PALBA.CZ

Už sme sa to o kapitulácii raz dohadovali. V roku 2014. Pretože sa blíži výročie kapitulácie Japonska, tak som uznal za vhodne formou eseje vysvetliť, čo sa naozaj stalo.

Počas svojho života som čítal a bol presvedčovaný o dvoch základných dôvodoch kapitulácie Japonska v Druhej svetovej vojne. V časoch mladosti bolo hlavným dôvodom, že sa Japonsko rozhodlo kapitulovať, bleskove víťazstvo sovietskych vojsk v dnešnej Severnej Číne. Zodpovedalo to vtedajšiemu „svetonázoru“ o rozhodujúcom vplyve Sovietskeho zväzu na všetko. Na víťazstvo nad fašizmom, na rozpad koloniálneho systému, dobitie vesmíru, veľkost kukurice...
Potom prišiel v roku 1989 Víťazný november a našiel sa iný základný dôvod. Dve atómové bomby definovane ako dobroprinašajúci zločin, zachraňujúci nielen americké, ale hlavne japonské životy. Bez ich použitia by Japonci vraj boli bojovali ďalej. Miernejším variantom pre absolventov VUML je po Nežnej kombinácia oboch, to znamená, že k “veľkým“ bombám treba prirátať aj menšiu porážku japonských vojsk Rusmi.

Problém ale  je, že kapitulovať museli Japonci, ale ich názor prečo tak urobili, temer nikoho nezaujíma. Pritom Japonci si museli pri kapitulácii prejsť procesom  s ktorým nemali žiadne dejinne skúsenosti a nevedeli si ju predstaviť a preto odmietali nielen kapituláciu, ale aj  jej dôsledky. Nie tak doslova. Japonci si kapituláciu a následnú bezmocnosť predstavovali ako vlastnú národnú a aj osobnú smrť.

Musíme si vysvetliť,  prečo to tak bolo.  Japonské cisárstvo bolo založené prvým legendárnym cisárom Džimmu 11. februára roku 660 pred naším letopočtom. Ako jediná v dejinach japonská vládnuca dynastia pretrvala až do dnešných dní.  Modernú japonskú spoločnosť okrem 2500 ročnej tradície formovala najmä ústava z roku 1889 nazývaná Ústava Veľkého japonského cisárstva, alebo aj Ústava Meidži. Jej základným princípom bolo ustanovenie cisára za posvätného a nedotknuteľného predstaviteľa večnej a neprerušovanej línie vládcov a to, že cisár je nositeľom všetkej moci v štáte.  
Rok po Ústave bol vyhlásený Cisársky edikt o výchove, v ktorom boli formulovane morálne princípy, ktorými sa ma riadiť každý príslušník monarchie. Základom ediktu je dodržiavanie tradičných hodnôt stanovených japonskými cisármi v priebehu dejín. Základným cieľom ediktu bolo formovanie cisárskeho poddaného, ktorý vždy rešpektuje sociálny a spoločenský poriadok a je pripravený sa obetovať pre slávu a udržanie monarchie. Tieto princípy sa vštepovali Japoncom už od útleho veku a stali sa pevnou súčasťou ich svetonázoru.

Do spoločnosti, ktorá vyznávala vyššie uvedené hodnoty, zaviedla pravicová fašizácia monarchického systému po Prvej svetovej nové politické a spoločenské pravidla. Zrušila politické strany a namiesto strán bola vytvorená Asociácia pre podporu trónu, ktorá bola paralelnou štruktúrou podporujúcou štátnu moc. Na úrovni rodín boli v roku 1940 vytvorene tzv. „susedské skupiny“. Skupina mala začlenených 10 rodín a všetci kolektívne niesli zodpovednosť za chovanie, politické presvedčenie a pracovne nasadenie každého svojho člena. 

Japonské ozbrojene sily predstavovali ešte ideologicky koncentrovanejšiu  časť spoločnosti. Japonsko nebolo nikdy v histórii okupované a ani porazene na vlastnom území, aj keď obe mongolské invázie v roku 1274 a 1281 sa pre Japoncov skončili šťastne. Joponsko bolo zahránené nielen vďaka statočnému boju samurajov, ale hlavne vďaka prírodným živlom, ktoré neskôr Japonci nazvali kamikadze.  Japonské vojenstvo bolo okrem lúpežných a dobyvačných výprav do okolitých krajín, založene najmä na skúsenostiach, výcviku a vojenského povedomia, ktoré boli výsledkom vnútorných bojov šľachty, rodinných klanov a občianskych vojen o vládu nad krajinou. . Vznik špeciálnej spoločenskej vrstvy samurajov a morálno-životný kódex bushido (cesta bojovníka) vytváral z japonského muža vycvičeného, poslušného, motivovaného a statočného vojaka. Samurajské bushido   spoločne s cisárskou ideológiou  sa stalo súčasťou výcviku a života japonských imperiálnych ozbrojených síl už pred rusko-japonskou vojnou v rokoch 1904 a 1905. Úspech v tejto vojne bol dôkazom že toto spojenie posilňuje schopnosti armády a impéria viesť vojnu a toto presvedčenie vytváralo pocit rasovej nadradenosti a neporaziteľnosti.
Spoločenské vedomie medzi obyvateľstvom a  v japonských ozbrojených silách postupne určovali národnú politiku a v modernej japonskej spoločnosti sformovali  národného ducha, japonskú predstavu o moci, národnej identite  a cisárskej vláde, jedným slovom označenej ako kokutai. Cisára urobili „hlavným a univerzálnym hýbateľnom“  a naozaj reálne záležalo len na cisárovej vôli, ako  bude japonská spoločnosť žiť a aké bude mat ciele vo vnútornej a zahraničnej politike. Otázkou ale bolo, či cisár naozaj bude aj vládnuť.

Podiel cisára na moci a jej uplatnenie dvorom boli už po stáročia utlmené. Cisári málokedy riadili praktickú politiku a len niektorí mali dostatok osobnej vôle, schopnosti a veľakrát aj možnosti, aby svoju moc  uplatnili. Cisár Hirohito nastúpil na trón v roku 1926, keď vláda v Japonsku bola plne v moci militaristov. Prvou reálnou skúškou jeho politického postoja sa stal tzv. Mandžusky incident v roku 1931. Táto vojenskými dobrodruhmi zosnovaná japonská provokácia slúžila na rozpútanie vojny s Čínou. Namiesto toho aby cisár incident dal vyšetriť, náležite osnovateľov potrestal a vojnu zastavil,  sa cisár Hirohito  uspokojil s riešením, že pre zachovanie vlastnej dôstojnosti a dôstojnosti Impéria je vhodne aby sa incidentom nezaoberal. 
Cisár sa tak dobrovoľne vyhol svojej povinnosti viesť spravodlivú vojnu a rozhodol sa venovať podpore vojenského úsilia svojich ozbrojených síl, ktoré sa dopúšťali vojnových zločinov a neopodstatnenej agresie. Samozrejme,  podobne ako u Hitlera, neexistujú dôkazy, že by priamo nariaďoval konať  vojnové zločiny. Na to aby jeho poddaní žiadali cisára o schválenie nemorálneho konania nebolo ani pomyslenia, ale cisár o vojnových  zločinoch vedel z mimovojenských zdrojov a aj tak ich netrestal a nezastavil.  Podľa presvedčenia medzinárodnej verejnosti a politikov krajín, ktoré bojovali s Japonským impériom bol za vojnové zločiny svojich poddaných priamo zodpovedný. Napr. prieskum medzi americkou verejnosťou v máji 1945 vypovedal, že 77% Američanov považuje cisára Hirohita za vojnového zločinca. Číňanov sa ani netreba pýtať.

Nakoniec agresívna vojna voviedla v roku 1944 Japonsko do stavu,  keď porážky na bojiskách  jasne smerovali k prehre a kapitulácii. Otázkou bolo, v ktorom štádiu vojny a za akých podmienok bude Japonsko  kapitulovať. Zlom nastal, keď cisár pochopil po bitke v zálive Leyte,  že vojna smeruje k definitívnej porážke, ale bol presvedčený, že jednať o kapitulácii netreba a Impérium má vojenské a diplomatické možnosti uzatvoriť pre Japonsku výhodnú mierovú dohodu. Ako sa postupne Američania približovali k materským ostrovom a cisárstvo strácalo schopnosť viesť vojenské operácie, to ale najmä vnútorná kríza samotného Japonska pokročila do štádia, že japonské vedenie začalo uvažovať o skončení vojny.

Nie o bezpodmienečnej kapitulácii, ale o skončení vojny. Prečo nie o bezpodmienečnej kapitulácii, ktorú požadovali Američania, Briti a Číňania? Veď o tom píšem v predchádzajúcich odstavoch. Pretože bezpodmienečná kapitulácia znamenala zrušenie cisárskej moci kokutai a potrestanie samotného cisára. Také podmienky boli nielenže neprijateľné, ale pre japonskú spoločnosť nemysliteľné. Názorným príkladom su správy z prefektúr, ktoré prišli v čase po zhodení atómových bômb a vstupe ZSSR do vojny s Impériom. Obyčajní Japonci, ktorí veľmi túžili po skončení vojny a s obrovským obetovaním znášali vojenské útrapy, nerozmýšľali o kapitulácii, ale naďalej verili, že ich božská krajina je nezničiteľná a nakoniec ich zachráni boží vietor kamikadze.
Zo samotnej podstaty moci mohol o kapitulácii rozhodnúť len samotný cisár na radu svojho okolia. Lenže cisár by pri prijatí bezpodmienečnej kapitulácii tak ako ju požadovali Spojenci musel zniesť dva zásadne dôsledky: stratiť moc a postavenie v spoločnosti a zároveň byt potrestaný súdnym tribunálom. Zrušenie kokutai a strata slobody, pripadne života boli pre Hirohita nemysliteľné. A nielen pre Hirohita. Japonska vláda a aj cisárove poradne organy boli zložene z činiteľov, ktorí mali rozdielne názory na vedenie vojny a tiež na spôsob jej ukončenia. Ale bez ohľadu na to, či niekto súhlasil s podmienkami kapitulácie, alebo nechcel  kapitulovať, nik nepovažoval za možne zradiť cisára a súhlasiť so zrušením kokutai. Nakoniec sa otázka zachovania kokutai, stala kľúčovou pre prijatie kapitulácie.  Američania japonskému vedeniu a cisárovi zachovanie kokutai a osobnú beztrestnosť cisára „viac menej“ prisľúbili, ale čo je hlavné svoj sľub do bodky dodržali. Cisárovi, cisárskym princom, ktorí priamo viedli vojenské operácie pri ktorých dochádzalo k zločinom, sa nič nestalo a nik z nich nebol ani morálne odsúdený. Napokon Japonsko pod protektorátom USA zmenilo svoju ústavu a stalo sa demokratickou a mierumilovnou konštitučnou monarchiou, v ktorej obyvatelia prejavujú svojmu cisárovi tradičnú úctu a dôveru. Skrátka happy end. Nezaslúžený.

Zostava si ale vyjasniť, prečo politickí predstavitelia USA pristúpili na uvedenú japonskú podmienku, keď predtým trvali na bezpodmienečnej kapitulácii. Od konferencie v Casablance v januári 1943 až po Postupimskú deklaráciu prijatú 26.júla 1945 požadovali bezpodmienečnú kapituláciu a  odstránenie politických a ideologických príčin, ktoré viedli krajiny k Osi k agresii. Prečo, keď odstránili nacionálno-socialistický režim v Nemecku, fašisticky režim v Taliansku, im podobne režimy u nemeckých satelitoch, ponechali v Japonsku kokutai a z potrestania vylúčili najvyššiu vládnucu elitu?
Pravdepodobne,  keby ešte žil F.D. Roosevelt,  by USA požadovalo zrušenie kokutai. Ale novy prezident Harry Truman nemal skúsenosti v zahraničnej politike a pri rozhodovaní sa musel sa spoľahnúť na spolupracovníkov. Ti ľudia mali celkom jasnú predstavu ako by mal svet vyzerať po vojne. Pochopili, že ozajstný nepriateľ USA sa v máji roku 1945 nevolá Japonsko, ale ZSSR a komunizmus a prišiel im na pomoc nečakaný spojenec.

Herbert Hoover, bývalý prezident USA v rokoch 1929 až 1933, ktorého nebohý F.D.R. neznášal, napísal novému prezidentovi Memorandum o ukončení vojny s Japonskom.  Je to typicky americky dokument praktickej politiky, ktorý jasne určuje, že prioritou je ukončenie vojny skôr než do nej vstúpi ZSSR aj za cenu ústupkov ako je ponechanie Formózy  (Thaiwanu) a Kórei v japonských rukách.  V memorande Hoover rieši redukciu japonských ozbrojených síl a odstránenie militaristov z vedenia Japonska, ale je za zachovania cisárstva. Hlavným argumentom dokumentu však bolo, že keď USA konečne dovedú vojnu do horkého víťazného konca, budú sa musieť o jej výsledky podeliť s Ruskom, Čínou a Franciou a mnohé oblasti odovzdajú komunistom. Trumanovi sa Memorandum zapáčilo a pozval bývalého prezidenta do Bieleho domu a stali sa dobrými priateľmi na dlhé roky.

A tak sa z vojny, ktorá mala podľa predpokladov trvat ešte 18 mesiacov a totálne zničenie Japonska malo stať životy  až milióna amerických chlapcov, stali preteky so Stalinom. Treba dohodnúť kapituláciu skôr, než zaútočia Rusi. Samozrejme nesmieme zabudnúť ešte na jednu prekážku rýchlej kapitulácie a tou bola „bomba“. Bolo treba dokončiť bombu, odskúšať ju na domácom polygóne a keď bude fungovať, použiť ju vo vojne. Američania si dlho mysleli, že tohto „preteku“ sa zúčastňujú sami. Na Postupimskej konferencii informoval Truman Stalina o úspešnom pokusnom odpálení  bomby a diktátor tej informácii očividne nevenoval významnú pozornosť. Američania si mysleli si, že „mužík“ nepochopil o čom je reč. Stalin nie že pochopil, ale dobre vedel, o čom bomba je a keď sa vrátil do Kremľa, dal príkaz urýchliť útok na japonské sily v severnej Čine, v Kórei a na Japonsko samotne. Keď Američania následne dekódovali ruské tajné  správy s prekvapením zistili, že Rusi tiež bežia „závod o Tokio“. Ten závod,  pred ktorým už v máji varoval Herbert Hoover prezidenta Trumana.

Samozrejme, že Japoncov samotných útok ZSSR  a obe bomby primäli k rokovaniu, ale pojali ho po svojom.  10. Augusta 1945 oznámili, že su ochotní prijať podmienky z Postupimu ale s drzou podmienkou,  že Postupimské vyhlásenie neobsahuje „žiadnu požiadavku, ktorá by poškodila výsady jeho majestátnosti ako suverénneho vládcu". To sa na bezpodmienečnú kapituláciu ani zďaleka nepodobalo.

A teraz začína „handl“. Hneď v piatok 10. augusta je dramatická porada u Trumana, na ktorej sa nakoniec podarí dosiahnuť dohoda, že Jeho výsosť zostane Jeho výsosťou. Lenže treba ešte súhlas Rusov a tak večer ide americky veľvyslanec  v Moskve A. Harriman spoločne s britským ambasadorom za Molotovom a žiadajú ho o súhlas. Molotovovi sa veľmi súhlasiť nechce a povie, že sa musí poradiť sovietska vláda (čítaj Stalin) a že odpovie zajtra. Oni naliehajú, že chcú odpoveď ešte večer. A tak Molotov odíde a o 2,00 moskovského času, v noci na 11.8.1945, čo pre Rusov „zajtra“ dostanú Američania Stalinov súhlas. Pravdepodobne Stalin súhlasom „zaplatil“ svoj dlh Hirohitovi, pretože Japonci dodržali zmluvu so ZSSR a ani keď bolo Rusom najťažšie, nezaútočili na ich východné územie. A tak nakoniec 11. augusta dostali Japonci od štátneho tajomníka Jamesa Byrnesa 11.augusta  oznámenie, že "autorita cisára a japonskej vlády podlieha rozhodovaniu najvyššieho spojeneckého okupačného veliteľa“.

Je to pre Japoncov podstatná veta, lebo potvrdzuje, že víťazi nezrušia funkciu cisára. Lenže pre Japoncov je v nej uvedená podriadenosť Jeho výsosti nejakému generálovi zásadným problémom. A vtedy nastáva krásna hra so slovíčkami a prekladom. Podpredseda japonskej vlády Matsumoto Shinichi, po príslušnej konzultácii s dôležitými, sa uchýlil k malému podvodu. Aby bola tato Byrnesova podmienka prijateľná pre ozbrojene sily a samotného cisára zmenil slovo „podlieha“ na slova „bude vymedzená“. Vznikla tak predstava o akejsi paralelnej vláde - spojenci a cisár.  Následné cisár Hirohito po oznámení v cisárskej rodine že kokutai bude zachovaný, vyhlásil 15. augusta kapituláciu, tak dôstojne a šikovne, že kapituláciu ani nespomenul. Slúži Hirohitovi ku cti, že potom naozaj urobil všetko, čo bolo v jeho moci, aby ukončenie bojov v Ázii a Tichomorí a prevzatie moci a území prebehlo rýchlo, efektívne a bez zbytočných obeti a tak 2.9.1945 mohla byť kapitulácia s plnou parádou podpisaná.

Z dejinného hľadiska ten nemorálny handl Američanov a ta nepatrná zámena slovíčok v preklade sa ukázali byť veľmi užitočne. Nielenže Američanom a ich spojencom skrátili vojnu a ušetrili obrovské ľudské a materiálne obete, ale zachovanie kokutai umožnilo Američanom efektívnu správu Japonska a neskôr prerod samotného Japonska na modernu a vyspelú demokraciu, v ktorej občania zachovajú tradičnú úctu a dôveru k panovníkovi.


http://technet.idnes.cz/japonsko-atomov ... enstvi_mla
http://technet.idnes.cz/hirosima-nagasa ... enstvi_mla
http://nsarchive2.gwu.edu//NSAEBB/NSAEBB162/66.pdf
http://nsarchive2.gwu.edu//NSAEBB/NSAEBB162/68.pdf