Bitka pri Bratislave.
V roku 907 utrpeli bavorské vojska zdrvujúcu porážku a na temer 150 rokov opustili vojensky Karpatskú kotlinu. Podľa vývoja na Veľkej Morave a v karolínskej Panónii a aj z listu ktorý je citovaný na úvod, je vidieť, že zmena pomerov bola viditeľná už v roku 900 pri nájazde Maďarov do Talianska. Minimálne klerici si uvedomovali nové nebezpečenstvo, lebo práve ich osobne najviac desili „spanile jazdy“. Maďari neboli krvilačne pohanské beštie, ale podobne ako Vikingovia, si jasne uvedomovali, kde je ľahko dostupne bohatstvo vo forme drahých kovov a potravinových zásob vrátane vina. Bezbranne kostoly a kláštory sa v krajine dobre dali rozoznať a preto sa stavali základnou korisťou bez ohľadu či boli z pohľadu Maďarov „naše“ alebo nepriateľské. Bavori museli vedieť o osude Mojmírovcov a aj napriek tomu sa bez spojencov sa vybrali dolu Dunajom. Maďari mohli do bitky vyslať cele svoje vojsko. Podľa niektorých historikov v bitke padol maďarský vodca Arpád a niektorí z jeho synov. Podľa iných bola práve Arpádova smrť v mesiacoch pred bitkou, dôvodom pre výpravu Bavorov, lebo predpokladali oslabenie súdržnosti Maďarov. Bitka sa skončila zdrvujúcim víťazstvom Maďarov a ovládnutím Panónie a povodia Dunaja až po bavorské hranice.
Bitka pri Bratislave a neúčasť Čechov, Moravanov a Nitranov.
Aj keď naďalej pretrvávajú pochybnosti, či sa bitka Maďarov a Bavorov v roku 907 udiala pri Bratislave, alebo na území bývalého Koceľovho kniežatstva v južnej Panónii, to že sa naozaj udiala je fakt. Moravania sa v tejto bitke už nespomínajú, čo ma svoju logiku. Dolná Morava bola zničená a opustená a moc Bavorov sa nemala o koho oprieť, presnejšie nemali koho donútiť na Morave, aby sa k nim pridal. Nitrania a veľmoži na západnom Slovenskú tak isto už nepodliehali bavorskému mocenskému vplyvu, keďže Svätopluk II. už v Nitre nevládol a podľa historikov žil niekde v Bavorsku. Je zaujímavé ale, prečo na strane Bavorov nebojovali Česi. Veď sami sa po smrti Svätopluka I. ochotne stali vazalmi Bavorov. Je iste, že v zmenenej situácii Spytihněv pochopil, že spojenectvo s Maďarmi je pre aktuálne prežitie výhodnejšie ako vazalská povinnosť voči Bavorom. Dokazuje to aj fakt, že o rok opäť cez Čechy tiahli Maďari plieniť do Saska. Je celkom pravdepodobné, že Česi spoločne s Maďarmi a Glomačmi sa zúčastnili útoku na Sasko.
Komu patrila Morava? Maďarom?
Ak sa vrátime k rozprávaniu Arpádovho vnuka Termača v Konštantínopoly, tak Maďari síce zničili a vyľudnili Dolnú Moravu, ale sa tam neusadili. Ma to svoju logiku. Maďari nepotrebovali mesta a moravské sídla ich nezaujímali. Aj po porážke Mojmírovcov žili naďalej minimálne do roku 950 v plstených jurtách a nomádskym životom a taký život sa na Morave viest nedá. Druhá vec je, že Morava síce stratila svoju vlastnú vládnucu dynastiu, ale nie vládcov. A po tretie: Morava bola veľmi blízko vtedajšiemu Západu a teda ľahko vystavená celkom prekvapivému útoku. Poučenie s vojny s Bulharmi a zo súbežného útoku Pečenehov bolo ešte čerstvé.
Morava a Spytihněv.
Podľa Jana Steinhübela sa vládcom Moravy stal český Spytihněv na základe príbuzenstva s Mojmírovcami a zo súhlasom moravských veľmožov, ktorí maďarský útok prežili. Zároveň ale Steinhübel predpokladá, že Maďari v tom istom roku 906 ovládli aj Nitru. Druha možnosť je, že pragmaticky Spytihněv bol spojencom Maďarov a získal vládu nad Moravou a aj Nitrou ako korisť po dohode so spojeneckými Uhrami. Obe možnosti vyplývajú z nejakej „potreby“ vyplniť mocenské vákuum. Ale to je naša dnešná predstava, ale ako situáciu pociťovali a riešili samotní Moravania?
Zdeněk Měřinský predpokladá, že pretrvala nejaká forma moravskej moci a aj kresťanských inštitúcii, ktorých dokladom je účasť moravského biskupa v roku 976 na synode v Mohuči. Uvažuje, že sa sprava jednotlivých oblasti Moravy bola v rukách miestnych významných rodov, ale ich moc bola limitovaná nadvládou Arpádovcov. a nevylučuje, že sa podieľali na nájazdoch Maďarov do Nemecka.
Vazalstvo kniežat.
Po páde centrálnej moci Mojmírovcov sa všetka moc vrátila do rúk moravskej elity a bolo na jej uvážení komu bude podliehať. V zásade stojíme pred otázkou čo sa udialo medzi rokmi 906 až 920 a následné až do roku 955. Názor Zdenka Měřínského, že moravské drobné kniežaťa sa stali vazalmi, vôbec nemusí byt nereálny, lebo nomádi tradične využívali systém záruk v podobe rukojemníkov. Pri správne dosiahnutej dohode bolo celkom bezpečne vydať nomádom vlastných synov, ako garanciu spojenectva. Nakoniec rovnakú taktiku používali aj Rimania a viedla k celkom výhodnej politike, keď rukojemník bol vychovaný ako Riman a neskôr vládol vlastnému kmeňu, národu alebo krajine v prospech Ríma. Germánsky Arminius bol v tomto dobre zavedenom systéme, len „chybičkou, ktera se vloudila“. Z „maďarského jarma“ mala moravské kniežaťa oslobodiť dosť neurčitá porážka Maďarov na samotnej Morave českým kniežaťom Boleslavom I. v roku 955 následné po bitke na Lechu. Treba však napísať, že to je len jeden z množstva scenárov.
Dátum ovládnutia Moravy Přemyslovcami.
Faktom je, že niekedy po roku 1000 Morava patrila Přemyslovcom, ale na dátum jej ovládnutia z Prahy, nie je jednotný názor. Historici ponúkajú okrem roku 906, roky 935, 955, alebo že sa to udialo postupne, najskôr po roku 955 Olomoucko a neskôr Dolná Morava, ktorej elita sa ale českou „okupáciou“ nezmierila a po roku 1000 kolaborovala s poľským vládcom Boleslavom I. Chrabrým.
Morava a Poľsko
Dovolím si malú odbočku. Existujú okrajové názory, že elita Veľkej Moravy, alebo dokonca samotný Svätopluk II. sa podieľali na vzniku Poľského štátu. Przemysław Urbańczyk v „Origins of the Piast dynasty“ modeluje situáciu, že po páde Veľkej Moravy sa časť preživšej elity z Moravy a Nitry presunula na sever do centrálneho Poľska a vybudovala tam nový vlastný štát. Jeho názor je založený na podobnosti niektorých archeo nálezov a onomastických indíciách. Ak by bola táto hypotéza správna došlo by len k tomu, že moc Moravanov sa posunula na sever a nejakou dohodou o neútočení s Maďarmi vytvorili status, ktorý sa nezmenil až do útoku Boleslava Chrabrého na Moravu a Nitriansky na prelome tisícročí. Pri tomto vpáde sa Moravania postavili na stranu Boleslava a dokonca po jeho boku bojovali v rokoch 1015 až 1017 proti cisárovi Henrichovi II. Moravu jednoznačne ovládol až knieža Oldřich v roku 1019. Väčšinový názor je taký, že Moravania trvalú českú nadvládu až do roku 1019 neprijali a je prakticky jedno, či ju neprijali v roku 906, aj v roku 935, alebo aj v roku 955. Českí Přemyslovci nemali dostatok moci aby moravským „pánom“ vnútili svoju moc. Časť moravskej elity maďarský a možno aj madarsko-český útok v roku 906 prežila a hoci už z jej radov nepovstal žiaden významný panovnícky rod, miestne kniežaťa a veľmoži si zachovali svoje majetky a vplyv aj v „Temnom storočí“. Predpokladá sa, že ozajstnú „čistku“ medzi aristokraciou na Morave urobil až Oldřichov syn Břetislav. Minimálne odstránil prívržencov poľského Boleslava Chrabrého aby mohol v roku 1031 podniknúť úspešné ťaženie do Nitrianska.
Prežitie kresťanstva.
Pretrvanie kresťanstva na Morave je pravdepodobne a je otázkou, či sa tak stalo podobne ako v romanizovanéj Panónii po jej ovládnutí barbarmi, alebo naozaj prežila aj nejaká forma funkčnej cirkvi s biskupom. Už spomínaný biskup z roku 976 by mohol vytvára predstavu o kontinuite v rade biskupov, ale vzniká jeden závažný problém. Úplné na začiatku mojich úvah je citovaný list bavorských biskupov. Takže je jasné, že biskup na Morave mohol pretrvať len pod ochranou a s dovolením rímskeho pápeža, ale o tom nie je žiaden záznam. Že by bol biskup menovaný a dosadený z Bavor a nebol by o tom záznam, je malo pravdepodobne. Zostava teda len predpoklad, že na Morave prežilo kresťanstvo v nejakej nižšej forme hierarchie a keď cisár Oto I. po bitke na rieke Lech zriaďoval a menil arcibiskupstva, bol na Moravu poslaný pomocný a neskôr riadny biskup. Pri tejto úvahe sa môžeme oprieť o fakt že v roku 976 sa nemenovaný moravský biskup zúčastnil synody v Mohúči.
Zmena obchodnej trasy.
V povedomí zostala tzv. Jantárová cesta z Ríma, cez Carnuntum pri Viedni cez Moravu k Baltu. Niektorí historici predpokladajú, že v čase Veľkej Moravy bola plne využívaná pre diaľkový obchod minimálne na Pohansku a v Mikulčiciach. Zničením Dolnej Moravy, Panónie a nájazdov Uhrov do Talianska došlo k zastaveniu obchodu na tejto trase. Existuje názor, že obchod sa presunul severnejšie na trasu Praha, Krakov, Kyjev a Stredná Ázia. Tento názor ma svoje opodstatnenie, ale len čiastočne. Obchod s Baltom spoločne s obchodom oblasťou kalifátu a Chorezmu ovládli nakoniec Vikingovia a ruskí kupci. Prúd tovaru a striebra, ktorým sa platilo sa presunul ešte severnejšie. Viedol od Bulharov na Volge, cez ruský Novgorod k Baltu a k južnej Škandinávii. V 10. storočí bola Stredná Európa mimo záujmu kupcov a cestovateľov, čo je tiež jedna z príčin nedostatku informácii.
Tak, čo sa stalo s Moravou?
Mocenské centra Mojmírovcov boli zničene a vyľudnené. Zvyšok prežil a nestratil svoju vnútornú integritu. Obyvatelia a aristokracia Moravy sa naučila prežiť aj pod neustálym tlakom Maďarov a odolávať odolávať aj snahám českých kniežat ich ovládnuť. Moravská aristokracia buď nemala záujem, ale skôr pre pokračujúce ťaženia Maďarov na západ povodím Dunaja a cez Dolnú Moravu považovala za nezmyselne obnoviť Pohansko a Mikulčice-Moravu v ich pôvodnom rozsahu. Aj preto Morava na dlhé desaťročia stratila pôvodnú ľudnatosť a hospodársku výkonnosť a to zabránilo Moravanom vrátiť sa k bývalej moci. Porážkou Mojmírovcov mala aj svoje „globálne“ dôsledky. Moravskí Slovania stratili svoju rozhodujúcu úlohu pri formovaní osudov slovanských národov Strednej Európy a to až do čias, než sa vrátila do rúk Tomáša G. Masaryka.
