PALBA.CZ

Džingischánov globálny zločin.

Časť 1.
Krátky úvod a primárne zdroje

„Za každú kvapku ich krvi, tiekla rieka krvi veľká ako Oxus. Za každý vlas na ich hlavách sa kotúľali státisíce hláv v prachu krížnych ciest“. Tarikh-i Jahangushay

Vojenské ťaženie Džingischána do Chórezmu, Perzie, na Kaukaz a do Ruska v rokoch 1219 až 1224 svojou krutosťou prekonáva vojny starovekej Asýrie a svojím územným rozsahom všetko od čias ťaženia Alexandra Macedónskeho. Globálny zločin Džingischána a jeho synov v Číne, Rusku, Strednej Ázii a Perzii je desivejší než zločiny Nemecka a Japonska počas Druhej svetovej vojny. Táto snaha o podmanenie veľkej časti sveta, obohacovania sa lúpežou a bezodné vraždenie bolo spojené s devastáciou obrovského územia Strednej Ázie. Všetko to spáchane zlo, bolo zdôvodnené, tak ako veľakrát v dejinách, ideou „spravodlivej vojny“. Je s podivom, že dnešní historici sú náchylní hľadieť na vtedajšie udalosti očami Džingischána a písať, že Mongoli zmenili svet k lepšiemu. V skutočnosti hlavným motívom Džingischána a jeho potomkov bol pocit elitnej nadradenosti, nomádska surovosť a snaha po svetovláde. Úzky okruh ľudí v podstate jedna jediná rodina na stáročie zabrzdila rozvoj.

1. ZÁKLADNÉ ZDROJE

Všetky opisované udalosti majú svoj začiatok v priestore dnešného Mongolska a udiali sa na konci XII. a v prvej polovici XIII. storočia. Je temer zázrak, že medzi kočovníkmi v stepiach dnešného Mongolska keď žilo len niekoľko ľudí schopných čítať a písať, aj to po väčšinou duchovných, nechal Džingischán nažive malého chlapca, ktorý poznal písmo. Šigi-Chutucha, lebo tak sa chlapec volal, napísal pre mongolského chána dielo, ktoré poznáme pod názov Tajná kronika Mongolov. Je to základný mongolský zdroj a naozaj umožňuje pochopiť aká bola spoločnosť nomádov v stepiach Mongolska a čo formovalo ich vojenské schopnosti. Aj keď obsahuje legendy dá sa z nich spoznať, čo predchádzalo udalostiam, ktoré poznáme aj z iných zdrojov. Aj preto na rozdiel od ťaženia Hunov do Európy a Turkov do Strednej Ázie a na Blízky východ mame zaujímavé a aj dosť presne a pravdivé údaje. Hoci pre vtedajších napadnutých krajín boli Mongoli rovnakým „zjavením“ ako Huni pre Európu v roku 400, vďaka Tajnej kronike vieme čo "zjaveniu“ Mongolov predchádzalo.
Mongoli vtrhli do oblasti Strednej Ázie, ktorá už tisícročia predstavovala kultúrnu oblasť s rozvinutými civilizáciami. Počnúc tzv. BMAC - baktrijsko-margianským archeologickým komplexom ako sa nazývajú poľnohospodárske a mestské spoločenstva Strednej Ázie v roku 2000 BCE, cez helénsku Bactriu Alexandra Macedónskeho na prelome vekov, až po „zlatý vek islamu“, ktorý ukončila práve Mongolska invázia. Hlavne udalosti sa udiali v ľudnatých a starovekých mestách ako boli Merv, Samarkand a Buchara. Významným zdrojom sú diela tamojších islamských dejepiscov. Či už bolo očití svedkovia udalosti, alebo sa narodili neskôr a boli informovaní ako sa vraví z „prvej ruky“. Vďaka tradičnej historickej spisbe a veľakrát vynikajúcemu vzdelaniu dokázali opísať nielen samotne udalosti, ale do značnej mieri aj objasniť dôvody konania vládcov, vojvodcov a ľudí a to čo sa udialo zasadiť do rámca vtedajšieho priebehu dejín. Samozrejme ani oni sa nevyhli zaujatosti, aj keď v ich prípade to nebola vždy oslava víťazného chána, ale veľakrát šok a smútok z tragédie ich domovín.
Doplňujúcimi zdrojmi sú kroniky, zápisy a listy vládcov, diplomatov a klerikov Blízkeho východu, Číny a Európy. Ich úroveň je limitovaná nielen vzdialenosťou od oblasti kde došlo k mongolskému ťaženiu, ale hlavne v nedostatočnom poznaní tamojších reálií. Aj keď veľakrát napísane pripomína báchorku, ak sa dá do súvislosti s tým, čo vieme z iných zdrojov, nakoniec dôjde k doplneniu dôležitého kamienka do mozaiky poznania.
Vtedajšie písomné pramene sú dnes doplňované aj archeologickými poznatkami a tiež údajmi, ktoré vznikli pri štúdiu vtedajšieho životného prostredia.

1.1 MONGOLSKÉ A ČÍNSKE ZDROJE

Mongγol-un niγuča tobčiyan - Tajná kronika Mongolov.
Mongoli mali vlastné písmo, ale samozrejme, že písať vedelo len zopár pisárov. Potrebu písma pri správach najmä vojenských na dlhu vzdialenosť vyriešili poéziou. Áno, správu zmenili na báseň aby sa ľahko zapamätala a posol ju bol schopný doslova reprodukovať aj po niekoľko týždennom putovaní. Mongoli mali svoje písmo, ktoré prevzali od Ujgurov. Tajná kronika Mongolov bola objavená v 19. Storočí a bola napísaná z časti v mongolskom jazyku pomocou čínskych znakov a z časti v čínštine. Predpokladá sa, že zachovane znenie slúžilo ako učebňa pomôcka pre výučbu mongolského jazyka.
Keď v roku 1201 Mongoli plienili nepriateľský tábor pri Naratu-Šitüenu našli desaťročného chlapca so zlatým krúžkom v nose, oblečeného v damasku a soboline. Šigi-Chutucha, ako sa volal malý Tatár, nemal viac ako 10 rokov a vedel čítať a písať. Dostal sa do rodiny veľkého chána – Džingischána. Džingischánova matka Höelün chlapca starostlivo vychovala a Džingischán ho neskôr nazval svojím bratom. Keď mal asi pätnásť rokov, nariadil mu Džingischán, aby zapísal „všetko“ modrým písmom do Modrej knihy. Nik nesmel pod trestom smrti zapísané a chánom schválené meniť. Šigi-Chutucha dokončil kroniku za vlády Džingischánovho syna, veľkého chána Ogotaja v roku 1240. Kroniku napísal v mongolskom jazyku, ale dnes presne nevieme, akým písmom, aj keď sa predpokladá, že bolo ujgurské a zachovali exempláre je prepis do čínskeho písma.
Šigi-Chutucha sa osobne zúčastnil ťaženia a velil jednému tumenu. Jeho svedectvo je tendenčné. Tajná kronika Mongolov je rovnako manipulačná ako Zápisky o vojne v Galii. Podobne ako sa cez Caesarove slová v Zápiskoch stanete jeho obdivovateľom, aj slovami Tajnej kroniky ste mimovoľné „natlačený“ do pozície osvojiť si postoj samotného Džingischána. Nadobudnete dojem, že konal vždy spravodlivo, v záujme svojej cti, alebo dokonca v sebaobrane. Názor „Veď sám by som nekonal inak!“ je napriek obrovskej vzdialenosti v kultúre, čase a priestore tak ľahko osvojiteľný, že aj mnohí seriózni historici tvrdia, že Džingischán a Mongoli viedli „spravodlivé“ vojny a konali čestne. Tajná kronika vyšla v českom preklade Pavla Pouchu v Štatním nakladatelstvi krásne literatury, hudby a uměni v Prahe v roku 1955.

Jüan-š’ – Dejiny vlády dynastie Jüan
Čínska kronika popisujúca dejiny dynastie mongolských vládcov v Číne. Vznikla v 14. Storočí a okrem chronologických záznamov sa venuje aj opisom etnografickým a zemepisným, životopisom významných vladárov, štátnikov a vojvodcov. Kronika stručne a chronologicky popisuje priebeh ťaženia a v časti ktorá je venovaná životopisom významných osobnosti sa nachádzajú niektoré údaje a opisy odplňujúce údaje z kroniky. Pre dnešného čitateľa je najdostupnejšia praca E. Bretschneidera z roku 1888 pod názvom Medieval researches from eastern Asiatic sources : fragments towards the knowledge of the geography and history of central and western Asia from the 13. to the 17. century. Druhým zdrojom je kniha M. Abel-Rémusata z roku 1829 Nouveaux mélanges asiatiques: ou, Recueil de morceaux de critique et de mémoires, relatifs aux religions, aux sciences, aux coutumes, à l'histoire et la géographie des nations orientales.

1.2 PERSKÉ A ISLÁMSKE ZDROJE

Tarikh-i Jahangushay – Dejiny Dobyvateľa sveta.
Perzský historik Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini, ktorý sa narodil v roku 1226 a zomrel v roku 1283. Pochádzal z významnej rodiny, ktorá zaujímal dôležité funkcie na dvore seldžuckých sultánov, perzských vládcov a aj neskoršej štátnej správe mongolských vládcov v dnešnom Iráne a Iraku. Juvaini bol nielen významný úradník, ale zúčastnil sa niekoľkých ťažení napríklad aj porážky Assasinov v pevnosti Alamut. Juvaini navštívil niekoľkokrát mongolské hlavné mesto Karakorum a poznal mongolsky spôsob života kultúru, vojenstvo a politiku. Jeho dielo sa venuje mongolským dejinám od rokov pred vládou Džingischána až po rok 1260 a je doplnene dejinami vládcov Chórezmu. V jeho knihe sú mnohé jedinečne údaje ale na druhej strane je z napísaného textu jasne vidieť „autocenzúra“ úradníka v mongolských službách. Dielo je dostupné v anglickom preklade J.A. Boyleho pod názvom.: History of the World Conqueror by Ala-ad-Din Ata-Malik Juvaini a vydala ho Manchesterská univerzita v roku 1958

al-Kamil fi at-Tarikh - Kompletná história
Ali 'Izz al-Din Ibn al-Athir al-Jazari (1160 -1233, arabsky a možno kurdský historik, žijúci v dnešnom Kurdistane a Sýrii napísal dielo al-Kamil fi at-Tarikh Kompletnú históriu. Keďže žil v Mezopotámii mal len sprostredkovane informácie o mongolskom ťažení v Turkestane. Vo svojom diele, okrem útoku Mongolov do muslimských oblasti v rokoch 1220 až 1222 opísal aj napadnutie južného Ruska v roku 1223 a 1224

Sirate Jalal –al-din Minkaboerni - História sultána Jalal –al-din Minkaboerni
Shahab –al- din Mohammad Nasavi Khorandezi, ktorý zomrel v roku 1249, bol príslušníkom významnej rodiny v Chórezme. Vedel perzsky aj arabsky a a bol vzdelaný vo vtedajších vedných odboroch. Bol očitým svedkom mongolskej invázie a zničenia jeho domoviny. Šesť rokov bol u Jalal al-dina, posledného vládcu chórezmskej dynastie. Jeho “Sirate Jalal –al-din Minkaboerni” vyšlo pod názvom Historie du Sultan Djelal ed-Din Mankobirti, Prince du Kharezm v roku 1895 v Paríži vo francúzskom preklade O. Houdasa.

Zīj-i Īlkhānī - Il-khanové tabuľky
V tomto astronomickom diele je v úvode spomenutý útok Mongolov na Utrar. Jeho autorom je Khawaja Muhammad ibn Muhammad ibn Hasan Tūsī, ktorý sa narodil 17.2.1201 v Chórezme a 25.6. 1274 in v Bagdade. Dnes je známejší pod menom Nasīr al-Dīn Tūsī . Bol polyhistorom a mal poznatky ako astronóm, chemik, fyzik, lekár a historik.

Jami' al-Tawarikh – Prehľad kroník
Rashīd al-Dīn Ṭabīb známy aj pod menom Rashīd al-Dīn Faḍlullāh Hamadānī (1247–1318), bol štátnik a historik na dvore mongolských vládcov v Perzii tzv. Il-khanov. tento perzský žid sa narodil v Hamadane a ako 30 ročný konvertoval na islam. Bol vezírom Il-khana Ghazana do roku 1316. Je dielo je dôležitým zdrojom informácii o Mongoloch a a ich vládcoch. Mal spoľahlivé informácie aj priamo z Mongolska, ktorých zdrojom bol veľvyslanec Veľkého chána na dvore perzského Il-khana. Svoje dielo Jami' al-Tawarikh začal písať za vlády Ghazana a dokončil ho za vlády jeho nasledovníka Il-khana Öljaitü. Bol obvinený z otrávenia tohto vládcu a v roku 1318 popravený.

1.3 ARMÉNSKE ZDROJE

Havakumn Patmutsyun História Arménov
Významný arménsky klerik a spisovateľ Vardan Arewelts'i narodený niekedy medzi rokmi 1200 až 1210 je autorom Havakumn Patmutsyun historickej kompilácie známej aj ako História Arménov tiež zachytáva ťaženie Mongolov do oblasti stredovekého Arménska a Kaukazu. Vardan vytvoril mnohé významne diela a osobne sa zúčastnil vyjednávania s mongolským chánom Hülegüom a stal sa duchovným poradcom manželky chána Doquz Khatun, ktorá bola vyznaním Nestorianka. Jeho Dejiny zachytávajú zložitú situáciu Arménska, ktoré v časoch vlády Džingischána bolo okrem nájazdov Mongolov aj útokom Kipčakov a chórezmského šacha. História Arménov je dostupná na webovej stránke v anglickom preklade
Roberta Bedrosiana. http://www.documentacatholicaomnia.eu/0 ... y],_EN.pdf

Patmutium azgin nethogats - Dejiny národa lukostrelcov (Mongolov)
Robert Bedrosian je tiež autorom prekladu diela Grigory Aknerts'i'sa s originálnym názvom Patmutium azgin nethogats Dejiny národa lukostrelcov (Mongolov), ktoré ako jedno z mala sa zachovalo v pôvodnom manuskripte. Grigory z Akneru sa narodil okolo roku 1250 a zomrel približne v roku 1335. Bol opátom v kláštora v Aknere a jeho dielo informuje o období rokov 1220 až 1273 nielen v samotnom Arménsku, ale najmä podáva informácie o náboženstve, náboženských predstavách a spôsobe života samotných Mongolov. Ťažením do Chórezmu sa zaoberá len niekoľkými vetami, ale viac priestoru venuje bojom Mongolov v Gruzínsku a v Arménku. Podobne ako História Arménov je dostupne na webe https://ia600208.us.archive.org/15/item ... nertsi.pdf
La Flor des Estoires d'Orient – Dejiny Tatárov
To historické dielo napísal pri svojom pobyte vo Francúzku arménsky mních a historik zvaný Ayton v Europe skôr známy ako Hetum z Korykosu. Jeho kniha bola dlhu dobu hlavným zdrojom informácii Západnej Európy o Mongoloch a ich ríši. Hetum, ktorý sa narodil okolo roku 1240, pochádzal z vládnucej rodiny, ktorá mala sídlo v Korykose v tzv. Malej Arménii. Do Francie prišiel za pápežom Klementom V. v roku 1306 ako opát premostranského kláštora Bellapais na severnom Cypre. Z Francie odišiel v roku 1308 a vrátil sa do Malej Ázie, kde zomrel pred rokom 1332. Prezentoval Mongolov ako nepriateľov islamu a až do svojej smrti sa snažil vytvoriť spojenectvo medzi kresťanským západom a mongolskými vládcami v Perzii, zvanými Il-khani. Jeho dielo sa ťažením Mongolov do Strednej Ázie zaoberá len okrajovo a venuje sa najmä obdobiu pred a po vláde Hülegüa v Perzii. La Flor des Estoires d'Orient je taktiež prístupne v preklade Roberta Bedrosiana v anglickom jazyku na webe: https://ia600201.us.archive.org/18/item ... /Hetum.pdf

1.4 EURÓPSKE ZDROJE

Správy klerikov z Egypta
„Kráľ Peržanov, nadutý pýchou, chcel byť vládcom Ázie. Proti nemu vytiahol kráľ Dávid, ktorého nazývajú synom Kňaza Jána, po prvých plodoch víťazstva nad ním aj ostatní králi boli potlačení a on kraľuje. Spáva všeobecne dokazuje, že sme sa dozvedeli, že žiadna sila na zemi mu neodolá. Je vykonávateľom Božej pomsty, kladivom Ázie.“
Tieto slova napísal Oliver z Paderbornu (1170 – 1227) v egyptskej Damiette a je ich možne nájsť v zväzku: J. Georg Eccardus, Corpus historicum medii aevi, sive Scriptores res in orbe universo ..., Zväzok 2, Lipsko 1723
Spolu s ním tam bol aj slávny kazateľ a biskup z Akka Jakub de Vitry (c. 1160/70 – 1240). Ten z Damietty napísal 18. 4. 1221 list pápežovi Honoriovi III. (1148 – 1227), v ktorom nástupcu svätého Petra informoval, že z východu prichádza kráľ Dávid z rodu Kňaza Jána a cestou poráža mohamedánov. Obaja vychádzali z v arabčine napísaného nestoriánskeho letáka, ktorý preložili do latinčiny s názvom „Relatio de Davide Rege TartarorumChristiano. V tejto Správe o Dávidovi kresťanskom kráľovi Tatárov bola informácia, že bagdadsky kalif an-Násir li-Dín Alláh (6 August 1158 – 4 Október 1225), ktorý bol v nepriateľstve s chórezmským šachom 'Alá ad-Dín Muhammadom (1169 – 1220), požiadal o pomoc patriarchu nestoriánov Yahballaha II (patriarchom od 1190 do 1222). Ten sa obrátil na kráľa Dávida, ktorý napadol Chórezm a postúpil až k Bagdadu.

Templárske zdroje
Alberic z Trois-Fontaines (? – 1252) cistercián, ktorý do roku 1240 pôsobil v Uhorsku, vo svojej kronike píše, že v roku 1221 sa v Európe čítal list templárov zo Svätej zeme o kráľovi Dávidovi, ktorý získal v Perzii kráľovstvo, kde je 300 miest, a aj iné kráľovstvo, v ktorom je 300 hradov, a že keď rozdelí svoju armádu na 40 častí, v každej bude 100 000 bojovníkov. O rok neskôr Alberic píše, že po strate Damietty sa kráľ Dávid, ktorého poznali aj Maďari a Kumáni, vrátil do svojej krajiny a povesti o ňom sa nepotvrdili. Dá sa povedať, že templári tiež nič o Džingischánovi nevedeli.

Správy z Uhorska
Popri správach zo Svätej zeme sa do Uhorska dostali aj správy o porážke ruských kniežat a Kumánov 31. 5. 1223 na rieke Kalka. V knihe pod názvom Ryccardi de Sancto Germano notarii Chronica, vydanej v Hannovery v roku 1864. Pre rok 1223 Ricardus zaznamenal: „Kráľ uhorský informoval pápeža, že kráľ Dávid, zvaný aj Kňaz Ján, s neobmedzeným počtom ľudí prišiel do Ruska. Pred siedmimi rokmi vyšiel z Indie a nesie kosti sv. apoštola Tomáša a v jednom dni zabil 200 000 Rusov a Plavcov.“ Práve použitie slovanského slova Plavci, orig. „Plautis“, je dôkazom, že k Ondrejovi II. (1177 – 21. september 1235) sa dostali tieto správy z Ruska a pochopil ich nesprávne. Takže ani v uhorskí diplomati, klerici a kráľ nevedeli nič o Džingischánovi a verili v kráľa Dávida. A neboli v tom sami.

Novgorodská kronika
Samotní Rusi, ktorí utrpeli od Mongolov a ich spojencov strašnú porážku, nevedeli nič nielen o vládcovi Mongolov a vlastne ani o vojsku, ktoré ich porazilo. V Novgorodskej kronike zaznamenali: „... Neznáme kmene prišli, nik presne nevie, kto to je, ani odkiaľ prišli, ani čo majú za jazyk, ani akej sú rasy, ani aká je ich viera, ale hovoria im Tatári."
Dnes sa už nedá predpokladať, že sa v nejakom archíve podarí objaviť starý rukopis a s autentickými informáciami a výpoveďami očitých svedkov. Dá sa povedať, že každý kto sa začne zaoberať udalosťami mongolských výbojov čerpá z tých istých podkladov ako autori pred ním. Určitou výhodou dneška je lepšia dostupnosť, ale hlavne širšie povedomie o samotných zdrojoch a preto dnes ma autor možnosť korigovať staršie a veľakrát nesprávne názory a vysvetlenia, ktoré obsahujú diela novodobých historikov.
O nových podkladoch ale nabudúce.