Úvod.
Afrika sa v priebehu stáročí len pomaly dostávala do pozornosti európskych mocností. Najprv jej ostrovy a pobrežie, kde sa zakladali obchodné stanice a prebiehal čulý obchod s miestnym obyvateľstvom. Neskôr kolonizácia Ameriky podnietila dovoz čiernych otrokov z Afriky. Tento obchod dosiahol najväčší rozmach v 18.storočí. Z dôvodu priemyselnej revolúcie v Európe sa otroctvo ukazovalo menej hospodárne ako odmeňovanie za prácu, bolo teda postupne zrušené. So šírením západnej kultúry v Afrike sa zároveň šírilo prostredníctvom misionárov aj kresťanstvo a začína sa podrobnejší prieskum jej vnútrozemia.
I. časť. Civilizácia útočí.
Expanzia európskeho imperializmu do Afriky prebieha v 19.storočí a je motivovaná faktormi ekonomickými, politickými a sociálnymi. Európski kapitalisti potrebovali zdroje surovín, hľadali nové trhy na odbyt svojho tovaru, lacné pracovné sily a nové možnosti ako ziskovo investovať. Ekonomické faktory teda boli prvou najdôležitejšiu hybnou silou novodobej kolonizácie Afriky. Nie menej významné boli aj politické faktory, kedy európske mocnosti Británia, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, Španielsko, Taliansko a Portugalsko súperili o moc v rámci vnútroeurópskej politiky. Obsadenie čo najviac území po celom svete vrátane Afriky, pomáhalo ekonomickému a politickému rastu krajiny a tým sa zvyšoval jej vplyv a medzinárodná prestíž. Ani sociálny faktor expanzie do Afriky nie je zanedbateľný. Dôsledkom industrializácie sa v Európe objavuje nezamestnanosť, chudoba, bezdomovci, preľudnenie miest. Jedným zo spôsobov ako tento problém vyriešiť, bol vývoz nadmernej alebo nežiaducej európskej populácie do kolónií.
Nastáva doslova ruvačka o Afriku. Ťahanice o Afriku nabrali takú intenzitu, že to viedlo k obavám, že dôjde k ozbrojeným konfliktom alebo vojne. Aby sa tomu zabránilo, nemecký kancelár Otto von Bismarck zvolal diplomatický summit európskych mocností, samozrejme bez afrického zastúpenia.
Osud Afriky bol spečatený na prelome rokov 1884-1885 na konferencii v Berlíne, kedy sa európske veľmoci dohodli na regulácii expanzie do Afriky a vytvorili pravidlá pre rozdelenie si jej územia, pričom pero európskej rozpínavosti ohraničilo priamkami územia bez akéhokoľvek ohľadu na väzby a vzťahy kmeňov. Rozdelilo rodiny a spriatelené kmene a pospájalo znepriatelené. Urýchlene nastal zhon v čo najkratšom čase podpísať kontroverzné zmluvy s miestnymi vládcami. Podpísanie takejto zmluvy pre Európanov znamenalo, že africkí vodcovia uznávajú zvrchovanú suverenitu cudzieho štátu. Afričania ale ponímali zmluvy len ako diplomatické a obchodné na báze priateľstva. Po zistení, že boli oklamaní a prišli o moc vo svojich krajinách a taktiež, že sú obchádzaní v obchodných záležitostiach, začínajú organizovať vojenský odpor proti cudzej nadvláde. Afričania sa buď otvorene organizovane búrili alebo viedli partizánsku vojnu. Napokon zväčša prehrali a rozsiahle oblasti Afriky zabrali Británia a Francúzsko. V menšej miere Taliansko, Belgicko a Nemecko. Španielsku a Portugalsku ostali niektoré jej pobrežné časti. Koncom 19.storočia ostalo v Afrike iba niekoľko nezávislých štátov, ktoré skoro všetky v priebehu nasledujúcich rokov tiež podľahli európskej invázii.
Koloniálne správne systémy, založené a udržiavané vojenskou silou, bez súhlasu tých, ktorým vládli, sa líšili vzhľadom na vnútroštátne tradície jednotlivých európskych impérií a aj vzhľadom na politické podmienky v rôznych teritóriách, ktoré si impériá podmanili. Francúzi napr. preferovali priamu správu kolónií, tj. francúzski úradníci riadili všetky záležitosti kolónie a nezapájali do správy miestnych afrických vládcov a ich vlády. V praxi sa ale spoliehali na tých afrických vládcov, ktorí správu Francúzov podporovali, ale na rozdiel od Britov do každej ich miestnej záležitosti aj tak zasahovali. Dôležitým rysom francúzskej kolonizácie bolo, že Francúzi sa hrdili, že vyvádzajú domorodcov zo zaostalosti a robia z nich nových civilizovaných ľudí. Výsledkom bolo, že každého chceli pretransformovať na Francúza, aby prijal aspekty francúzskej kultúry, zabudol na svoje a hovoril po francúzsky. Poddaní v kolóniách sa mali asimilovať. Z tohto dôvodu Francúzi podporovali zmiešané manželstvá. Niekdajšie obete kolonializmu postupne Francúzi premenili na občanov, ktorí mali právo voliť a počas vojenskej služby nosiť zbraň. Takto znela propaganda. V skutočnosti iba málo Afričanov získalo občianstvo s rovnakými právami ako francúzski kolonialisti, pretože základnou podmienkou pre udelenie francúzskeho občianstva bola dokonalá znalosť francúzštiny. Avšak Francúzi neposkytli dostatočný vzdelávací systém, aby sa táto podmienka dala splniť. Zväčša teda Afričania ostali pre Francúzov predmetom bez práv, určení len na prácu. Z Francúzska (týka sa to ale aj iných impérií) ako koloniálni úradníci spočiatku prichádzali osoby kompromitované, neschopné zarobiť si inak na živobitie alebo bývalí kriminálnici. Mnohí z nich sa preslávili krutosťou voči domorodcom a väčšinou zastávali názor, že ich nároky sú oprávnené vzhľadom k všeobecne rozšírenému názoru, že biela rasa je nadradená všetkým ostatným a je nositeľom civilizácie. Domorodci boli prísne trestaní aj za priestupky, ktoré sa vo Francúzsku nepokladali za porušenie zákona a voči ktorým sa nemohli odvolať. Bez riadneho súdneho procesu mohli byť odsúdení na roky nútených prác. Daňový systém bol voči domorodcom nastavený tak, že pre robotníka na kaučukovej plantáži vo Francúzskom Kongu sa daň rovnala sto dňom práce za rok. Ak v dedinách meškali s poplatkami, vybrané osoby museli na nútené práce, aby odpracovali daň. Takýmto spôsobom sa v krajinách budovali cesty, železnice.
Nepriamu správu svojich kolónií preferovala Británia, (ale nevyhýbala sa ani priamej správe) , ktorá sa snažila miestnych vládcov začleniť do správy kolónií, zväčša z pragmatického dôvodu. Tam, kde našla fungujúci a funkčný domorodý administratívny systém, využila ho a tým pádom ušetrila. Aj tak sa ale africkí vodcovia museli zodpovedať britským úradníkom. Tým bol systém do určitej miery znefunkčnený, pretože naviazanosť vodcov na ich ľudí sa prerušila. Teraz boli naviazaní na svojich koloniálnych pánov a buď sa nechali za výhody nimi manipulovať, alebo sa odtrhli z reťaze a stali sa tyranmi a utláčateľmi, keďže zodpovednosť v konečnom dôsledku niesli Briti. Okrem toho, britské úrady urobili medzi niektorými etnickými domácimi skupinami veľa zla, pretože ak jednu podporili, ostatným sa to nepáčilo a dochádzalo ku konfliktom. Taktiež sa Briti dopustili chýb, ak v oblastiach, kde spoločenstvá domorodcov dlhodobo fungovali bez centrálneho riadenia, trvali na tom, aby si zvolili svojho vodcu, čím narušili pôvodný bezproblémový chod spoločnosti a objavili sa nepokoje a vzbury.
Ostatné európske mocnosti využili na správu svojich kolónií rozličné administratívne systémy tiež s cieľom uľahčiť si kontrolu a maximálne krajinu hospodársky vyžmýkať.
Vcelku ale platí, že nech už správy kolónií boli hocijaké, európske mocnosti museli svoju agresívnu politiku riadiť bez efektivity legálnych normálnych vlád. Zásadné zákony preniesli zo svojich domovských štátov a aplikovali ich bez ohľadu na rozdielnosť a potreby africkej spoločnosti. Aj tým hlboko pozmenili tvár Afriky.
II. časť. Choroby
Môže sa zdať podivné, že Afrika bola tak dlho pomimo záujmu Európy. Vzhľadom na dostupnosť bola predsa priamo pri ruke. Lenže zo severu bolo potrebné prekonať Saharu a z východnejšej časti preraziť cez silné arabské a osmanské spoločenstvá. Taktiež aj ostatné pobrežia Afriky neboli všetky ľahko po mori dostupné, vzhľadom na ich prípadnú neprístupnosť. Ďalším faktorom, ktorý Európu odrádzal od výbojov do Afriky bola jej veľká zaľudnenosť. Na celom kontinente boli mnohé dobre fungujúce spoločenstvá - ríše a kráľovstvá, nie celkom odrezané od okolitého sveta. Najmä Arabi priniesli do určitých častí Afriky svoju kultúru a technológiu, takže jej obyvatelia by sa Európanmi nedali tak ľahko ovládať a zastrašiť, ako v iných častiach sveta. Európania si museli počkať na čas, kedy sa čierny kontinent stane oslabeným z dôvodu úpadku tamojších spoločenstiev, ku ktorému značne dopomohli misionári, o ktorých pohovorím neskôr. Taktiež si museli počkať na čas, kedy európska veda prinesie také poznatky, že budú môcť prekonať snáď najvýznamnejšiu prekážku na dobytie Afriky, a tým boli choroby. Domáce obyvateľstvo bolo vcelku ako tak aklimatizované, ale belosi umierali vo veľkom.
Európske koloniálne ambície v Afrike teda hatila vysoká úmrtnosť na tropické choroby - žltá zimnica, malária, lepra, dyzentéria (čiže úplavica) a iné. Bolo potrebné tieto choroby udržať na uzde alebo úplne zlikvidovať. Výskum sa ale nedal robiť v európskych laboratóriách, i keď si skoro každá z imperiálnych mocností zriadila ústav tropických chorôb aj vo svojej domovskej krajine. V odľahlých (nielen) afrických kolóniách sa zriaďovali laboratóriá a nemocnice, kde pracovali priekopníci bakteriológie, ktorí riskovali životy, často cestovali a vykonávali pokusy.
Francúzsky lekár Charles L. A. Laveran (1845-1922)
- v roku 1878 odišiel do Alžírska a venuje sa pátraniu po pôvodcovi malárie. 6.novembra 1880 v krvi nakazeného pacienta uvidel pod mikroskopom pohyblivé nitkovité telieska. Bola to šťastná náhoda ale aj výsledok dlhodobého výskumu a trpezlivosti, pretože tieto nitky je možné vidieť len v určitej krátkej fáze životného cyklu parazitického prvoka zv. Plasmodium, ktorý maláriu spôsobuje. Laveran počas nasledujúcich rokov hľadá všade prenášača - vo vode, vo vzduchu, v bahne. Nenachádza nič a tak správne usudzuje, že parazit sa prenáša komármi hojnými v daných oblastiach, kde sa malária vyskytuje. V roku 1883 síce z Alžírska odchádza definitívne, ale naďalej sa vo Francúzsku venuje výskumu tropických chorôb spôsobených patogénnymi prvokmi. Od roku 1900 študuje spavú nemoc a objavuje jej pôvodcu - parazitického prvoka zv. Trypanosama brucei.
Ďalším významným bádateľom bol nemecký bakteriológ Robert Koch (1843-1910),
ktorý ako prvý dokázal, že Bacillus anthracis je pôvodcom antraxu (1876). Ako prvý tiež popísal Mycobacterium tuberculosis - baktériu, ktorá spôsobuje väčšinu prípadov tuberkulózy (1882). O rok neskôr objavil pôvodcu cholery - patogénnu baktériu Vibrio cholerae. Koch veľa cestoval aj po Afrike a skúmal ďalšie nebezpečné choroby ako spavú nemoc, lepru a maláriu.
Alexandre Yersin (1863-1943)
- bol švajčiarsky bakteriológ s francúzskymi koreňmi, ktorý neskôr už študuje a aj pracuje vo Francúzsku. Hojne cestuje po Francúzskej Indočíne a juhovýchodnej Ázii. V roku 1894 je vyslaný francúzskou vládou do Hongkongu, aby sa venoval výskumu epidémie pľúcneho moru. Tu objavuje pôvodcu moru baktériu zv. Yersinia pestis. Skoro súčasne (údajne pár dní pred Yersinom) urobil rovnaký objav v Hongkongu aj japonský bakteriológ Kitasato Shibasaburo. Spor o prvenstvo bol napokon vyriešený tak, že sa u objavu uvádzajú obidve mená. Yersin je známy aj tým, že sa v Indočíne stal priekopníkom v pestovaní kaučukovníka dovezeného z Brazílie a snažil sa tu aj o aklimatizáciu chinínovníka, ktorý kedysi doviezli z Ánd Španieli a z ktorého sa dá získať účinný liek na prevenciu a liečbu malárie. Yersin sa pokúšal proti moru vyvinúť aj sérum, ale nemalo uspokojivé výsledky.
Priam neohrozeným bádateľom bol ruský bakteriológ Waldemar Haffkine (1860-1930),
ktorému bolo umožnené emigrovať do Švajčiarska a potom od roku 1889 pracuje v Pasteurovom inštitúte v Paríži. Haffkin sa tiež najprv zaoberá prvokmi, ale neskôr sa zameriava na baktérie a na vývoj vakcíny proti cholere. Napokon získa oslabenú formu baktérie, tým že ju vystavil horúcemu vzduchu. Vakcínu skúša na zvieratách a zisťuje, že je účinná. Potom ju skúša aj na sebe. V roku 1893 sa sťahuje do Indie, kde cholera najviac zúri a zdravotníci očkujú asi 25.000 dobrovoľníkov, z ktorých väčšina prežila. Po tom, čo sa Haffkine nakazil maláriou, vrátil sa späť do Francúzska. Neskôr sa obetavo vracia do Indie a riadi očkovanie ďalších nakazených. Keď roku 1896 indické mesto Bombaj zasiahol mor, Haffkin je vládou požiadaný o pomoc. Po troch- štyroch mesiacoch práce, Haffkin získava vakcínu z mŕtvych baktérií. Látka sa najprv testuje na väzňoch - dobrovoľníkoch a potom už okamžite aj v teréne asi na 8.000 pacientov. Haffkin za to získal uznanie od významných občanov Bombaj, ale lekárska komunita vo svete bola naďalej celkove voči očkovaniu skeptická. Očkovanie si iba pomaly získavalo všeobecnú podporu. Aj sám Haffkin musel roku 1902 čeliť tomu, že 19 ľudí z jeho očkovacieho programu proti moru náhle zomreli na tetanus. Až neskôr sa zistilo, že na vine nebola očkovacia látka, ale že jej podanie bolo v týchto prípadoch kontaminované.
Felix d´ Herelle (1873-1949)
bol kanadský mikrobiológ, ktorý sa ako bakteriológ v Guatemale venoval výskumu žltej zimnice a malárii. Pobýval však počas života v rôznych krajinách - v Mexiku, v Argentíne, v Egypte, Indii a dokonca aj v ZSSR, kde bol vítaný za svoje objavy ako hrdina a stretol sa aj so samotným Stalinom. D´Herelle bol objaviteľ bakteriofágov - tj. vírusov, ktoré infikujú baktérie. Od roku 1917 sa bakteriofágy začali používať ako vcelku účinné činidlá v liečbe rôznych bakteriálnych infekcií ako dyzentéria, cholera a iné. Fágová terapia však nebola všeliekom a ukázalo sa, že jednotlivé fágy musia byť vysoko špecifické pre daný patogén. Nahradili ich napokon účinnejšie a spoľahlivejšie antibiotiká.
Tu doplním krátku zaujímavosť: Cez druhú svetovú vojnu bola penicilínom prednostne zásobovaná armáda. Po vojne sa zázračný liek pustil pre širokú verejnosť a fágová terapia upadala do zabudnutia. Týkalo sa to ale len západnej Európy a Spojených Štátoch, kde antibiotiká už boli bežne dostupné. Nie ale vo východnej Európe a v ZSSR. Tu výskum fágovej terapie ešte stále prebiehal. Najviac štúdií a vedeckých prác produkoval aj po vojne vedecký ústav v Tbilisi (Gruzínsko). Práve tento ústav D´Herelle navštívil viackrát - prvýkrát v roku 1934, kedy prišiel na pozvanie zakladateľa ústavu - riaditeľa Dr. Georga Eliavu, s ktorým sa zoznámil pri jeho pobyte v Pasteurovom inštitúte v Paríži a nadchol ho výskumom pre bakteriofágy. D´Herelle pracoval so súhlasom Stalina v Tbilisi skoro rok a venoval mu aj jednu svoju knižku o výskume, ktorú tu napísal. Do Tbilisi sa vrátil (asi roku 1937) a chcel tu ostať natrvalo a začal si dokonca stavať dom. Ale Eliava sa údajne zamiloval do ženy, ktorú mal pod palcom aj Berija a jeho osud bol tým spečatený. Eliavu zatkli a odsúdili ako nepriateľa ľudu na trest smrti. D´Herella musel urýchlene z Gruzínska ujsť (alebo to stihol tesne pred tým) a už sa tam nikdy nevrátil. Jeho kniha bola v ZSSR okamžite zakázaná, ale výskum bakteriofágov pokračoval aj bez dvoch hlavných aktérov.
Tým by som krátky zoznam lekárov - objaviteľov ukončila, aj keď zďaleka neobsahuje všetky mená, ale na dokreslenie situácie, ktorej musel kolonializmus v Afrike (ale aj inde) čeliť, stačí.
Objavy, ktoré európski bádatelia urobili, pomohli kolónie udržať a rozšíriť. Domorodcom sa vnútili západné medicínske poznatky a lieky a zakazovalo sa šamanstvo. Francúzi rozšírili svoj vlastný zdravotný systém na celú Francúzsku západnú Afriku a zriadili bezplatnú zdravotnú službu pre domorodcov. V Senegale sa roku 1904 zaviedlo povinné očkovanie proti pravým kiahňam. Ničili sa močariny, kde sa rozmnožovali komáre a vďaka tomu sa potlačila malária. Nakazené domorodé obyvateľstvo sa izolovalo. Distribuoval sa bezplatne chinín. Vedecké poznatky teda priniesli prospech nielen belochom ale aj domorodcom. Opäť sa ale objavila aj odvrátená tvár tohto úspechu. Výskumné ústavy zriadené v Európe sa spočiatku viac zaoberali chorobami, ktoré zabíjali belochov - najmä maláriou a žltou zimnicou, než chorobami, ktoré zabíjali Afričanov - cholerou a spavou chorobou. Keďže peňazí a zdrojov veľa nebolo, do vzdialenejších dedín sa pomoc nedostávala. Liekov pre domorodcov ubúdalo alebo prichádzali s veľkým oneskorením. Kvôli ochrane zdravia belochov musela ustúpiť pôvodná myšlienka Francúzov o asimilácii domorodcov. Afričania, ktorí mali byť podľa zaužívaného tvrdenia nositeľmi infekčných chorôb, museli byť oddelení. Oddelene bývali a ich vzdelávanie sa obmedzilo a pokiaľ sa u nich objavila epidémia, koloniálne úrady tvrdo zasiahli. Keď Senegal zasiahol čierny mor, francúzske úrady domovy nakazených spálili, obyvateľov násilne presťahovali a držali v karanténe pod ozbrojenou strážou. Mŕtvych nenechali pochovať podľa tamojších zvykov, ale nahádzali ich do jamy a zasypali vápnom. Vzbury domorodcov nenechali na seba dlho čakať, ale boli potlačené.
III. časť. Kultúrna arogancia, rasizmus a eugenika.
Predohrou ku kolonializmu v Afrike boli teórie, ktoré Európa všeobecne kladne prijímala a ktorými odôvodňovala dobývanie a správu kolónií. Tieto teórie sa vytvorili na základe pseudovedeckého rasizmu a kultúrnej arogancie. Kresťanská Európa zrušila obchod s otrokmi a cítila morálnu prevahu nad pohanmi Afriky. Tento pocit ešte posilňovala rasová nadradenosť, kde beloch je na vrchole rebríčka a černoch úplne dole. Beloch bol predstavovaný ako morálny obor, ktorý do tmárskej Afriky prináša európsku kultúru, náboženstvo a filozofiu. Samozrejme iba do určitej miery, pretože černoch vo svojej podstate nie je schopný dosiahnuť úplnú premenu a pretransformovať sa do normálnej ľudskej bytosti. Tým pádom ani nie je schopný riadiť svoje záležitosti, nemá dôstojnosť, chýba mu kreativita a nezaslúži si rešpekt od civilizovaných ľudí. Iba beloch vie všetko najlepšie a čo je domorodé, to nie je podstatné. Černoch teda nemôže súťažiť s belochom. V súlade s týmito názormi boli Afričania deptaní v oblasti ich sebavedomia a tvorivosti. Výskum rasy a polemiky o rozdielnosti rás sa stal v európskych kruhoch veľmi populárny. Biela rasa bola aj z vedeckého hľadiska očividne nadradená a rozhodne najhodnotnejšia a bolo ju treba chrániť. Britský vedec Francis Galton roku 1883 zakladá novú vedu - eugeniku - ktorá sa zaoberá tým, ako pomocou genetiky zlepšiť kvalitu rasy. Prostriedkom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť sterilizácia mentálne a telesne postihnutých ľudí. Prvý zákon o sterilizácii menejcenných a asociálnych ľudí bol vydaný v Spojených štátoch roku 1907.
Uskutočňuje sa rasový a biologický výskum. V Afrike sa domorodci merajú od hlavy po päty, skúmajú sa ich tváre, lebky mŕtvol alebo ich mumifikované hlavy sa posielajú do ústavov v Európe. V Nemecku prichádzajú k záveru, že Židia a černosi sú vzhľadom k vylepšeniu ľudského genofondu nekvalitnou rasou a nordická rasa je tá najlepšia. Rasová hygiena čiže kontrola populácie, aby sa zaistilo prežitie tých najlepších rasových vlastností, je nadšene prijímaná aj v Británii, ktorá bola zásadne proti miešaniu rás, aby tým vyššia rasa nestratila svoje kvality. Eugenika sa ukazovala ako možné východisko v boji proti chorobám - s cieľom vyšľachtiť odolného človeka. Filozofovia zasa rozvíjali teórie, že môže pomôcť pri obrodení civilizácie v Európe a vyrieši jej neduhy.
Židovský typ.
IV. časť. Misionári.
Traduje sa, že misionári priniesli do Afriky iba to dobré. Popri šírení viery zároveň aj vzdelávali, stavali školy, nemocnice, starali sa o chorých, očkovali ich. Lenže aj misionári prišli do Afriky v prvom rade s vedomím, že všetko európske je lepšie než africké. Afričanov vnímali ako necivilizovaných, barbarských, lenivých a rasovo menejcenných. Keď sa do Afriky nahrnuli európske impériá, niektorí misionári im dobre poslúžili a stali sa dôležitým koloniálnym nástrojom pre koloniálnu vládu. Získali si už v mnohých prípadoch dôveru miestnych a pomohli svojej vláde si ich podrobiť. Doslova im pripravili živnú pôdu a neskôr zametali cestičku. Kresťanskými princípmi ospravedlňovali akcie kolonialistov a oslabovali vzdorovitých domorodcov tým, že im vysvetľovali, že je správne, ak sa všetkého vzdajú a nebudú bojovať. Hlásali o pokore, odpúšťaní, raja po smrti a nastavení druhej tváre brutalite a útlaku.
Na druhú stranu - kolonializmus zasa poslúžil misionárom v ich horúčkovitom šírení misií na kontinente, ktorý bol do tej doby viac menej pre cirkev iba okrajový. A tak ruka v ruke kráčali misionári, obchodníci a koloniálna správa za spoločným cieľom - ako si čo najviac ukrojiť z afrického koláča v duchu hesla: pomôžeš ty mne, pomôžem ja tebe. Nič iné sa ani nedalo. Kolonializmus je vo svojej podstate v priamom rozpore s kresťanskými zásadami. Ide mu len o to, ako si podmaniť, kontrolovať a využiť cudzí národ a jeho zdroje a legálnymi prostriedkami to urobiť nemožno. Bolo dôležité, aby sa Afričania dobrovoľne vzdávali svojej slobody a kultúry a prijímali nevoľníctvo a nový životný štýl. Bol vítaný každý, kto im hovoril báchorky o tom, že je to v ich záujme. Ak aj prišli misionári do Afriky spočiatku s dobrým úmyslom šíriť vieru a civilizáciu a utužovať obchodné vzťahy, časom sa vedome alebo nevedome (radi alebo menej radi) stali nástrojom pre šírenie kolonizácie v najhrubšom slova zmysle.
Veď aj toľko oslavované vzdelávanie Afričanov, ktorým sa misionári hrdili, malo napokon pre domorodcov negatívne následky. Vzdelávalo sa iba natoľko, aby Afričania rozumeli a dohovorili sa cudzím jazykom a mohli vykonávať určité menej kvalifikované práce, ale vyššieho vzdelania sa im nedostávalo. To bolo vyhradené iba pre vybraných domorodcov napr. pre synov miestnych náčelníkov. Takisto aj učenie v remesle napokon poslúžilo koloniálnej správe, ktorá mohla využiť lacnú pracovnú silu domácich v továrni a nemusela voziť remeselníkov zo svojej krajiny. Misionári ale častejšie prevádzkovali poľnohospodárske školy, kde vzdelanie bolo obmedzené už z princípu, že domorodcov treba manuálnou prácou zamestnať, aby sa zabránilo nepokojom. V konečnom dôsledku bolo cieľom, aby domorodci držali hubu a krok a dreli do úmoru na ekonomiku vládnuceho impéria.
Vzdelávanie domorodcov malo ešte ďalšiu negatívnu stránku. Jedincom spôsobilo traumy a frustrácie zo straty kultúrnej identity a tradičné spoločenstvá oslabilo, podlomilo ich súdržnosť a fungovanie, keďže menilo ich zvyky, podkopávalo ich národnú hrdosť a vzbudzovalo pocit menejcennosti. Misionári verili, že prinášajú civilizáciu a že európska expanzia je odôvodnená, pretože Európania milostivo odovzdávajú svoju vynikajúcu kultúru nevedomým pohanom Afriky. O to usilovnejšie odrádzali miestnych od ich zvykov a tradičných postupov. Tešili sa, ak videli všade pobehovať malých čiernych anglosaských kresťanov, ktorí sa správne obliekali, správne jedli, správne hovorili. Niektorí misionári sa ale snažili naučiť sa domorodý jazyk a aj ho vyučovať. Ani tým veľa neposlúžili, keďže v konečnom dôsledku, mladý domorodec, ktorý nevedel úradný jazyk, mal všade zavreté dvere. Vyššieho vzdelania sa domorodcom nedostávalo aj z dôvodu, že misionári zistili, že najlepšie šíria evanjelium tí z nich, čo majú iba základné vzdelanie. Ak čierny vedel čítať Bibliu - to prakticky stačilo a misionári boli spokojní. Nemenej dôležitým faktorom pre poskytnutie nízkeho vzdelania domorodcom bol odveký súboj o duše - medzi katolíckymi a protestantskými misionármi. Išlo o počet získaných duší a nie, čo vedia. Výsledkom tohto snaženia bolo to, že v dedine, ktorá potrebovala iba jednu kvalitnú multi-školu, misionári založili škôl viac a súťažili o študentov na úkor výuky. Pravda sa ukázala v oblastiach, kde koloniálna politika toto súťaženie neumožňovala, keďže škôl tam potom skoro nebolo. Aj samotné vzdelávanie sa odlišovalo podľa kvality vyučujúceho a niekedy sa koloniálna vláda sťažovala, že absolventi škôl sú skoro analfabeti a tobôž nepoužiteľní do nižšej úrovne správy. Ale aj koloniálna vláda často priamo prispela k nízkej úrovni vzdelania, keď napr. nariadila, že domorodci môžu absolvovať školu iba do určitého stupňa alebo nemala o ich vzdelávanie záujem a nerobila žiadnu kontrolu nad inštitúciami, ktoré dotovala.
Celkove platí, že to dobré, čo misionári urobili, je zatienené zlom, ktoré vedome alebo nevedome v Afrike spáchali. Mali v podstate smolu. Ich príchod do Afriky bol zle načasovaný, keďže vo veľkej miere prišli ich organizované misie súbežne s koloniálnou správou a dobré úmysly museli ísť teda bokom. Misionári, ak nechceli byť v núdzi, museli často podporovať nečisté praktiky obchodníkov a ak chceli byť v bezpečí, museli poklonkovať koloniálnej správe.
V. časť. Čím sa "preslávili".
Británia.
Briti sa v Afrike preslávili tým, že založili ako prví v histórii koncentračné tábory v masovom meradle. V rokoch 1899-1902 prebiehali anglo-búrske vojny s cieľom zabrať dve republiky Búrov (potomkov európskych osadníkov) pre Britániu, aby sa dostala k zlatým búrskym baniam. Briti si mysleli, že bez problémov vyhrajú, ale narazili na tvrdý odpor, ktorý sa začal vliecť. Použili teda surové metódy ako vytrvalosť nepriateľa zlomiť. Farmy a osady Búrov vypálili, ich polia zničili a studne otrávili, aby zamedzili zásobovanie nepriateľských bojovníkov. Ich rodiny - ženy, deti, starých ľudí nahnali do koncentračných táborov, aby bojujúcich odrezali od podpory domácich. Británia uväznila asi 120.000 búrskych obyvateľov, zväčša ženy a deti. V priebehu 2 rokov zomrelo asi 4.000 žien, 22.000 detí mladších ako 16 rokov a 1.700 starých mužov následkom chorôb a hladu.
Búrske dieťa.
Pohľad na jeden z britských koncentračných táborov ( z celkového počtu asi 40) v Južnej Afrike. V každom stane bolo natlačených 10 až 20 ľudí. Viaceré z táborov boli postavené na nevhodných miestach, napr. v močarinách. Stany neposkytovali žiadnu ochranu proti nepriazni počasia a neboli v nich postele a matrace. Ľudia museli spať na vlhkej holej zemi. Z dôvodu preľudnenia a nehygienických podmienok sa šírili choroby. Zvyšok umieral na hlad. Ich jediným previnením bolo to, že stáli medzi Britániou a jej túžbou po ich zlate.
Nemecko.
Nemci sa v Afrike preslávili tým, že ako prví legitimizovali vyhladenie. Aj iné európske veľmoci a Spojené štáty síce používali genocídu ako účinnú metódu na dosiahnutie svojich cieľov, ale zastierali ju kde čím a otvorene ju nepriznávali.
Nemecká juhozápadná časť Afriky (teraz Namíbia) bolo jediným miestom, kde sa vo veľkom usídľovali nemeckí osadníci. Žilo tu pôvodne asi 80.000 Hererov, 20.000 Namov a ďalšie etnické skupiny. Keď v roku 1890 oblasť zasiahol dobytčí mor, domorodci sa zadĺžili u nemeckej správy a nestíhali dlh splácať. Nemci im pobrali dobytok - jediný zdroj ich obživy. Herero sa vzbúrili a vzbura prerástla na povstanie. Najväčší úder zasadili Herero, keď 12. januára 1904 pod vedením Samuela Mahareru podnikli výpady proti nemeckým základniam. Zabili každého nemeckého muža. Ušetrili len ženy, deti a misionárov. Zahynulo viac ako sto osadníkov. Guvernér Theodor von Leutwein nechcel genocídu domorodcov, aby neprišiel o pracovnú silu. Avšak Nemecko volalo po rozhodujúcom údere. Preto nemecký cisár Wilhelm II. povolal generála Adriana Dietricha Lothara von Trothu, aby nastolil poriadok. Trotha sa preslávil krutosťou už v Nemeckej východnej Afrike. Priviedol 14.000 armádu a proti chabo vyzbrojeným domorodcom postavil ľahké delostrelectvo a guľomety. 11.augusta 1904 vyhral kľúčovú bitku u Waterbergu a vyzval Herero, že sa musia vysťahovať, inak zomrú. Herero museli odísť do púšte, kde vo veľkom zomierali, pretože vodné zdroje strážili Nemci. Mali príkaz bez varovania zastreliť každého Herero, ktorý sa k vode priblíži, bez ohľadu na to, či ide o ženu alebo dieťa. Zvyšných Herero, ktorí sa vzbury nezúčastnili, boli najprv čistkami masakrovaní a potom nahnaní do táborov na nútené práce, kde za hrozných podmienok zomierali.
Namovia, ktorí Nemcom najprv proti povstaniu Herero pomáhali, sa nedočkali žiadnej vďaky. Po povstaní boli Nemcami odzbrojení a deportovaní. Vlastnú vojnu proti Nemcom zahájili 3.októbra 1904. Poučili sa z neúspechu Herero, vyhli sa priamemu stretu a viedli partizánsku vojnu. Vodca Namov - Witbooi sa obrátil listom na Leutweina, ktorý bol ochotný s domorodcami vyjednávať, ale bol odvolaný do Nemecka. Brutalite a drastickému spôsobu boja, ktorý viedol Trotha, sa oficiálne udelilo požehnanie z najvyšších kruhov. V decembri 1904 boli z príkazu nemeckého cisára vybudované tábory podľa vzoru britských búrskych táborov, najmä pre ženy a deti na zlomenie odporu bojujúcich. Boje sa vliekli až do apríla 1905, kedy Trotha vyzval ku kapitulácii s tým, že kto sa vzdá, dostane milosť. Nikto sa nevzdal a boje sporadicky prebiehali až do začiatku roka 1907. Po bojoch smeli na svojich pozemkoch ostať iba tie etnické skupiny, ktoré sa k odboju nepridali. Kmene Herero a Nama boli prakticky zlikvidované. Ak neboli zabití v boji alebo v čistkách, umierali vo veľkom v zajateckých a koncentračných táboroch. Prežili len tí, ktorí včas ušli mimo nemeckého dosahu alebo boli deportovaní.
Najznámejší nemecký koncentračný tábor bol na Žraločom ostrove neďaleko obce Lüderitzbucht. Podmienky tu boli veľmi kruté, úmrtnosť sa blížila k 80 percentám. Ľudia tu boli ponechaní, aby zomreli a vykonával sa tu rasový a biologický výskum.
Pred vzburou bolo Hererov asi 80.000, po nej ostalo len 15.000. Namaov bolo 20.000, ale pri sčítaní roku 1911 ich bola len polovica.
Adrian Dietrich Lothar von Trotha
Herero
Belgicko.
Belgičania sa v Afrike preslávili tým, že sa správali k domorodcom najhoršie zo všetkých. Ich kráľ Leopold II. (1835-1909) chcel rozsiahle územie v Afrike a najal si novinára a cestovateľa Henryho M. Stanleyho, ktorý pre neho objavil Kongo. Leopold II. sa stal súkromným vlastníkom Konga a bezohľadne využíval jeho surovinové a ľudské zdroje prostredníctvom armády. V priebehu jeho vyše 20 ročnej vlády krajinu totálne vydrancoval a zanechal po sebe asi 10 miliónov mŕtvol domorodcov (presný údaj o mŕtvych už nikto nezistí). Rok pred smrťou sa musel Konga vzdať v prospech belgickej vlády, keď správy o krutostiach a úmrtiach v Kongu vyvolali medzinárodný škandál.
Leopold II.
Francúzsko.
Francúzi sa v Afrike preslávili tým, že založili armádu, v ktorej bývalí africkí otroci vytvorili regulárnu pechotu (r.1857 Senegalskí strelci). V priebehu prvej svetovej vojny, ale boli černosi hnaní do prvej línie ako dobytok na bitúnok.
Francúzi sa v r.1917 dostali do zlej situácie a vyzeralo to, že vojnu prehrajú. Trpeli nedostatkom vojakov a potrebovali koloniálnu armádu doplniť. Ako riešenie sa núkala najmä Afrika. Domorodci z francúzskej Afriky však dobrovoľne narukovať za Francúzsko nechceli. Dostali teda ponuku: kto vstúpi do armády, dostane franc.občianstvo, vojnoví veteráni budú oslobodení od daní a dostanú slušný dôchodok. Tí, čo padnú pod paľbou, nepadnú ani ako bieli ani ako čierni. Padnú ako Francúzi.
Prísľub francúzskeho občianstva mal úspech. Počas vojny bojovalo v Európe 164.000 mužov z Franc. západnej Afriky a z Rovníkovej Afriky, čo bola podstatná časť z takmer pol miliónovej koloniálnej armády z celého francúzskeho impéria. Odvedencov skúmali podľa najnovších rasových teórií a prišli k záveru, že vzhľadom k tomu, že nemajú dostatočne vyvinutý nervový systém, budú africkí vojaci viac odolní proti strachu a menej pociťovať bolesť ako ich bieli kolegovia.
V apríli 1917 sa špeciálny koloniálny zbor, ako súčasť 6.armády generála Charlesa Mangina a 10.armády generála Denisa Duchèna ocitol na Chemin des Dames proti opevnenej 7.nemeckej armáde pod velením generála von Bohma. Francúzsky veliteľ - generál Robert Nivelle bol presvedčený, že sa mu na fronte podarí dlho očakávaný prielom. 16.apríla poslal Senegalčanov do prvej vlny útoku, aby ochránil životy Francúzov, ktorí postupovali za nimi a tým mali mať zaistené dobré pozície. Senegalčania padali ako muchy. Celkove vo vojne zahynul každý piaty západoafričan. Vo veľkom ich kosil aj zápal pľúc. Podľa francúzskych lekárov preto, lebo mali rasovú dispozíciu pre túto chorobu.
Záver.
Afrika bola a je ničená Európou. Nestačilo, že otroctvo narobilo veľa škody. Muselo dôjsť k priamemu rozdeleniu jej územia a k brutalite a útlaku za honbou po jej bohatstve. Z trosiek potom vyrástli ekonomicky a politicky slabé subjekty, ktoré si len namáhavo hľadali a hľadajú vlastnú identitu.
Či príchod civilizácie a jej výdobytkov aspoň v niečom zlepšil stav v Afrike je dodnes polemický. Jej kolonizácia sa ale uskutočňovala z pozície nadradenosti a rasizmu. Nie je teda nič čudné na tom, že nacistické Nemecko sa oprelo o tieto všeobecne tolerované základy a dotiahlo ich do definitívnej podoby.
Zdroje:
Ferguson N.: Civilizácia, Kalligram 2014
Ferro M.: Dějiny kolonizací, Lidové noviny 2007
http://www.sahistory.org.za/dated-event ... est-africa
http://nassmer.blogspot.sk/2013/06/konc ... zbach.html
http://exhibitions.nypl.org/africanaage ... frica.html
https://norkinvirology.wordpress.com/20 ... e-therapy/
http://www.gymberoun.cz/dokumenty/dud/2 ... k/BAO.html
https://en.wikipedia.org/wiki/Alexandre_Yersin
http://www.hafftka.com/bio/great-uncle.html
https://www.ockovacicentrum.cz/cz/zluta-zimnice
http://www.tropicke-nemoci.cz/spava-nemoc
http://www.nobelprize.org/nobel_prizes/ ... n-bio.html
http://www.britishempire.co.uk/maproom/africa.htm
http://dejinyasoucasnost.cz/archiv/2005 ... a-witbooi/
