchodzej slávnej c. a k. armáde, ktorá jediným úderom rozmetá krajinu kráľovrahov – podľa systému Beck. Rýchly nástup armád mal zabezpečiť rýchle víťazstvo.
Pravdou je, že aj cez uvedené nedostatky, bol tento variant vždy lepší ako násilný prechod Dunaja.
Zloženie Balkánskej skupiny
Hlavný veliteľ poľný zbrojmajster Oskar Potiorek
5.armáda
veliteľ generál pechoty Liborius von Frank
VIII. zbor (pražský) gen. Artur Giesl von Gieslingen
9. pešia divízia skladajúca sa z 17. a 18. pešej brigády (Praha)
17. pešia brigáda z peších plukov 91, 102
18. pešia brigáda z peších plukov 11, 73
Peší prápor II/28
1.a 3. eskadróna dragúnskeho pluku 14
9. poľná delostrelecká brigáda
21. vlastibranecká ( Zeměbranecka – Landwehr) pešia divízia (Praha)
41. Lw pešia brigáda zložená z plukov 6. a 7.
42. Lw pešia brigáda zložená z plukov 8. a 28.
21. poľná delostrelecká brigáda
Zborové technické a zabezpečovacie jednotky
Tento zbor je podrobnejšie rozpísaný, pretože všetky jednotky pochádzali z Čiech a bol kľúčový pri porážke .
XIII. zbor Zahreb
36. pešia divízia
42. vlastibranecká ( Zeměbranecka – Landwehr-Hoved ) pešia divízia
6. armáda
veliteľ poľní zbrojmajster Oskar Potiorek
XV. zbor Sarajevo - 1. pešia divízia
48. pešia divízia
XVI. zbor Dubrovník – 18. pešia divízia
47. pešia divízia
1.,2.,3.,13.,14., horská brigáda
40. Honvéd (Landwehr) pešia divízia
2. armáda
veliteľ generál jazdy Eduard von Böhm-Ermolliho
IV,VII, a IX zbor, celkom 7 peších. Divízii, 1 pešia brigáda, 1 jazdecká divízia, 1 honved brigáda, 3 brigády domobrany určené na stráženie hraníc
Okrem týchto jednotiek sa sformoval Schutzkorps (Šuckory) - "Ochranný zbor", zložený zo „ spoľahlivého a lojálneho obyvateľstva k monarchii“, v reáli odpad spoločnosti, moslimsko – chorvátska zberba vraždiaca na rozkaz za cigarety a alkohol civilistov. Ku dňu 1.8.1914 bolo v zbore 11 000 osôb.
Celkovo mala skupina Balkán 298 000 vojakov, 1 200 diel a zbrojných systémov a mohla ešte v prípade potreby požiadať o pomoc námorníctvo.
poľní zbrojmajster Oskar Potiorek
Srbské kráľovstvo
Správy o pripravovanej vojne zastihli Srbsko v situácii, keď sa ešte potýkalo s následkami Balkánskych vojen. Väčšina kádrovej armády bola v novozískaných oblastiach, prechádzala reorganizáciou a doplnením. Existovali nedostatky vo výzbroji a vybavení jednotiek.
Tajná služba už v predstihu získala R-U memorandum, takže sa mohli pripraviť aspoň najzákladnejšie protiopatrenia. Bol evakuovaný Belehrad, kde ostalo minimum vládnych úradov, evakuovala sa aj národná banka a iné dôležite ustanovizne do Niše. V plnom prúde boli aj žatevné práce, na ktoré sa musel brať ohľad. Začalo premiestňovanie jednotiek ku Kragujevcu, kde sa plánoval premiestniť Generálny štáb, a kde bola hlavná muničná továreň. Zároveň boli aktivovaný komiti a četníci, ktorý sa začali presúvať na hranice a do priestorov po pravidelnej armáde v novozískaných oblastiach.
Za hlavného veliteľa bol vymenovaný princ – regent Alexander, náčelník GŠ bol vojvoda
( armádny generál ) Radomír Putnik. 25. júla o 22.00 hodine je vyhlásená mobilizácia a za prvý deň mobilizácie je určený 26. júl. Generál Putnik chcel sústrediť vojská v strednom Srbsku a podľa situácie rozhodnúť o ich nasadení na jednotlivých úsekoch. Po vyhodnotení správ rozviedky a diplomacie si mohol byť istý, že Rakúsko - Uhorsko pôjde do vojny na Balkáne samo a podľa toho si mohol rozmiestniť sily. Očakával hlavný úder zo severu a pomocný zo západu, z Bosny. Ale mal pripravený aj druhý variant hlavného úderu zo západu.
Vlastná mobilizácia prebiehala v poriadku aj na novozískaných územiach, kde prebiehala mobilizácia za dohľadu četníkov, žandárov a tretej výzvy nasunutej zo starosrbských oblasti.
Tretia výzva preberala tiež oblasti po kádrovej armáde a ostrahu hraníc.
Do 10. augusta bolo zmobilizovaných okolo 250 000 vojakov (vrátane 180 000 prvej a druhej výzvy a 70 000 tretej výzvy, 71 200 koní a 65 700 volov). Spolu so 4 výzvou a časťou síl ponechaných na žatvu dosiahol počet mobilizovaných okolo 450 000 osôb.
Boli rozčlenení do 4 armád.
1.armáda
veliteľ : gen. Petar Bojovič
NŠ : plk. Božidar Terzič
Timocká pešia divízia I (I. výzva)
Timocká pešia divízia II
Moravská pešia divízia II
Jazdecká divízia
Braničevský oddiel (brigáda)
( oblasť stredného Srbska a Dunaja – priestor Grocke, Smederevske Palanke, Rače, Topole)
2. armáda
veliteľ : gen. Stepa Stepanovič
NŠ : plk. Vojislav Živanović
Šumadijská pešia divízia I
Timocká pešia divízia I
Kombinovaná pešia divízia
Dunajská divízia
(oblasť pri Dunaji v oblasti Belehradu, - Оbrenovac, Lazarevac a Arančelovac)
3.armáda
veliteľ : gen. Pavle Jurišić-Šturm
NŠ : plk. Dušan Pešić
Drinská pešia divízia I
Drinská pešia divízia II
Oddiel ( brigáda) stráže Driny
Oddiel ( brigáda) Šabac
Oddiel ( brigáda) Loznice a Lešnice
Oddiel ( brigáda) Ľubovija
Oddiel ( brigáda) Debelo Brdo
Oddiel (prápor) četníkov Jadar
Oddiel (prápor) četníkov Rudnik
(oblasť pri severozápadných hraniciach s RU)
Užická armáda (skupina)
veliteľ : gen. Miloš Božanovič
Šumadijska pešia divízia I
Užická brigáda
Oddiel ( brigáda) Limsky
Oddiel ( brigáda) Drinský juh
Oddiel (prápor) četníkov Gornjacky
Oddiel (prápor) četníkov Zlatiborský
(oblasť pri juhozápadných hraniciach s RU)
Vojvoda Putnik
Čierna Hora zmobilizovala okolo 35 000 vojakov.
Hlavný veliteľ bol knieža Nikola Petrovič, náčelník generálneho štábu serdar ( armádny generál) Janko Vukotič, hlavný poradca a náčelník srbskej misie generál Božidar Jankovič.
Mobilizovala tiež 28.7.1914, ale Rakúsko - Uhorsku nevyhlásila vojnu hneď (až 6.8), ale využila svoju „neutralitu“ na „vypoklonkovanie“ zo Skadaru v Albánsku rakúsko - uhorské jednotky a potlačenie albánskych dobrovoľníkov, ktorých zverbovali Rakúšania . Získala tak cca. 2000 pušiek, 100 000 nábojov a 50 000 rakúsko - uhorských korún. Zároveň sa v prístavoch ubytovávali „turisti“ z Francúzska, Ruska a Talianska.
Kráľ Nikola
Prvé boje
Hneď 28. júla 1914 vypukli prvé boje medzi srbskými a rakúsko – uhorskými jednotkami. Na rozdiel od optimistických novín, ktoré predpovedali rýchle dobytie Belehradu, to neboli nijako významné boje. Prvé strety boli hlásené u pohraničníkov v horách Bosny, rakúsko – uhorská riečna flotila niekoľkokrát demonštračne vystrelila na Belehrad. V noci srbské delostrelectvo ostreľovalo riečne lode, vznikla prestrelka do ktorej sa zapojil monitor Temeš. Srbi sa pokúsili zničiť aj most cez Dunaj v Belehrade, ale boli zničené iba 2 polia, piliere nepoškodené. Paľbu začali aj riečne monitory Szamos a Bodrog, zapálil strechu kasárni, poškodili niekoľko budov a odplávali späť. Šarvátky trvali aj na druhý deň od 17.00, kedy začali po sebe páliť ťažké delostrelectvá oboch strán. Rakúsky ženisti a finančná stráž zajali dva nepriateľské lode a o 1.00 trafili šťastnou náhodou delostrelci srbský muničný sklad. Podobné potýčky, hlavne delostrelecké súboje a prestrelky predných hliadok, boli hlavnou formou boja v prvých dňoch vojny.
Od 1. augusta 1914 sa už aktivizujú jednotky na oboch stranách. Prvé zmobilizované jednotky zaujímajú svoje postavenia a pripravujú sa na boj.
Na strane Srbov metodicky a s rozvahou, na strane Rakúsko – Uhorska s nádychom frašky.
Rakúsko - uhorské sily, s výnimkou 6. armády, nastupovali z vnútrozemia. Narýchlo mobilizované a nestmelené jednotky sa prepravovali vlakmi čo najbližšie k nástupným priestorom. V praxi to vyzeralo tak, že z koncovej stanice šli pešo, alebo inými dopravnými prostriedkami obťažení výstrojom po cestách a necestách k hraniciam. Niekedy bolo nutné isť až 200 km. Cestou sa dozvedali najnovšie novinky, ktoré spočívali v oznámeniach o vstupe Ruske a Anglicka do vojny a propagandistické prednášky o zlých Srboch, ktorí zajatcom vypichujú oči a sťahujú kožu za živa. To niektoré jednotky tak vyplašilo, že vojaci odmietali chodiť do lesa aj v hlbokom tyle. Unavení vojaci potom zaujímali určené priestory. Tu mali prevádzať výcvik a stmelenie. Ten spočíval v opakovaní taktických postupov, oboznamovaním sa s terénom na srbskej strane, bojom v kukuričných poliach a proti partizánskou činnosťou, príprave na prechod cez vodné toky do Srbska. Výcvik sa vykonával napr. tak, že z dôvodu šetrenia nábojov vojaci simulovali streľbu tlieskaním. Tragédia bola, keď takáto jednotka narazila na srbskú jednotku, ktorá prekročila hranicu a bola vyzbrojená guľometmi. Samozrejme, vyzbrojená s ostrými nábojmi. Na tlieskanie c.k. pechoty odpovedala srbská dávkou z guľometu.
Takisto komiti a četníci sa činili. Boli otravované studne v smere postupu, strieľané stráže a dôstojníci. Boli prípady, keď miestni obyvatelia privádzali ako sprievodcovia prieskumné hliadky priamo pred hlavne komitov. Nepomáhalo ani vešanie a strieľanie domáceho obyvateľstva, ani branie rukojemníkov. Niektoré jednotky v zúfalstve pálili po všetkom, čo sa hýbalo. Aj po svojich strážach a dôstojníkoch alebo privážanej strave .
Ďalší nedostatok sa prejavil v obsadzovaní vyšších dôstojníkov. Na mnohé miesta veliteľov v pochodových práporoch sa dostali penzionovaný alebo zo štábnych a tylových služieb aktivovaný dôstojníci. Výsledok bol, že títo inak v tylovej službe skúsený dôstojníci, museli sa znovu „učiť“ veliť, niekedy až priamo v boji, pričom ich náhrada buď dôstojníkmi v zálohe alebo ešte staršími dôstojníkmi nebola adekvátna. Tak sa stávalo, že nefungovali ani tylové a štábne zložky, odchodom skúsených organizátorov nastal chaos, ani neboli kvalitní velitelia. V rakúsko-uhorskej armáde táto podivná prax pretrvávala dosť dlho, a tak sa stávalo, že napr. nadporučíci alebo kapitáni, ktorí boli ostrieľaní v bojoch ako velitelia práporov a plukov, vyznamenaní mnohými aj nemeckými vyznamenaniami, boli po skončení bojov „degradovaný“ na veliteľov čiat a rôt a namiesto nich prichádzala hodnostne správna náhrada. To, že dotyčný bol napr. šéf skladu alebo inej tylovej zložky, nehralo úlohu.
Medzi tým generál Böhm-Ermolliho, veliteľ 2. armády, pendloval medzi gen. Potiorekom a hlavným stanom AOK , gen. Conrádom, ktorí sa hádali, čo s 2. armádou. Podľa plánu, mala byť presunutá na sever po 18. dňoch po mobilizácii. Lenže prípravy na prechod sa pretiahli, tak gen. Potiorek žiadal upraviť časový harmonogram, s čím gen. Conrád, vzhľadom k nástupu Rusov, nesúhlasil. Nakoniec bolo prijaté kompromisné riešenie o predĺžení pobytu o 12 dní, pričom hlavné sily sa mali šetriť. To však v konečnom dôsledku nepomohlo ani gen. Potiorekovi, ani Conrádovi. Dokonca ani 2. armáde, pretože v kritických momentoch sa jej veliteľ nachádzal mimo bojiska, keď riešil v Tešíne harmonogram odsunu.
Srbská armáda v tej dobe riešila problém, ktorým smerom sa rakúsko – uhorské jednotky vydajú. Mala spracované plány na obe možnosti, cvičila a stmeľovala svoje jednotky. Jej rozviedka prinášala čerstvé správy z oblasti pri hraniciach. Generál Putnik bol síce pripútaný na lôžko, ale mal spoľahlivých spolupracovníkov, hlavne gen. Živojina Mišiča, ktorý mu presne vykresľovali situáciu. Zatiaľ boli vo vyčkávacom priestore.
Srbská stráž na Drine
3.Bitka na planine Cér
Generál Potiorek sa rozhodol uskutočniť dňa 12. 8. 1914 inváziu do Srbska. Rozhodol sa pre 2. variant, ktorý predpokladal sústredený útok troch armád z 3 strán, ktorý by rýchlo a rozhodne rozbil Srbskú armádu. Jednotlivé armády mali nastupovať z týchto smerov :
- zo severu 2. armáda generála jazdy Eduarda von Böhm-Ermolliho s úlohou prekročiť rieku Sávu pri Šabaci ( Pančeva ), kryť ostatné zoskupenia a postupovať na Koceljovo a Valjevo, kde sa mali stretnúť s hlavnými silami. V prípade odporu mala útočiť na boky a tyl srbských vojsk. Armáda bola rozmiestnená od sútoku Sávy s Drinou po rumunské hranice.
- na dolnej Drine, od sútoku Sávy s Drinou až po Zvornik mala svoj nástupový priestor 5. armáda pod velením generála pechoty Liboriusa von Frank. Ta mala prekročiť Drinu pri Bielini, postupovať údolím rieky Jadra na pohorie Cér na Valjevo. Potom postupovať na Belehrad.
- na juhu 6. armáda, tiahnuca sa až k pobrežiu Jadranu mala postupovať od Sarajeva cez Višegrad smerom k Valjevu a potom obsadiť zvyšok krajiny.
Už prvé hodiny ukázali, že dodržanie plánu bude problematické. Ráno 12. augusta 1914 sa po mohutnej delostreleckej príprave začal nástup všetkých troch armád. Srbské bojisko sa rozdelilo na 3. samostatné bojiská, kde každá armáda mala svoje pásmo. Pôvodný plán na spojenie týchto 3 armád sa však nepodarilo realizovať.
Pásmo 6. armády
Najhoršie (vlastne najlepšie, ale to ešte nemohol žiadny jej príslušník tušiť) dopadla 6. armáda, pretože v tej dobe začala Užická armáda (skupina) útočiť na Višegrad, čím paralyzovala v horskom teréne celú útočnú časť 6. armády. V týchto bojoch sa vyznamenali četníci Zlatiborského oddielu majora Kosta Todoroviča.
Týmto sa hneď prvý deň zastavil postup rakúsko – uhorských jednotiek na tomto smere. Tieto už do bojov v priebehu bitky nezasiahli a pokus o obchvat zo severu v nasledujúcich dňoch skončil tiež porážkou. Rozhodujúci boj sa tak preniesol na sever k 2. a 5. armáde.
Pásmo 2.armády
Tu začalo 12.8. o 5.00 bombardovanie po celej dĺžke frontu od Belehradu po sútok Sávy a Driny, do ktorého sa zapojili aj monitory Dunajskej flotily v pásme 2. armády . Bol bombardovaný Šabac, Obrenovac a Belehrad. Na prechod Sávy (šírka 300-500 m) sa pokúsili rakúsko – uhorské sily v zostave 29., 31. a 44. pešej divízie vytvoriť prechody o 16.30 pri Ade Ciganlije, Sremskej Mitrovici –Jarka –Klemka, ako diverzné, ktoré mali odviesť pozornosť od Šabaca- Nočaj- Ševarice a Drenovac kde sa mal uskutočniť hlavný násilný prechod rieky a zabezpečiť predmostie. Tento plán sa nezdaril a rakúsko – uhorské jednotky boli odrazené a nepodarilo sa im uchytiť na druhom brehu. Po preskupení sa rakúsko – uhorských jednotiek došlo 14.8. k násilnému prechodu Sávy u Šabaca na člnoch s mohutnou delostreleckou podporov. Vytvorilo sa predmostie, postavil pontónový most a 15.8. padol Šabac po zúrivých bojoch so srbskou armádou a obyvateľstvom. Protiútok Srbov sa ešte podarilo zastaviť, ale ďalší postup sa však zastavil na obranných postaveniach Srbov a ani výrazná presila rakúsko – uhorských jednotiek nedosiahla ich prielomu. O to viac sa venovali rakúsko – uhorské jednotky plieneniu a rabovaniu v Šabaci, kde hlavne maďarskí vojaci „vynikali“ veľkou húževnatosťou a schopnosťou improvizovať v tejto činnosti.
Pásmo 5.armády
12.8. asi od 3.00 začali prenikať rakúsko – uhorské prieskumné jednotky na druhý breh Driny a asi 4.30 začalo ostreľovanie z ručných zbraní a bombardovanie protiľahlého brehu Driny v pásme 5.armády. Krycie srbské jednotky úporne bránili svoje postavenia a zasadzovali postupujúcim Rakúšanom ( Srbmi označovaných aj ako švaba – podľa nemeckých osadníkov v Banáte zo Švábska, zároveň ako nepríjemný hmyz) tvrdé údery.
Rakúsko - Uhorská 9. pešia divízia prekračuje Drinu pri dedine Amajlija – Samurovič Ada, 36. p.d. u Batara – Ada Kurjačica a 42. domobranecká (honved) divízia pod Zvornikom. Za nimi nasledujú ďalšie divízie. Proti nim stáli krycie oddiely 3. armády, hlavne Drinský, Ložnický a Lešnický oddiel.
To, čo dialo pri prechode, akoby predznamenalo priebeh celého ďalšieho ťaženia. Nebol spracovaný plán ženijného zabezpečenia prechodu, takže sa hromadili jednotky pri prechodoch bez presného harmonogramu a stávali sa terčom ostreľovania. Ak sa aj iniciatívnym dôstojníkom a ich jednotkám podarilo prebrodiť rieku, zistili, že im nemôže byť poskytnutá podpora (nebolo spojenie) a tieto jednotky boli väčšinou vybité paľbou Srbov ale aj vlastným delostrelectvom a pechotou.
Breh sa čoskoro pokryl mŕtvymi a ranenými. Zároveň sa z hĺbky presúvali ďalšie jednotky s cieľom prekročiť Drinu. Po intenzívnom ostreľovaní delostrelectvom sa na niektorých miestach podarilo utvoriť predmostia a postaviť pontónové mosty, na iných miestach sa násilný prechod pretiahol až do 14.8. 1914. Mostov bolo málo, napr. 21. zeměbranecka divízia (z.d.)ich mala 4. To bolo žalostne mála, preto sa musela časť pechoty a tylových jednotiek brodiť. Že sa stávali ľahkým terčom paľby srbských jednotiek, netreba ani rozvádzať. Po skonsolidovaní predmostí sa vydávajú zbory 5.armády smerom na východ k Cerskej vrchovine údolím rieky Jadra. Predné jednotky sa dostávajú do tvrdých bojov s krycími jednotkami srbskej armády ale aj s komitmi, ktorí strieľajú zo zálohy. Využívajúc znalosť terénu vnášajú svojou streľbou chaos do radov nepriateľov, znásobujúc ho pobíjaním veliteľov. Nastáva boj v kukuričných poliach Mačvy ( označenie roviny rieky Driny), zavlažovacie kanály slúžia ako výborne kryty, a pri Lešnici sa Srbi bránia pomocou násypov železničnej trate. Bojová zostava jednotiek sa často rozpadá. Len stály prísun vojsk zabránil katastrofe. Presila rakúsko – uhorských jednotiek však vytláča srbské krycie jednotky aj z týchto pozícii. Do uvoľneného priestoru ženú velitelia ďalšie jednotky, bez ohľadu na to, či je zabezpečené ich bojové a tylové zabezpečenie. Po porážke srbských krycích síl 3.armády je 14.8. dobytá Lešnica a Ložnica. Cesta do údolia Jadry a na planinu Cer je otvorená. Vojská Rakúsko - Uhorského 8. zboru 14. augusta vytlačili srbské krycie jednotky podriadené 3.armáde (Lešnícký, Jadarský a Loznický oddiel), zlomili obranu u Vidojevic a po opakovaných útokoch od 16 do 20.00 prerazil srbskú obranu na línii nad Dobrič - Runjani - Tršice a Ložnica, kde Ložnický zdecimovaný oddiel sa zachytil v blízkosti obce Partridge, ktorú udržal až do príchodu Drinskej divízie I. Stále prebiehajú tvrdé boje a jednotky na bokoch sú vystavené paľbe dobre zakopaného nepriateľa. Srbi opúšťajú svoje obranné línie iba vtedy, keď sú si istý že na ďalšej obrannej línii spôsobia ešte väčšie straty.
Civilné obyvateľstvo sa rozhodlo buď odísť do hôr, alebo vítať rakúsko – uhorské jednotky bielymi zástavami z bielizne, plné vzdoru.
Po udalostiach z 12.8. sa už srbské velenie sa presvedčilo, že hlavný úder nepríde zo severu ale zo západu. Prijalo preto rozhodné opatrenia na obranu svojho územia. Vojvoda Putnik vydal svoj známy nočný rozkaz zo 14. na 15 .8.
2. Armáda sa postupne sformuje na línii Obrenovac - Šabac, divízia Šumadijska I. sa presunie na smere Koceljev - Šabac a začne likvidáciu nepriateľského predmostia, pričom s hlavnými silami má úlohu podporiť 3. armádu pri Terekiši (Tekeriša) bočným úderom do zostavy nepriateľa na čiare Ložnica -Lešnica;
1. Armáda začlení svoju jazdnú divízia v Ubu do zostavy 2. Armády, hlavné úsilie prenesie na líniu Arančelovac – Lazarevac;
Užická armáda bude pokračovať v útoku v smere na Višegrád;
3. Armáda, ktorá sa nachádza v smere hlavného úderu, napnevšetky sily, aby spomalila nepriateľovi postup ...
Srbská armáda začína preskupovanie síl.
Zatiaľ postupujú Rakúsko – Uhorské jednotky bez oddychu, bez poriadneho jedla, s rozkazom na denný postup až 40 km denne v horskom teréne (norma bola 15 km v postupe. Upcháte cesty, ktoré sú ostreľované srbským delostrelectvom a komitmi s četníkmi, nedovoľujú zabezpečiť stravou a muníciou pešie jednotky. Omnoho horšie však je, že delostrelectvo, majúce v prípade stretu podporiť pechotu, ostáva z rovnakých príčin ďaleko pozadu. Rozkaz je jasný. Vstúpiť 18.8.1914 do Valjeva a dať tak jeho veličenstvu darček k narodeninám. A od Ložnice je to ešte 160 km po horských cestách. A tak pochodujú unavené vojská Rakúsko – Uhorského cisára, hladné, smädné, pijúce vodu z mlák a odhadzujúce všetko nepotrebné k pochodu (začalo to spodnou bielizňou a skončilo nábojmi) ďalej lesnými cestami k vrcholom planiny Cer, za neustálych bojov so srbskými jednotkami, netušiac, že oproti sa už blíži Srbská armáda. Straty z bojov a chorôb sú veľké, u niektorých jednotiek už chýbajú dôstojníci a polovica mužstva, lekári nestíhajú ošetrovať ranených.
Krycie jednotky 3. srbskej armády, respektíve to čo z nich ostalo spolu s četníkmi a komiti zaujímajú obranné postavenia a čakajú na príchod hlavných síl. Samozrejme, že si čakanie krátia výpadmi na unavené pochodové alebo tylové jednotky. Kto by už
