Charakter bojovej čínnosti a celého "procesu" vojny sa za posledných dvesto rokov podstatne zmenil.Bleu píše:Prakticky v žádném něnajdeš popisy těch problémů, kteří mají současní vojáci. To ani v těch britských, kde by se to vzhledem ke společenské atmosféře (mám na mysli počátek 19. století) dalo očekávat.
Ešte v období nie dlho pred prvou svetovou vojnou prebiehali ozbrojené konflikty prevažne formou "významných bitiek", v ktorých sa stretli jadrá alebo významné časti dvoch armád a zviedli "rozhodujúcu bitku" (alebo aj nie...). Podstatné je, že medzi jednotlivými bitkami, trvajúcimi len zriedkakedy viac ako dva-tri dni, boli dlhé, i niekoľkomesačné prestávky s relatívne veľmi nízkou intenzitou bojovej činnosti vedenej prevažne len malými alebo "nie veľkými" jednotkami. Za "najdrsnejšie" vojenské stretnutia sa obecne považovala obrana alebo naopak obliehanie novovekej bastionovej pevnosti, ktoré sa vyznačovalo vysokou intenzitou bojovej činnosti a predovšetkým paľby, trvajúce niekoľko týždňov až pár mesiacov.
Spôsob vojenských stretnutí sa výrazne zmenil v období prve svetovej vojny - vzniká "frontová línia", dlhé, hoci ešte relatívne úzke územie, na ktorom sa vedie intenzívna a nepretržitá bojová činnosť po dlhú dobu.
Za druhej svetovej vojny sa frontové pásmo výrazne rozširuje a predovšetkým na východnej fronte sa objavuje ďalší "moderný" fenomén - partizánska/diverzná/záškodnícka činnosť a odbojové hnutie na okupovanom území.
To všetko významne zvyšuje stres vojakov - na okupovanom území prakticky prestáva pre okupačnú armádu existovať "bezpečné zázemie".
Ďalší posun, aj vplyvom dôsledkov udalostí druhej svetovej vojny, nastáva počas bojov v Alžírsku a potom predovšetkým počas konfliktu vo Vietname. Predovšetkým "protipartizánske" operácie vlastných vojsk pre zabezpečenie zázemia frontovej línie sú predložené vlastnému civilnému obyvateľstvu v ich plnej brutalite a priblížené slovom i obrazom. Armáda tak stráca podporu domáceho obyvateľstva a to sa prestáva stotožňovať s prostriedkami a spôsobmi vedenia bojovej činnosti a následne aj s cieľmi vojny - účastníci bojovej činnosti sa z "vojnových hrdinov" menia na "vojnových zločincov", pretože ich činy sú často skutočne zločiny.
Vojny v Iraku a Afganistane sa vyznačujú ďalším špecifikom - regulérna armáda protivníka bola zničená relatívne rýchlo a ľahko, ale politický cieľ vojny sa nedarí dosiahnuť. Dosadené bábkové vlády sú veľmi slabé a prakticky bez skutočnej autority medzi obyvateľstvom a miestne politické a vojenské sily nespoľahlivé.
Naopak hnutie odporu, ktoré vzniká aj zo zvyškov ozbrojených síl predošlej vlády, je relatívne silné. (Tu sa zrejme stala závažná chyba - iracká armáda bola "zrušená a rozpustená", čím sa nemalá časť jej vojakov ocitla celkom bez prostriedkov a v hlbokej existenčnej kríze.) Celá ťarcha kontroly okupovanej krajiny sa teda ocitla na bedrách okupačnej armády s prakticky nulovou miestnou podporou. Navyše kroky bábkovej vlády a okupačnej armády zasiahli aj časť obyvateľstva a tú časť ozbrojených síl predošlej vlády, ktorá bola ochotná z rôznych dôvodov s okupačnou armádou kolaborovať alebo dokonca aj spolupracovala, ale bola zo spolupráce následne vyradená a následne obvykle napadnutá okupačnou armádou.
Nastala tam teda situácia, že celá alebo aspoň podstatná časť miestnej populácie je voči okupantom nepriateľská. Okupačná správa a ňou dosadená bábková vláda nie je schopná zabezpečiť ani minimálne podmienky prežitia obyvateľstva. Naopak, hnutie odporu je schopné rôznymi spôsobmi svojich sympatizantov alebo aj "neangažovaných" podporiť.
Za takýchto podmienok je celý pobyt okupačných vojsk v okupovanej krajine pre vojakov krajne stresujúci - prakticky všetci obyvatelia krajiny sú potenciálni členovia hnutia odporu a teda potenciálni útočníci, ktorí môžu kedykoľvek a za akýchkoľvek podmienok zaútočiť.
Navyše, vplyvom veľmi špatných životných podmienok a extrémneho stresu sú títo útočníci často "sebevražedný" - ich cieľom je predovšetkým zasiahnuť a zabiť okupantov, a to bez ohľadu na vlastné prežitie.
Objavuje sa i ďalší, v predošlých konfliktoch málo sa vyskytujúci fenomén - sebevražedným útočníkom je vojak novovytváranej miestnej armády alebo polície, ktorý už prešiel výberom a výcvikom, často dokonca aj bojovými operáciami, pri ktorých spolupracoval s okupačnými vojskami - a teda u nich získal istý stupeň dôvery. Kým je zlikvidovaný, zabije obvykle aspoň niekoľko vojakov okupačnej armády.