Presun k Jadranskému moru
V lete roku 1241 sa uhorský kráľ Belo IV. rozhodol v obave pre Mongolmi exhumovať ostatky prvého uhorského kráľa sv. Štefana v Stoličnom Belehrade. Spolu s ostatkami svätca zobral aj korunovačne klenoty a cirkevné poklady z kostolov Panónie. Nechal všetko odviesť na pobrežie Jadranského mora a s pokladmi k moru poslal aj svoju manželku kráľovnú Máriu Lascari, syna Štefana a dve dcéry Margitu a Katarínu. Najväčším mestom v Dalmácii bol Split, aj keď je pravdou, že vtedajší stredoveky Split sa zmestil do Dioklecianovho paláca. Kráľovná odmietla pozvanie občanov mesta a so svojím sprievodom a klenotmi sa usadila na blízkom kráľovskom hrade Klis.
Útek pred Mongolmi
Keď na Vianoce 1241 Mongoli prešli po zamrznutom Dunaji do Panónie, nechal Belo krajinu napospas a utekal na pobrežie Jadranu a spoločne s ním aj vtedajšia uhorská elita. Ešte pred jeho príchodom na hrade Klis zomreli z neznámych príčin jeho dve dcéry. Začiatkom marca Bela v slavnostnom sprievode privítal v Splite arcibiskup a metropolita Guncel pôvodom Maďar a pred zvolením za arcibiskupa templár. Belo na popud manželky odmietol pohostinnosť a ochranu mesta Split a odišiel do neďalekého mesta Trogír. Uhorskí utečenci ale v Splite zostali.
Prvá odbočka - Dalmácia
V tomto okamihu si musíme urobiť malú odbočku na pochopenie vzťahu uhorských panovníkov a dalmátskych miest. Mesta na pobreží Jadranu po rozpade Rímskej ríše pripadli Byzancii. Po príchode Chorvátov k Jadranskému moru sa niekedy dostavali pod nadvládu chorvátskych kráľov, Byzancii alebo mali určitý rozsah autonómie po vzore Benátok. Kráľ Koloman Knihomoľ sa dal korunovať chorvátskym kráľom a mesta na Jadrane mu zložili prísahu vernosti. Aj v čase Belu IV. mestá uznávali nadvládu arpádovských kráľov, ale viedli svoju vlastnú politiku, ktorej súčasťou boli aj vojny medzi mestami navzájom. Často využívali taliansky spôsob správy, keď mesto viedol cudzinec s titulom podesta. Odstránili sa tým trenice medzi mocnými rodinami a protekcionizmus. Napríklad Gargano de Arscindis bol dobre plateným správcom Splitu v čase nášho príbehu, od roku 1239 do 1242.
Nobilita miest ako Zadar, Split, Dubrovník, Korčuľa a čiastočne aj Trogír pozostávala hlavne z Talianov. Tí sa cítili nadradení slovanským Chorvátom a nie veľmi ochotné znášali aj vládu Arpádovcov. Ich ideálom bola nezávislá mestská republika. Ďalším činiteľom v Dalmácii boli chorvátski veľmoži, ktorí mali dostatok sily a odvahy zasahovať mocensky do života miest a niekedy na ne podnikali nájazdy. Okrem útok z vnútrozemia boli mestá na pobreží vystavené útokom od mora, hlavne Arabov, Normanov a pirátov, ktorí sa sústreďovali v meste Omiš. Na pobreží Jadranu boli aj kráľovské hrady, ale mnohé z nich patrili templárom. Templári získali svoje prvé nehnuteľnosti v Chorvátsku za vlády kráľa Štefana III v rokoch 1162-1172. Väčšina templárov pochádzala z Francie, ale našlo sa medzi nimi aj niekoľko Chorvátov a Slavóncov. Svoje rezidencie mali v miestach Vrána, Gora, Glogovnica, Senj, Dubica a St Martin. Pred Tatárskym vpádom došlo k roztržke medzi templármi a Arpádovcami a templari s podporou pápeža spor vyhrali. Celú situáciu ešte komplikoval trvalé prítomný politicky, hospodársky a aj mocensky tlak Benátok. Benátky neuznali nadvládu uhorských kráľov odvolávajúc sa na vymenovanie benátskeho dóžu Vitale Michiela I. vojvodom chorvátskym a dalmátskym s titulom protosebastos v roku 1097 cisárom Alexeiom I. Samozrejme, že vtedajšia Dalmácia sa nevyhla náboženským problémom, či už ťahaníc ohľadom používania staroslovanského jazyka a glagolského písma pri bohoslužbách a tiež pri prenikaní bogomilskej herézy z Bosny.
Dobré rozhodnutie.
Politika na pobreží Dalmácia predstavovala zložitú hru, ktorú hrali uhorskí králi, Benátky, miestni talianski obyvatelia miest, chorvátski veľmoži, piráti, templári, cirkev a samozrejme pápež. Brat Bela IV. vojvoda Koloman sa dokázal orientovať v zložitosti vtedajšej doby. Úžasnou pamiatkou na vládu vojvodu Kolomana je portál chrámu Sv. Vavrinca v Trogíre. A tak v situácii, keď Belo prenasledovaný Mongolmi, bol nečakane odkázaný na dobrú vôľu a lojalitu neznámych ľudí, kráľ zúročil dobrý vzťah svojho neboho brata s mestom Trogír. Z templárov, Talianov a Chorvátov si šťastné vybral za spojencov Chorvátov. Je celkom možné, že túto voľbu urobila za neho už predtým kráľovná Mária keď sa rozhodla usadiť na hrade Klis, ktorý mal chorvátsku posádku. Nech už rozhodol ktokoľvek, toto rozhodnutie im nakoniec zachránilo život.
Druha odbočka Mongoli.
Po bitke pri Muhi v apríly 1241 Mongolská armáda zostala na Veľkej uhorskej nížine, aby sa im vypásli kone. Keď na Vianoce 1241 zamrzol Dunaj pri Bude prešli pravdepodobne 2 tumene cca 20 000 jazdcov do Panónie. Dobyli Budu, zničili predmestie Ostrihomu a vypálili niekoľko nebránených kláštorov. Plienili krajinu a brali do zajatia ľudí, čo sa nestihli skryť v lesoch. Belo otiekol zo Záhrebu k Jadranskému moru. Kadan syn druhého Veľkého chána Mongolov Ögedeia a vnuk Džingischána, ktorý velil armáde čo prešla za Dunaj, dobil Zahreb, kde sa o úteku dozvedel. Vyslal poslov aby zvolali všetky jednotky, ktoré zanechal pri významných kláštoroch a mestách (Pannonhalma, Stoličný Belehrad) aby urýchlené tiahli za ním. Keď prešiel do vnútrozemia dnešného Chorvátska, dal popraviť všetkých zajatcov. Keď sa to presne stalo sa nevie, ale pravdepodobne pri meste Biháč v dnešnej Bosne – Hercegovine. Kronikári zaznamenali, že Chorváti sa stihli ukryť v lesoch aj so svojimi zásobami a dobytkom. Keď Mongoli prišli k Jadranu, zistili, že nemajú dostatok potravy pre svoje kone a tak nemohli podnikať dlhé ťaženia alebo obliehania a po pár dňoch sa vracali do vnútrozemia, pravdepodobne až ku Kninu, kde boli lepšie možnosti na pastvu.
Mongolské hľadania kráľa.
Niekoľko dní po Belovom príchode k moru pricválali aj Mongoli. V Splite si najskôr mysleli, že prichádzajú nepriateľskí Chorváti, ale utečenci z Uhorska spoznali Mongolov a vypukla panika. Mongoli zabili každého koho našli pred hradbami a začali robiť prípravy na obliehanie. Nakoniec od neho upustili, lebo niekto im dal vtedy už nepravdivú správu, že kráľ sa ukrýva na hrade Klis. Mongoli začali hrad obliehať. Aj keď pri obliehaní utrpeli veľké straty podarilo sa im preniknúť na predhradie. Obliehanie ale nedokončili, lebo sa dozvedeli, že kráľ s rodinou je v meste Trogír. Vtedajší Trogír bol opevneným mestom na ostrove, oddelenom úzkym kanálom od pevniny. Podestom v Trogíre bol Stjepko II. Šubić Bribirski , chorvátsky šľachtic z rodu Šubič. Belo si poistil vernosť občanov prevažne chorvátskeho mesta privilégiami, ktoré mestu poskytol 18.3.1242. Keď prišli Mongoli k mestu, kráľ prikázal zachovať pokoj a nikomu neodpovedať. Mongolský herold kričal cez hradby v slovanskej reči posolstvo, ktoré zaznačil Tomáš zo Splitu:
„Počujte slova posvätného Kadana, vodcu neporaziteľnej armády. Neberte na seba vinu za krv druhých, vydajte našich nepriateľov do našich rúk, aby ste sa nestali obetami našej pomsty a nezahynuli nadarmo.“
Keďže sa Mongoli nedočkali žiadnej reakcie odišli. Každý predpokladal, že sa vrátia a budú obliehať mesto. Belo sa preto rozhodol odplávať. Mesto pripravilo kráľovi bojovú trirému. Vtedajšia jadranská triréma vychádzala z rímskej. Mala posádku 170 veslárov, dĺžku 40 metrov a šírku 5 metrov. Jej veliteľom bol Marin z rodu Cernotai. Je otázne či to bol Chorvát alebo Talian. Pravdepodobne Talian, lebo jeho otec sa volal Biago. Bojová triréma nebola asi jediná loď, s ktorú Belo odplával z Trogíru. Mesto malo ešte dve menšie vojnové ľode zvané liburna, je možné, že mu Trogirania poskytli aj jednu liburnu, lebo len jedná loď predstavovala priveľké riziko.
Bitka.
Samotný priebeh bitky bohužiaľ nie je v kronike Tomáša zo Splitu zaznamenaný. Tomáš nemal záujem zaznačiť čokoľvek, čo by svedčilo v prospech Trogíru. Rivalita medzi mestami bolo trvala a po skončení mongolského ohrozenia vypukla medzi Trogírom a Splitom vojna. O bitke sa dozvedáme len z údajov zaznačených v darovacích listinách samotného kráľa. Došlo k nej vo vodách a na pobreží ostrova Pag pri meste rovnakého mena pravdepodobne začiatkom apríla 1242. Vtedajšie mesto Pag sa nachádzalo sa v polohe dnes nazývanej Stari Grad na opačnej strane zálivu a ďalej od mora.
Či už násilím, ale skôr za peniaze sa Mongoli zmocnili člnov alebo lodi na pobreží Jadranu a prenasledovali Belove lode. Dostihli ich pri pobreží Pagu a Belo pravdepodobne chcel pristáť a nájsť útočište v meste. Boj začal už na mori a pokračoval pri vyloďovaní Belu a jeho rodiny. Okrem statočnej bojujúcich posádok lodi, prišli Belovi na pomoc aj občania mesta Pag. Zabili veľa mongolských dôstojníkov a aj obyčajných vojakov ešte vo vodách a ostatných na pobreží. Samotný kráľ sa ocitol v priamom ohrození života keď bol obkľučený Mongolmi a nemohol ustúpiť lebo za nim boli hradby mesta. V darovacej listine sa spomína, že kráľa v tesnej bitke bránilo 38 obrancov zo Sriemu. Medzi nimi aj traja bratia Kres, Kupiša a Rak. Práve hrdinský Kres v poslednej chvíli zabil tatárskeho veliteľa, ktorý sa chystal zabiť Bela.
Samotná námorná bitka ale vyvoláva niekoľko otáznikov. Nie ten, že ako sa mohli v polovici 13. storočia stretnúť v námornej bitke dve absolútne suchozemské krajiny vzdialene od seba 8000 kilometrov, ale najväčším otáznikom je, odkiaľ sa Mongoli dozvedeli o vyplávaní a smere plavby uhorského kráľa. Druhou nemenej závažnou otázkou je, kto Mongolom poskytol lode, alebo člny a ich, pre Mongolov v neznámych vodách, obsluhoval. Bohužial nielen kronika Tomáša zo Splitu ale ani darovacie listiny, nijaké bližšie informácie o zradcoch neuvádzajú. Možno preto, lebo zradca bol všeobecné známy.
Vytrvalým nepriateľom uhorských kráľov boli Benátky. Je celkom možne, že boli nápomocné Mongolom nielen informáciami ale aj s „dopravou“. Existuje tvrdenie, že v roku 1221 sa stretol Džingischánov generál Subutai na brehu Azovského mora s benátskymi kupcami. Benátčania bolo očarení Mongolmi, ktorí oplývali bohatstvom zo zničených čínskych a perzských miest, mali so sebou lekárov, inžinierov a diplomatov. Vraj arabskí kupci, ktorí išli s Mongolmi predávali Rusom lacné tlačene Biblie a to 230 rokov pred vynálezom kníhtlače Gutenbergom. Arménsky biskup Subutaiovi tlmočil a Benátčania Mongolom opísali dopodrobna Európu, na záver na brehu Azova podpísali tajnú dohodu a stali zradcami Európy.
Pre „záhadologov“ malé info: V tej námornej bitke bol smrteľné zranený Viliam zo St. Omer, vojvoda z Theb, bratranec kráľa Belu. Existuje štúdia, ktora tvrdí, že Viliam venoval slávne Turinske plátno kostolu sv. Vavrinca v Trogíre a odtiaľ sa dostalo do vlastníctva templárov.
Na záver ešte jedná zaujímavosť: uhorský kráľ Belo IV. prehral všetky pozemné bitky svojho života a je s podivom, že tento "suchozemec" vyhral práve námornú.
James Chambers, The Devil’s Horsemen, 1979
The Turin Shroud and Hungary, EUGENE CSOCSÂN DE VÁRALLJA, UNGARNJAHRBUCH 1987 MÜNCHEN 1987
Borba Hrvatach s Mongoli i Tatari, I. K. Sakcinsko, Zahreb 1863
James Ross Sweeney, “Thomas of Spalato and the Mongols: a
Thirteenth-Century Dalmatian View of Mongol Customs,” Florilegium
4 (1982): 156–83,
Damir Karbić, D./Sokol, M./Sweeney, J. R. (eds.): Archdeacon Thomas of Split History of the Bishops of Salona and Split. Lat. text Olga Perić. Budapest – New York : CEUPress 2006.
http://en.wikipedia.org/wiki/Liburna
http://www.historyweb.sk/clanky/detail/ ... 2OzrYGSyK0
http://www.historyweb.sk/clanky/detail/ ... 2O1a4GSyK0
