Pohľad Čechov a Slovákov na štátny útvar, ktorý roku 1867 dostal názov Rakúsko-Uhorsko, je veľmi odlišný. Vyplýva to z rozdielnych pomerov, ktoré vládli v Rakúsku a Uhorsku. V Rakúsku síce bola snaha o germanizáciu českého národa, ale inak tu vládla sloboda aspoň v tom, že český národ sa mohol hospodársky a kultúrne rozvíjať, mal svoje školy a univerzitu. Česi boli posilnení dedičstvom vlastnej štátnosti, tradíciou suverénneho štátu, vlastných panovníkov a vlastnej šľachty. Vďaka rozvoju priemyslu mali sebavedomú strednú vrstvu, ktorá presadzovala svoju kultúru. Slovensko bola agrárna krajina, s pomaďarčenou šľachtou, minimálnym priemyslom a inteligenciou ťažko bojujúcou o prežitie. Averzia Čechov voči Rakúsku má svoje korene až v propagande prvej ČSR, ktorá potrebovala zdôvodniť a obhájiť svoju existenciu. Tým nechcem povedať, že postavenie českého národa bolo v časoch monarchie ideálne.
Avšak odpor Slovákov k Uhorsku má závažnejšie dôvody. Predovšetkým v násilnej maďarizácii, ktorá - ak by sa ju podarilo doviesť do konca - by znamenala koniec pre slovenský národ. V čase nástupu priemyselnej revolúcie v 19.storočí sa ukázala nesmierna dôležitosť gramotnosti (a najmä v akom jazyku) pre potreby riadenia hospodárstva a politiky (šírenie kníh, rôznych úradných písomností, novín a iných dokumentov). Slovenčina v tomto kľúčovom boji mala v dobách monarchie veľmi ťažké postavenie. Tri slovenské gymnáziá boli zrušené, rovnako ako aj Matica slovenská a slovenský jazyk sa smel používať v ľudových školách iba obmedzene. V školskom roku 1913-14 mohlo iba 16% z 256.000 žiakov základných škôl chodiť do školy s vyučovacím jazykom slovenským. Vyššie vrstvy obyvateľstva sa málokedy hlásili k slovenskému pôvodu, pomaďarčovali si mená a pridávali sa k maďarským politickým kruhom. V slovenských mestách a mestečkách sa dosadzovali do úradov Maďari a znalosť maďarčiny bola podmienkou pre kariérny postup v každej oblasti. Slovenský národ bol v Uhorsku vystavený brutálnemu útlaku. Maďari tvrdili, že slovenského národa niet. Zaradili ho iba medzi etnické skupiny. Ťažké ekonomické podmienky Slováci riešili emigráciou najmä do zámoria. Uhorská vládna politika si vytýčila cieľ vytvoriť zo Slovenska "Horné Uhorsko" s maďarskou dominanciou. Cesta k rozpadnutiu mnohonárodnostného Uhorska bola dlhá, ale napokon úspešná.
Po roku 1918 sa postupne ničili pamätníky Rakúska-Uhorska. Na Slovensku prišlo búranie pamätníkov na rad najmä počas bojov čs. vojska s intervenčnými červenými gardami Bélu Kuna na jar a v lete 1919. Vojaci si pamätníky nevyberali a nevyznali sa v dejinách a tak ničili zoširoka aj to, čo mohlo ostať. Niektoré sochy sa podarilo zachrániť ich ukrytím do depozitárov múzeí. To ale bol iba začiatok. Keď sa začali vracať slovenskí legionári, všade nachádzali symboly nenávidenej monarchie a snažili sa ich odstrániť.
Z odstupu času sa môže zdať, že išlo o nekultúrne činy. V niektorých prípadoch určite, ale pohnutá doba si nevyberá. Padnú za obeť aj historické a kultúrne pamiatky, ktoré súvisia s momentálnou nenávisťou davu iba okrajovo alebo vôbec nie a častokrát majú vysokú umeleckú hodnotu, ako napríklad socha Márie Terézie v Bratislave. Padnú však aj tie symboly, ktoré by nikto ľutovať nemal, pretože hrubo urážali náš národ a našu históriu. K nim patria miléniové stĺpy na Slovensku.
Nad Nitrou sa vypína kopec Zobor a pár minút pešo juhozápadným smerom sa vypína jeho ďalšia časť, ktorá sa volá Pyramída. Od roku 1993 je tu postavený rádiový a televízny vysielač. Pár metrov pred vysielačom sa nachádza torzo miléniového stĺpa postaveného v roku 1896 ako pamiatka na založenie Uhorska, ktoré vtedy oslavovalo tisícročnú existenciu. Pamätník bol postavený z 344 žulových blokov, ktoré doviezli až zo Sedmohradska po železnici a pôvodne mal výšku 20,6 metra. Mal symbolizovať veľkosť Uhorska a ďalších šesť stĺpov bolo vztýčených v rôznych kútoch Uhorska: v Mukačeve (dnešná Ukrajina), Pusztaszeri ( Maďarsko), Pannonhalme (Maďarsko), Zemune ( Srbsko), Brašove (Rumunsko) a na Devíne (Slovensko). Pamätník nad Nitrou bol postavený podľa návrhu maďarského staviteľa Gyulu Berczika. (Ten bol autorom všetkých siedmych miléniových stĺpov. Na sochárskych prácach sa podieľali viacerí umelci.) Stĺp zdobili štyri sochy vtákov turulov vytesané z carrarského mramoru. Turul je mytologický tvor - podobný dravému vtákovi - a je symbolom Maďarov, ich moci a sily. Podľa legendy im ukázal cestu a doviedol ich do krajiny, ktorá sa stala Maďarskom. S prácami na pamätníku sa začalo 13.apríla a 30.augusta toho istého roku tj.1896 bol slávnostne odhalený.
Dve miesta osadenia pamätníkov na Slovensku neboli vybrané náhodou. Devín symbolizuje slovenskú národnú históriu a patrí medzi naše najvýznamnejšie hrady. V období Veľkej Moravy sa stal súčasťou Nitrianskeho kniežatstva a získal výnimočné postavenie v politicko-správnom systéme Veľkej Moravy. Obidve miesta Devín a Nitra - sú posvätnou staroslovanskou pôdou, kde ožívajú v našej pamäti spomienky na slávnu dobu veľkomoravskú. Bližšie si k Devínu a Nitre môžete prečítať tu: http://www.palba.cz/viewtopic.php?f=247 ... %A1t%C4%9B, http://www.palba.cz/viewtopic.php?f=247 ... Dn#p150244 v článkoch kolegu kacermiroslava. Sláva Devínu sa vrátila v čase slovenského národného hnutia. 24.apríla 1836 sa stal miestom stretnutia Štúrovcov a mládeže za účelom pozdvihnúť národné uvedomenie v časoch silného uhorského nátlaku. Stretnutie bolo tajné, aby nedošlo k prezradeniu uhorským úradom. Účastníci si vypočuli prejav Ľudovíta Štúra (1815-56), najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenského národného obrodenia v pol. 19.storočia a kodifikátora slovenského spisovného jazyka.
Na tomto mieste bol 18. októbra roku 1896 postavený (na skalnom brale horného hradu) monumentálny pomník arpádovského bojovníka. Základ tvoril podstavec s priemerom 6,5 metra, na ktorom vztýčili stĺp zakončený korintskou hlavicou. Na hlavici stála 3,5 metra vysoká socha bojovníka, ktorá sa ľavou rukou opierala o štít s reliéfnym vyobrazením uhorského znaku a v pravej ruke držala voľne spustený meč. Autorom sochy bol Gyula Jankovits a podľa niektorých názorov sa jednalo o sochu kniežaťa Arpáda, vodcu staromaďarských kmeňov. Pamätník mal pripomínať mocenský nástup Maďarov po páde Veľkej Moravy. Pri jeho osadení padla za obeť značná časť zvyškov horného hradu.
Pohľad na Devín so stĺpom.
11.januára 1921 slovenskí bývalí legionári prišli na Devín k stĺpu a začali doň dlabať diery. Zhruba po 10 hodinách práce mohli do troch dier vložiť ekrazit. Dve nálože vybuchli, ale tretia - najsilnejšia - nie. Bolo treba odísť do Bratislavy pre ďalší ekrazit. Celá akcia bola do tej doby v utajení, ale potom sa prezradila a druhý deň ráno už na legionárov čakali pri podstavci zvedavci. Výbuch sa podaril 12. januára napoludnie a stĺp padol. (Podstavec stĺpa stál až do 60. rokov, kedy sa začal na Devíne archeologický prieskum a bolo na tom mieste potrebné kopať.) Úspešná skupina legionárov sa po zničení stĺpa na Devíne utajene presunula do Nitry s cieľom vyhodiť do vzduchu ďalší miléniový stĺp. Od začiatku februára stĺp odolával snahám vydlabať potrebné diery pre ekrazit alebo nebol dostatok výbušniny alebo neprialo počasie. Až 8.februára 1921 sa podarilo výbuchom stĺp zničiť. Spodná valcovitá časť ostala neporušená a môžete sa na ňu aj dnes pozrieť.
Zdroje:
http://www.watson.sk/index.php?option=c ... 37:default
https://www.facebook.com/media/set/?set ... 445&type=3
http://matica.sk/wp-content/uploads/201 ... 5_72-1.pdf
Keď idem na prechádzku na Zobor, tak som rada, že tam nie je, aj keď išlo o sochárske dielo a som v zásade proti ničeniu pamiatok. V tomto prípade ale nie. A na Devíne - nuž, až je človeku zle, keď vidím tú dobovú fotografiu so stĺpom.
Mysleli jste si že jste zde navěky. My vám ukázali, že leda tak prdlačku a čumíte sem jen pře Dunaj. 
